Najskúsenejší manažéri vo WT vedú svoje zostavy aj niekoľko desaťročí

 

 

Generálny manažér Cannondalu-Drapac Jonathan Vaughters (© Slipstream Sports)

 

 

 

Za úspechom tímu Sky stojí David Brailsford, ktorý vybudoval toto zoskupenie na zelenej lúke a za osem rokov existencie s ním dokázal vyhrať päťkrát Tour de France a raz sa presadiť na Vuelte. Britský celok vznikol v roku 2010 a Brailsford ho vytvoril z pozície výkonného riaditeľa Národného cyklistického centra v Manchestri. Na tomto poste, od roku 2003, výrazne pozdvihol britskú dráhovú cyklistiku. Počas jeho pôsobenia vybojovali britskí dráhari na troch olympiádach tridsaťosem medailí, z toho desať najcennejších kovov. V sezóne 2010 sa stal hlavným bosom novovzniknutého zoskupenia Sky, ktoré malo za úlohu pozdvihnúť britskú cyklistiku aj na ceste. Tímu Sky sa naplno venuje od roku 2014, dovtedy pôsobil aj v britskej federácii.  

 

David Brailsford v priebehu niekoľkých rokov vytvoril z britskej zostavy mimoriadne silnú značku, hoci prvé dve sezóny sa trošku hľadali. Potom však dokázali využiť najväčší rozpočet spomedzi všetkých tímov, ktorý im poslúžil na to, aby si vyberali tých najvhodnejších cyklistov na všetky pozície. Vďaka veľkému imaniu mohli skúšať nové tréningové metódy a používať moderné technológie, čím sa pohybovali (pohybujú) stále o krok vpred pred  konkurenciou. Práve preto označil svojho šéfa David de la Cruz za „Stevena Jobsa cyklistiky“.

 

Iste, sú to nadnesené slová, no David Braislford sa ukazuje ako šikovný stratég a manažér, ktorý dokáže pretaviť veľké sponzorské peniaze na želané úspechy a zároveň pri tom používať aj nekonvenčné tréningové metódy, ktoré prišli do tímu s angažovaním Roda Ellingwortha a Tima Kerrisona. A zároveň sa javí ako silná osobnosť, ktorá bola doteraz schopná odolávať všetkým tlakom, ktoré obviňujú tím Sky z nemorálnych praktík (terapeutické výnimky, Wigginsov „jiffy bag“) a celá zostava z toho vychádza naďalej bez ujmy.

 

 

 

 

Nestorom na cyklistickom poli je Eusebio Unzué. Na pozícii športového riaditeľa na profesionálnej úrovni sa objavil v roku 1985 v španielskej zostave Reynolds a tento celok sa postupne pretransformoval až do terajšieho Movistaru, pričom Unzué nikdy neopustil toto zoskupenie. Na tejto pozícii mal možnosť pracovať s tými najlepšími španielskymi cyklistami, vrátane Miguela Induraina, s ktorým v deväťdesiatych rokoch päťkrát ovládol Tour de France. Na Starej dáme sa však prvýkrát tešil z triumfu v sezóne 1988, keď žltý dres získal Pedro Delgado, a tento španielsky borec mu urobil radosť aj o rok neskôr na Vuelte. Pod jeho patronátom pretekala aj ďalšia hviezda z Pyrenejského polostrova a Abraham Olano sa mu odvďačil celkovým triumfom na domácej Grand Tour v roku 1998.

 

Eusebio Unzué pôsobí vo vrcholovej cyklistike vyše tridsať rokov, ale stále má rovnakú vášeň, aby bol úspešný. Po spomínanom zlatom veku španielskej cyklistiky sa stal jeho top-jazdcom Alejandro Valverde, s ktorým dobyl Vueltu v roku 2009 a naďalej ho dokáže vybičovať k najlepším výkonom aj v pokročilom veku. Naposledy získal žltý dres v ročníku 2006, kontroverzné podujatie ovládol Oscar Pereiro, no Unzué neprestáva dúfať, že sa mu to podarí ešte raz. Jeho neutíchajúce ambície môžu naplniť Nairo Quintana alebo Mikel Landa.  

        

Počas svojej manažérskej kariéry sa vždy pohyboval na vysokých postoch a na ten najvyšší stupienok sa dostal v roku 2007. Odvtedy sa stará o športovú a aj finančnú stránku zoskupenia. Unzué vie ako jeden z mála ponúknuť dlhotrvajúci cyklistický projekt, ktorý je zabezpečený po finančnej stránke (zriedkavá výmena sponzorov - Banesto, Caisse d'Epargne, Movistar) a pri tom nestratiť športovú kvalitu. Možno nemá takú mediálnu charizmu ako David Brailsford, ale takisto dokáže budovať silné zoskupenie. Je zaujímavé, že napriek niekoľkým temným obdobiam španielskej cyklistiky má stále vysoké renomé a patrí medzi najväčších odborníkov súčasnosti. Za všetko hovoria výsledky jeho pretekárov.

 

 

 

Dlhoročná ikona pôsobí aj v tíme Quick-Step Floors, Patrick Lefevere vytvoril túto značku v roku 2003 a odvtedy nepretržite zbiera úspechy na tých najväčších podujatiach. Lefevere mal krátku pretekársku činnosť, podarilo sa mu vyhrať Kuurne  - Brusel - Kuurne, ale viac sa presadil ako športový riaditeľ. Do tejto funkcie nastúpil ako 25-ročný a do veľkej cyklistiky sa dostal v roku 1992 v celku GB-MG Maglificio, kde pôsobili takí jazdci ako Cipollini, Museeuw, Baldato alebo Rebellin. Potom sa táto partia v sezóne 1995 spojila s tímom Mapei a vytvorila jeden z najsilnejších celkov v deväťdesiatych rokov.

