Tímy na Vuelte: Sky a Quick-Step opäť najlepšími, prekvapením Lotto Soudal

 

 

 

Celú Vueltu sme tvrdili, že tím Sky ako celok nie je taký silný ako na Tour de France a za tým si stojíme. Výkony jednotlivých členov družstva možno paradoxne až na Chrisa Frooma boli vo Francúzsku mierne lepšie, no tu už nenarazili na takú pripravenú konkurenciu a Brailsfordovci zožali svojim mega kombajnom takmer úplne všetko - tri klasifikácie i dva etapové vavríny. Opäť boli teda bez diskusie najlepším celkom, dokonale stáli pri svojom lídrovi a pomohli mu k double. Froome pôsobil priamo na ceste istejším a uvoľnenejším dojmom ako na Tour, hoci vo vyjadreniach bol suverénny v oboch prípadoch. Ak nerátame pády v 12. etape, ktoré sa môžu pritrafiť každému, krízu mal iba v 17. etape. V ostatných pretekal pragmaticky. Neraz pustil dopredu Contadora či Lópeza, no dobre si uvedomoval kto je za akých okolností jeho súperom. Dostal sa aj k dvom triumfom, teda nikto nemol pochybovať o oprávnenosti jeho triumfu.

 

Tentoraz prežil najlepšiu Grand Tour Wouter Poels. Holanďan podporoval Chrisa na posledných dvoch Tour, ale vždy mal hierarchicky niekoho nad sebou. Tu bol premiérovo superdomestikom on, bol užitočnejší aj ako Mikel Nieve, hoci Španiel si taktiež zaslúži absolutórium. Veď výborný výkon podal aj na Tour. Budeme veľmi zvedaví, ako bude jeho kariéra pokračovať v Orice. Jazdci Sky neunikali, za každých okolností ostávali pri lídrovi a teda nezabojovali o etapový triumf, hoci by práve spomínaná dvojica na to rozhodne mala ako to predviedol Landa na Gire. Apropo Landa. Keď bol v Top 10 na Tour, dvakrát sa objavil v úniku a dostával pod tlak súperiace tímy. S Poelsom to ale nezopakovali.

 

 

Alberto Contador, Chris Froome a Michael Woods (© Slipstream Sports)

 

 

 

Ešte nikdy sme neudelili štyri hviezdičky tímu, ktorý sa nepresadil v celkovom poradí. Pri Quick-Stepe ale musíme urobiť výnimku, pretože zapísať si šesť etapových triumfov bez Kittela či Gaviriu je ďalšou famóznou vizitkou tohto celku. Už asi nikoho neprekvapuje akým širokým diapazónom pretekárov víťazného typu disponujú. Tento rok vyhrali neuveriteľných šestnásť etáp na Grand Tours, teda každú štvrtú etapu! Druhým najlepším celkom v tejto štatistike bol Sunweb iba so šiestimi vavrínmi. O tie na Vuelte sa postarali Yves Lampaert, Julian Alaphilippe a hlavne Matteo Trentin. Vzhľadom na nedostatok kvalitných šprintérov sme očakávali zaujímavé súboje rýchlikov druhého sledu, hoci viaceré rovinaté etapy klasickým špurtom neskončili. Napokon ale Trentin nikoho nepustil k slovu, dokonca sa za celé preteky ani nevygeneroval jeho šprintérsky súper. Mrzí ho určite Froomov záujem o bodovaciu súťaž, resp. zaváhanie v druhej polovici prvého týždňa, keď sa ani raz nedostal do úniku a nezískal o pár bodov viac.

 

Alaphilippovi sa perfektne vydarila ôsma etapa, v ktorej bol lepší ako Majka, no svoju zdolateľnosť ukázal v 17. aj 18. etape, kde na najlepších protagonistov v úniku nemal a už bol viditeľne vyčerpaný. Veľmi blízko k umiestneniu na chvoste Top 10 bol David de la Cruz, ktorý ale v poslednom zjazde pretekov po Alto del Cordal ušiel skupine favoritov, ale spadol a musel odstúpiť. Pretekal veľmi sympaticky. V úvode sa snažil bojovať o červený dres a vo viacerých horských dojazdoch potvrdil, že domáca Grand Tour mu sedí. Zároveň mal asi poslednú možnosť byť lídrom na celkové poradie, keďže bude pokračovať v Sky. Pekne jazdil aj Enric Mas, ktorý bol súčasťou viacerých únikov, no najmä v súboji pri Marczynskemu s Poljanskim doplatil na premotivovanosť a zlý prístup k poslednému kilometru. Už na svojej prvej GT bol blízko k triumfu. Vpredu sme ho dokonca videli aj v predposledný deň.

