Kratšie trasy pomohli atraktivite, z našich výborne Baška, Clementis korigoval vyjadrenie

 

 

 

Do roku 2016 býval európsky šampionát iba záležitosťou mladších ročníkov. Až od francúzskej edície, kde zvíťazil Peter Sagan, sa na kontinentálnych majstrovstvách začali objavovať aj elitné kategórie. Vlani boli Majstrovstvá Európy rozdelené, eliťáci štartovali v Glasgowe, ostatné vekové kategórie zviedli svoje súboje o dresy pre európskych šampiónov v českých mestách Brno a Zlín. Tento rok sa všetko vrátilo do „starých“ koľají a podobne ako v rokoch 2016 a 2017 všetky preteky hostilo jedno mesto, Alkmaar.

 

Práve európsky šampionát v Alkmaare sa zapísal do histórie vďaka dvom naj. Ku tradičným disciplínam, teda časovke a klasickým pretekom na ceste, sa do programu dostala aj novinka, a to miešaná štafeta družstiev, v ktorej sa predstavili traja muži a tri ženy z každej zúčastnenej krajiny. Vyhrali domáci Holanďania. Namiesto tradičných dvanástich európskych šampiónov sme spoznali trinásť. Išlo tak zatiaľ o najbohatší program v histórii kontinentálnych majstrovstiev.

 

Trasa v Alkmaare bola čisto rovinatá a hlavne najkratšia za posledné štyri roky, a to pre všetky kategórie. Vo francúzskom Plumelecu muži absolvovali preteky dlhé 236 kilometrov, o rok neskôr 241 a vlani opäť 236. Holandskí organizátori pre tento rok urobili okruh dlhý ani nie dvanásť kilometrov, muži ho krúžili pätnásťkrát. Suma sumárum prešli 173 kilometrov, čo je o viac ako 60 kilometrov menej ako v predchádzajúcich troch edíciách. Pretekom to však v žiadnom prípade na atraktivite neubralo, práve naopak. Vo všetkých kategóriách sa poriadne útočilo.

 

 

Ilustračný záber z pretekov (© Courtesy UEC)

 

 

 

Úvodné medaily a tituly sa udeľovali v súbojoch s chronometrom, ktoré prebiehali úvodné dva dni, teda v stredu a vo štvrtok. Trasa určená pre časovku nebola technicky náročná, obsahovala minimum zákernejších pasáži. Všetky kategórie, od junioriek až po mužov, súťažili na tom istom okruhu, ktorý meral skoro dvadsaťtri kilometrov. Dĺžka trasy napovedala, že odstupy medzi najlepšími nebudú veľké. Vyhovovať mala predovšetkým špecialistom na túto disciplínu. Lenže nie všetci tempári sa na okruhu cítili ako doma.  

 

V elitnej mužskej kategórii niektorí veľkí favoriti zaostali za očakávaniami, niektorí vyhoreli. Z titulu sa tešil Remco Evenepoel, ktorý aj napriek svojmu mladému veku nechal konkurenciu ďaleko za sebou a potvrdil svoju špecializáciu na túto disciplínu. Belgičan zvíťazil o devätnásť sekúnd a získal svoju prvú zlatú medailu medzi seniormi. Nadviazal tak na vlaňajší ročník, kedy na kontinentálnom šampionáte v mladšej vekovej kategórii vyhral ako v časovke, tak aj v klasických cestných pretekoch. Neskôr k tomu pridal aj dve zlatá v Innsbrucku.

 

 

 

Druhý skončil jeho tímový kolega, ale reprezentant Dánska. Kasper Asgreen je národným šampiónom v tejto disciplíne a už na poslednej Tour de France v časovke v Pau ukázal svoju kvalitu, kedy obsadil ôsme miesto. Jeho výkon preto nebol až takým prekvapením. Tým však bolo tretie miesto Edoarda Affiniho, mladého vychádzajúceho talentu z Talianska. Kmeňový jazdec Mitcheltonu – Scott si v uličkách Alkmaaru počínal veľmi dobre a nechal za sebou aj nového talianskeho majstra v súboji s chronometrom. Filippo Ganna, Stefan Küng, Alex Dowsett a aj Yves Lampaert skončili bez metálu, ale naskladali sa do najlepšej sedmičky. Jan Bárta bol až pätnásty.    

 

U pretekárov do 23 rokov sa žiadne prekvapenie nekonalo. Zlato putovalo do Dánska zásluhou Johana Price-Pejtersena. Medzi juniormi dominoval Andrea Piccolo. Obaja títo jazdci patria medzi najtalentovanejších špecialistov na časovky, takže ich úspech bol viac-menej očakávaný. Tiež medzi ženami triumfovala najväčšia favoritka. Bola ňou Ellen van Dijková, ktorej sa podarilo obhájiť vlaňajšie prvenstvo. Menším prekvapením bolo, že ženskú kategóriu do 23 rokov ovládla Hannah Ludwigová, a to suverénnym spôsobom. Najlepšou juniorkou bola podľa očakávaní Shirin Van Anrooijová.