 

Patrick Lefevere bol pri všetkých úspechoch Johana Museeuwa na kockových monumentoch (trikrát ovládol Flámsko a Roubaix) a stal sa z neho špičkový odborník na jarné klasiky. Nezabudnuteľný bol výkon tímu Mapei-GB na Paríž - Roubaix v roku 1996, keď do cieľa dorazili na vedúcich priečkach osamotení spolujazdci Museeuw, Bortolami, Tafi, a na pásku mohli prísť aj štyria z rovnakého tímu, keby Ballerini nedoplatil na mechanické problémy pred cieľom. V tomto období patril medzi jeho zverencov aj Tom Steels, s ktorým vyhral deväť etáp na TdF a dve na Vuelte. Belgický cyklista po skončení kariéry nastúpil na dráhu športového riaditeľa a až doteraz spolupracuje  so svojím niekdajším šéfom.

 

 

Tom Steels (© Etixx - Quick-Step / Tim de Waele)

 

 

V rokoch 2001 - 2002 založil tím Domo - Fram Frites, ale keď sa dozvedel, že celok Mapei má problémy, zozbieral potrebné financie, spojil to najlepšie z obidvoch zoskupení a v sezóne 2003 sa objavil na scéne tím Quick-Step. V tomto mimoriadne úspešnom projekte Lefereve najviac vyťažil zo spojenia s Paolom Bettinim a Tomom Boonenom, ktorí mu priniesli tri tituly svetového šampióna.  Belgický jazdec sa stal nasledovníkom Johana Museeuwa, keď sa mu podarilo štyrikrát vyhrať Paríž - Roubaix a trikrát triumfovať vo Flámsku. Aj Bettini patril medzi najlepších klasikárov či šprintérov histórie. V Quick-Stepe dvakrát vyhral Il Lombardia, raz Miláno - San Remo a svojmu tímu urobil radosť aj na OH v Aténach, kde uchmatol zlatú medailu.

 

 

Epický triumf Boonena na Paríž - Roubaix 2012

 

 

Patrick Lefevere dokázal udržať víťaznú kontinuitu svojho zoskupenia dlhé roky (jeho zverenci vyhrali 26 monumentov), pretože vždy našiel vhodných cyklistov a  správne „recykloval“ svoju zostavu. Museeuwa nahradil Boonen a v ostatných sezónach ho nevykoľajila ani šprintérska rošáda Cavendish  - Kittel - Viviani. Okrem toho Quick-Step pod jeho vedením poskytuje šancu mladým cyklistom a takí Gaviria, Kwiatkowski alebo Alaphilippe už patria medzi hlavné osobnosti svetovej cyklistiky.   

 

 

 

Veľký rešpekt vo svetovom pelotóne si vybudoval Jim Ochowicz, ktorý je momentálne vlastníkom tímu BMC (so silným sponzorským pozadím od Andy Rihsa). Tento skúsený manažér prežil skvelé obdobie už v osemdesiatych rokoch s celkom 7-Eleven, ktorý sa dokázal presadiť ako prvé americké zoskupenie na európskych cestách. Ochowicz tu viedol takých jazdcov ako Andrew Hampsten, Chris Carmichael či Davis Phinney (otec Taylora Phinneyho), ktorí si mohli užiť jazdu na Grand Tour. V roku 1985 sa predstavili na Gire a jeho zverenec Ron Kiefel sa stal vôbec prvým americkým cyklistom, ktorý vyhral etapu na trojtýždňovom podujatí, a o niekoľko dní neskôr ho napodobnil aj Andrew Hampsten. Tím 7-Eleven sa v nasledujúcej sezóne predstavil na Tour de France a bol úspešný aj na tomto podujatí, etapový triumf získal Davis Phinney.

 

 

 

Jim Ochowicz pôsobil v tomto celku v sezónach 1981 - 1995, pričom v deväťdesiatych rokoch sa zmenil názov tímu na Motorola. A to už bola známa partia, v ktorej sa pohyboval Lance Armstrong päť rokov. Ochowicz tak viedol aj najznámejšieho amerického cyklistu, ktorý s ním prežíval svoje prvé roky vo veľkej cyklistike, a počas ich spolupráce sa stal Armstrong majstrom sveta v sezóne 1993. Po skončení svojho dlhoročného pôsobenia v tomto tíme bol v roku 1997 Jim Ochowicz uvedený do siene slávy americkej cyklistiky.

 

Potom zostal naďalej činný, na reprezentačnej úrovni viedol americký cyklistický tím v cestných pretekoch na troch olympijských hrách (Sydney, Atény, Peking) a v rokoch 2002 - 2006 stál na čele národnej asociácie, ktorá združuje všetky cyklistické odvetvia v Spojených štátoch.

 

Nostalgia za každodennou prácou v tíme skončila v sezóne 2007, keď vytvoril tím BMC, ktorý mal podporovať amerických jazdcov, podobne ako 7-Eleven. Lenže postupnými krokmi sa zostava internacionalizovala a napokon sa dostala na úroveň World Tour ako prvý americký celok. Tým zlomovým obdobím bol ročník 2010, keď do BMC prišli hviezdy ako Evans a Ballan. Ochowicz sa pustil s vervou do budovania tohto projektu a darilo sa mu to, lebo aj po mnohých rokoch každému hovorí, že najkrajším momentom jeho manažérskej kariéry bol triumf Cadela Evansa na Tour de France v sezóne 2011. Ochowicz aktuálne pôsobí ako majiteľ zostavy, športový vplyv na pretekárov majú iné osoby, ale stále sa ukazuje na tých najdôležitejších pretekoch a jeho pohľad na cyklistiku má stále veľkú váhu pre všetkých jeho zamestnancov.