 

Quick-Step sa prezentoval skvelým dojmom aj v úvodnej TTT, kde boli druhí, zrežírovali i druhý a posledný deň. No vedeli si rady s pelotónom aj pri ostatných triumfoch Trentina. Prekvapujúco slabo ale jazdil Bob Jungels, ktorý sa k výkonu z Gira ani nepriblížil. V jeho veku ale má nárok na horšie tri týždne. Veľmi slabo už tretí rok na Vuelte jazdil Niki Terpstra, ktorý len potvrdil, že nie je typom jazdca na GT.

 

 

Z triumfu sa radoval aj Yves Lampaert (© Quick-Step Floors Cycling Team / Tim de Waele)

 

 

 

Kazaši boli taktiež celkom, ktorý bolo vidieť. V horách bojovali Miguel López aj Fabio Aru a v únikoch sa tradične objavoval Alexej Lutsenko. Konečne sa mu podarilo zaznamenať aj veľké víťazstvo, keď sa vyšplhal na cieľový kopec piatej etapy pred zvučnými konkurentmi. Čo má ale povedal Miguel Ángel López, ktorý dvakrát porazil topfavoritov na megaťažkých cieľových stúpaniach. Áno, keďže mal po prvom týždni už veľkú stratu, Froome ho nepovažoval za konkurenta, teda Sky vyslovene proti nemu nejazdilo, no to hodnotu jeho veľkých triumfov znižuje iba minimálne. Veď sa radoval aj na legendárnej Sierra Nevade. Ôsma pozícia je veľmi pekná a pomyselne ho môžeme označiť aj za víťaza súťaže do 25 rokov. Fabio Aru si vybral klasickú smolu pretekára skúšajúceho Tour s Vueltou s cieľmi v celkovom poradí. V etape na Anglíru nestačil najlepším a padol z ôsmej na trinástu pozíciu. Nechcel to urobiť ako Bardet, teda skúšať iba etapy. Preto z Vuelty spokojný odísť nemohol.

 

Triumf Tomasza Marczynskeho (© Lotto Soudal / Photo News)

 

 

 

Po úspešnom Gire, no tragickej Tour, sa v Bahrajne - Merida vrátili k výkonu z Gira a treba povedať, že s rovnakými aktérmi. Opäť Vincenzo Nibali bojoval o celkový triumf, no problém mu urobili prudké a krátke cieľové stúpania aj Anglíru, a preto vyhrať nemohol. Tu bol druhý, na Gire tesne prehral s Dumoulinom a Quintanom. Opäť sa mu podarilo pripísať aj etapové víťazstvo. Toto vzišlo netradične zo špurtu skupiny favoritov. Platí teda, že žralokovi sa podarilo vyhrať už na deviatich rôznych GT, a to je v skutku výborná bilancia. Jeho tím podal podobný výkon ako v Taliansku, no tam sa nepasovali so Sky v takej forme, teda ich tam bolo vidieť viac. Franco Pellizotti bol opäť veľmi spoľahlivým domestikom, čo korunoval na Anglíru, kde finišoval so svojim lídrom na piatej pozícii. Tradične unikal Giovanni Visconti, no tento rok sa mu nedarí vyhrať. Tu bol najlepšie na tretej pozícii v Arméeho etape, no už je iba tieňom Gira 2013, kde v únikoch dominoval. Nibaliho tím ako taký sa snažil občas prevziať iniciatívu od Sky a niečo vymyslieť, ale neuspeli. Snaha však bola viditeľná určite najviac zo všetkých ostatných celkov.

 

 

 

Družina Alberta Contadora predviedla svoj štandardný výkon na takýchto pretekoch. Samotný líder korunoval svoju kariéru typickým bojovným výkonom. Síce mu choroba vzala niekoľko dôležitých desiatok sekúnd v Andorre, no to ho akoby nabudilo a predvádzal perfekné výkony. O víťazstvo bojoval takmer v každej horskej etape, útočil aj na netradičných miestach a keď na sedemnásty deň sa pred ním prekvapujúco udržal iba Denifl, mnohí si mysleli, že sa už asi víťazstvom s kariérou nerozlúči. No nechal si to na legendárne Alto de L'Angliru, kde ťahal úplne celý kopec. Vzhľadom na to, že po tretej etape strácal na Frooma 2:33 a v Madride 3:18, podal krásny výkon, v ktorý málokto veril. Až štyrikrát prišiel do cieľa v lepšom čase ako víťaz pretekov, čo sa nikomu inému nepodarilo. Okrem Pistolera sa tradične veľkým odhodlaním prezentoval Jarlinson Pantano, ktorý popri pomáhaní takmer stihol ešte aj vyhrať 19. etapu, kde ho ošpurtoval iba De Gendt. Jazdil veľmi dobre a bude zaujímavé ho sledovať v nasledujúcej sezóne, keď už nebude mať pri sebe svoj veľký idol. John Degenkolb sa na Vuelte dlho nezdržal. Edward Theuns na BinckBanku vo veľkej konkurencii špurtoval výborne, ale v Španielsku pri malej slabo.

 

 

 

 

U Ilnura Zakarina sme zvyknutí na výborné výkony v kopcoch, ale málokto si popri veľkých príbehoch Frooma s Contadorom všimol, že Ilnur prežil životnú Grand Tour a stal sa prvým Rusom po Menšovovi na pódiu. Tak ako mu viackrát chýbalo pár sekúnd na túto métu, tu mu aj šťastie prialo a tesne sa mu to podarilo. Aj jemu, podobne ako Lópezovi, sedela najdlhšia kombinácia kopcov s vrcholom na Sierra Nevade, kde sa stúpalo nepretržite tridsať kilometrov a do cieľa sa vyšplhal pred favoritmi. Perfektne šiel aj na Pandere či Machucos, prekvapil v časovke, kde na Contadora s Nibalim nič nestratil. No a na pódium sa dostal ďalším výborným výkonom na Anglíru, kde bol najlepší zo zvyšku sveta. Chlapec si to zaslúžil a možno prišiel čas zabojovať o najvyššie priečky aj na Tour. Aj Kaťuša sa snažila v niektorých momentoch potiahnuť skupinu favoritov, najmä ich tempo v 18. etape sa vrylo do análov 72. ročníka.

 

 

 

Taliani Davide Villella a Matteo Trentin boli jedinými pretekármi, ktorí sa zaujímali o subklasifikácie, čo je svojim spôsobom veľmi smutné. Každopádne sa jazdcovi Cannondalu vrchársku súťaž vyhrať podarilo. Kvôli tomu vypustil boj o etapy, snažil sa šetriť. Určite si vyslúžil pochvalu. Rovnako ako Michael Woods. Zdá sa, že Kanaďania majú po Hesjedalovi ďalšieho borca schopného bojovať v celkovom poradí a je jasné, že dvanáste miesto z Baskicka nebolo žiadnou náhodou. Na siedmu pozíciu vyletel veľmi spoľahlivým výkonom už na svojej druhej GT, hoci bude mať o mesiac už 31 rokov. Že to myslí vážne dokázal hlavne pri dojazde na Cumbre del Sol, kde takmer Frooma pripravil o triumf. Ťažko povedať, aký potenciál ešte v sebe môže skrývať, vieme ale, že v Cannondali nie je veľký pretlak vrchárov, takže by sa ešte mohol presadiť. Trošku zamrznuto pôsobila často horúca dvojica Dombrowski - Skujinš. Zaujímavosťou je, že zelený tím mal človeka v Top 10 už na štvrtej GT za sebou, čo sa nepodarilo žiadnemu inému celku.

 

 

Davide Villella ako líder vrchárskej súťaže (© Slipstream Sports)

 

 

 

Pamätáte sa ešte ako 22-ročný Wilco Kelderman zaujal všetkých na debutovom Gire pred štyrmi rokmi? Odborníci mu predpovedali hviezdnu budúcnosť, ktorá sa nasledujúce mesiace napĺňala, no v posledných dvoch rokoch trošku zamrzol. V predchádzajúcich týždňoch sa ale razantne prihlásil o slovo. Jazdil výborne, od pódia ho delilo iba pár sekúnd. Keď na Calar Alto v jedenástej etape nič nestratil, vzbudil pozornosť a Holanďan tento výkon ešte v ďalších dňoch potvrdil. Až v ôsmich etapách bol v Top 10. Pekne sa to ukázlo v bodovačke, kde bol prvý za etapovými víťazmi. Prospešnosť trningov s Dumoulinom dokumentoval aj v časovke, v ktorej stratil na Frooma najmenej, pol minúty. Sunweb ale nebol iba o ňom. V kopcoch šli veľmi dobre aj Oomen, Barguil, Hamilton či Haga. Všetci boli lepší ako najlepší domestik Dumoulina na Gire. Z tímu, ktorý v máji vyšiel na smiech ako modelový príklad slabej pomoci lídrovi by sa mohol stať silný celok, z ktorého by na nasledujúcej Tour de France mohlo niečo byť.

 

 

 

Pre BMC sa Vuelta začala ideálne. Vyhrali súťaž družstiev. Ovládli celkovú klasifkáciu a chceli sa v červenej, potom v Top 3, Top 5 a Top 10 udržať čo najdlhšie. Postupne ale svoju pozíciu strácali. Tejay Van Garderen napokon obsadil slušnú desiatu pozíciu, no čo to je oproti časom jeho najväčšej slávy. Po piatej etape bol dokonca druhý za Froomom, no znova prežil viacero kríz. V 11., 15. aj 20. etape dostal cez tri minúty a napokon mal až 16-minútové manko. Aj u Nicolasa Rocha sa zdalo, že by mohol oživiť dávne spomienky na popredné umiestnenia, ale aj jeho zlomila horská etapa po prvom voľnom dni a z tretej pozície postupne vypadol na štrnástu. Celkovo nakúpil 22 minút, aj to jedenásť zmazal únikom v 19. etape. Ale platí, že červeno-čierne dresy bolo hlavne v prvej polovici pretekov vidieť, hoci sa od jazdcov ako Dennis, Caruso, Oss či De Marchi čakalo viac.

 

 

 

 

Vedenie tohto celku sem prišlo s ambícióznou zostavou. Louis Meintjes chcel skúsiť kombináciu s Tour a jazdil veľmi pekne, hoci logicky defenzívne. Obsadil dvanástu pozíciu. Matej Mohorič bol tradične aktívny v unikajúcich skupinách a podarilo sa mu získať veľmi zaujímavú etapu, keď na nič nečakal a vzal nohy na plecia zo skupiny, ktorá ho napriek slušnej spolupráci nedohnala. Postaral sa tak o jediný väčší úspech tímu. Blízko bol k podobnému Jan Polanc, ktorý ale v ôsmej etape nestačil na parádny špurt Alaphilippa. Sklamaním boli ale výkony trojice Costa, Atapuma, Modolo. Z ich strany to boli veľmi slabé tri týždne.

 

 

 

Po hroznej Tour prišli jazdci Bory odhodlaní dobre zapôsobiť na španielskych cestách. Zostava ale okrem lídra nedisponovala silnými osobnosťami schopnými víťaziť. Prudko sa tomu vzoprel hlavne Pawel Poljanski, ktorý dvakrát súboj o etapu tesne prehral a ešte bol aj štvrtý. Môžeme povedať, že dal do toho maximum. No ostatní neboli viditeľní. Všetko tak zachraňoval Rafal Majka, ktorý síce začal frustrujúco, ale postupne ako sa zmieroval s tým, že o celkové poradie nezabojuje, sa jeho výkon zlepšoval a hoci utrpel ešte jednu ranu porážkou od Alaphilippa v ôsmej etape, prišla etapa číslo štrnásť, v ktorej ukázal svoju vrchársku silu a ako jediný pretekár úniku dokázal vzdorovať skupine favoritov. Čakalo sa od neho niečo aj v poslednom týždni, no tam už nebol výrazný. Chybu urobil hlavne v 17. etape, keď sa nedostal do Deniflovho úniku. Bora pracovala na jeho dostihnutí, no nepodarilo sa jej to. Tento deň mal na triumf.

Zaujímavosťou je, že Bora je iba jedným z troch tímov, ktoré na každej GT tento rok vyhrali etapu. Zaradili sa tak do spoločnosti k Sky a Quick-Stepu.

 

 

Rafal Majka aj so zlými momentami  (© BORA - hansgrohe / Ralph Scherzer)

 

 

 

S pomedzi tímov, ktoré ostali bez hmatateľného výsledku, jasne vyčnieva Movistar. Po dlhom čase bez Quintanu a Valverdeho sa síce rozsypali akékoľvek ambície v celkovom poradí, čo by si takýto celok na domácich pretekoch nemal dovoliť (druhý raz za sebou nemali pretekára v Top 10, hoci pred tým ťahali sériu štrnástich), no tmavomodrí borci sa dostali do úniku takmer každý deň a bojovali o etapy. Že boli silní dokumentuje aj fakt, že skončili druhí v súťaži tímov iba so šiestimi minútami straty na Astanu, hoci mali prvého pretekára v celkovom poradí až na osemnástej pozícii. Najviditeľnejším jazdcom bol mladý Marc Soler, ktorý síce hneď od úvodu povedal, že perfektné Katalánsko a Suisse nezopakuje, no o slovo sa prihlásil už v piatej etape, kde zabojoval o triumf, no v závere nestačil na Lutsenka s Kudusom. Aj v ďalších dňoch sa našli silnejší pretekári, no na premiérové trojtýždňové dobrodružstvo sa ukázal veľmi dobre. Veľký potenciál potvrdil aj Venezuelčan Carapaz na Anglíru, v čelných skupinkách boli viditeľní aj Moreno, Oliveira či José Rojas, ktorý bol k triumfu zo Španielov najbližšie s tromi pódiovými umiestneniami. Mrzieť ho musí hlavne prehra s Trentinom, dve tretie miesta sa zrodili po špurte skupiny, ktorá ale nestačila na jednotlivca.

 

 

Od Stevena Kruijswijka sa čakalo veľa. Všetci si pamätáme čo stváral vlani na Gire a keď odtiaľ musel tento rok odstúpiť, formu časoval na Vueltu. Splnil ale iba základný cieľ s Top 10. Po deviatom mieste určite netúžil. Holanďania od neho čakali hádam viac ako od Keldermana, no tento mini súboj dopadol jasne pre jazdca Sunwebu. Kruijswijk sa k ničomu výraznejšiemu nedostal. Nevieme ani pomenovať etapu, ktorú by zvládol nad očakávania. Možno Anglíru, kde finišoval s Nibalim. Na svoje pomery bol príliš nenápadný a celková strata 11:18 veľká. No na druhej strane bol lepší ako celá partia trápiacich sa ľudí ako TVG, Cháves, Meintjes, Aru, Roche, Bardet. Po skvelej Kalifornii budeme ďalej čakať na presadenie sa Georga Bennetta aj na GT. Rovnako ako na Tour do hlavného mesta Španielska neprišiel. Domáci fanúšikovia určite dúfali, že Juanjo Lobato pripraví Trentina aspoň o jeden triumf, no hoci vo štvrtej etape nechýbalo veľa, nestalo sa tak.

 

 

 

 

Francúzom tretí raz po sebe došiel dych na Vuelte, čo má za následok logické vyčerpanie na dôležitejšej Tour. Romain Bardet síce pôsobil na začiatku dobre, v Andorre sa udržal s najlepšími, no skoro vytriezvel a hoci dobre unikal trikrát, od etapového triumfu ostal vzialený. Nedá sa povedať, žeby na neho vyslovene siahal. Asi mal viac etáp vypustiť, aby mu ostali sily na jeden-dva údery. Nešťastné preteky zažil Domenico Pozzovivo, ktorý po piatich rokoch Ag2r opustí. Aj on začal dobre, ale potom naberal čas v zlých momentoch až odišiel domov.

 

 

 

 

DiData patrí medzi tímy, ktoré už prišli na štvrtkovú prezentáciu Vuelty bez veľkých očakávaní. K dispozícii mali slabú zostavu, ktorá ani nič nevymyslela. Páčil sa nám Merhawi Kudus v Lutsenkovej piatej etape, no spoliehali sa asi na Sergeho Pauwelsa, ktorý ale v Španielsku dlho nepobudol. Záblesk ešte prišiel z nôh Omara Fraileho v dvanástej etape, za čo si zaslúžil aj cenu najbojovnejšieho, no na takýto tím je to veľmi málo. Do Madridu prišli iba traja zdecimovaní stroskotanci.

 

 

 

Borci Manzany pôsobili zaujímavo. V neprehliadnuteľných ružových dresoch sme si zapamätali pár mien. Jetse Bol sa zapísal do tohto ročníka ako pretekár najprekvapujúcejšie bojujúci o červený dres prostredníctvom úniku. Viackrát boli vpredu aj Vilela so Suazom, no na lepšie ako predposledné miesto v tomto hodnotení sme ich zaradiť nemohli.

 

 

 

Štvorlístky veľa šťastia nemali, no nešli mu výrazne naproti. Prišli sem s veľmi slabou zostavou no name pretekárov. Pár minút slávy zažil Tobias Ludvigsson sediaci na horúcom kresle lídra časovky kým neprišli do cieľa ľudia z poradia. Inak boli veľmi veľmi slabučkí. Nezískali ani len ocenenie pre najbojovnejšieho jazdca etapy. Od nás posledné miesto.