 

 

 

 

V klasických cestných pretekoch ukázali najlepšiu pripravenosť reprezentanti a reprezentantky Talianska. Vo veľkom nedeľnom finále práve tím okolo Eliu Vivianiho roztrhal balík na vetre a postaral sa o veľmi napínaný priebeh. Na konci mal ich líder uľahčenú prácu, pretože namiesto minimálne siedmych súperov, ktorých by mal v hromadnom dojazde v pelotóne, musel zdolať dvoch, a na cieľovej rovinke dokonca iba jedného, o dosť pomalšieho jazdca. Viviani sa na kontinentálnych majstrovstvách predstavil po tretíkrát a až do tretice sa mu podarilo získať zlato. Vlani v Glasgowe finišoval na dvadsiatej pozícii, rok predtým bol druhý.

 

Zatiaľ najlepšie umiestnenie na európskom šampionáte získal tiež Yves Lampaert. Doposiaľ jeho najlepším výsledkom na ME bola štvrtá pozícia z minulého roka, ktorú získal v časovke. Teraz sa konečne predstavil aj v klasických cestných pretekoch, bola to jeho premiéra, a hneď si odniesol domov medailu, ktorá mala strieborný lesk. Tretie miesto a bronz putovalo do Nemecka. Pascal Ackermann tiež ťažil z práce talianskeho tímu, ale je možné, že pre neho by bol výhodnejší úplne iný scenár. Rovnako v iný priebeh dúfali aj Dylan Groenewegen, Arnaud Démare, Alexander Kristoff a Sam Bennett. Tí vyšli naprázdno.

 

 

 

Veľmi dobrú formu na európskom šampionáte mali aj iní Taliani a Talianky. Preteky mužov do 23 rokov sa stali korisťou Alberta Daineseho, ktorý o svojom víťazstve musel rozhodnúť v záverečnom šprinte. Bol však veľmi dominantný. Dainese má rýchle nohy, čo neušlo pozornosti trénerom v Sunwebe, ktorého dres bude obliekať od budúcej sezóny. V rovnakej vekovej kategórii sa na najvyšší stupienok postavila aj Letizia Paternosterová. Podobne ako Dainese, aj Paternosterová musela na konci pretekov špurtovať a vyšlo jej to na výbornú. Potvrdila tak, že patrí medzi vychádzajúce hviezdy ženskej cyklistiky, najmä čo sa týka rýchlosti v koncovkách. 

 

Ďalšie tri preteky až v dvoch prípadoch vystrelili na prvé miesta jazdcov, presnejšie jazdkyne, z usporiadateľskej krajiny. V elitnej ženskej kategórii sa holandská cyklistka dostala k zlatu po ročnej odmlke. Amy Pietersová nemala cestu za zlatom jednoduchú a komplikovali jej ju aj reprezentačné kolegyne, ktoré istú dobu pracovali na sťahovaní náskoku vedúcej skupiny, ktorej bola Pietersová súčasťou. Nakoniec sa rozhodli jej veriť a urobili dobre. Druhé holandské zlato v klasických cestných pretekoch prišlo v kategórii junioriek. Víťazkou sa stala Ilse Pluimersová. Menoslov držiteľov európskeho dresu doplnil Andrij Ponomar, najlepší junior.

 

 

 

 

Celkovo 31 slovenských cyklistov a cyklistiek sa predstavilo na Majstrovstvách Európy v Alkmaare. Bez účasti Petra Sagana najväčšiu pozornosť budil Erik Baška. Pretekár Bory – hansgrohe bol lídrom slovenskej sedemčlennej družiny v nedeľňajších pretekoch a viedol si v nich veľmi dobre. Dokázal sa dostať do vedúcej skupiny a skoro celý deň bol v hre o umiestnenie v najlepšej desiatke. Nakoniec obsadil 21. miesto, čo je jeho piaty najlepší výsledok v tejto sezóne mimo územia Slovenska. Baška už dlho necestoval na preteky v pozícii lídra, ale popasoval sa s ňou najlepšie ako vedel. Jeho výkon bol jedným zo svetlých momentov slovenských pretekárov v Alkmaare.

 

Ostatní muži sa do cieľa nedostali. Juraj Sagan prežil úvodné rozdelenie a istý čas bol po ruke Baškovi. Splnil si svoju úlohu, a keď prišlo k selekcii trinástich mužov, dlhší čas operoval v druhej skupine. Juraj Bellan, Marek Čanecký, Adrián Babič, Patrik Tybor a Ján Andrej Cully bojovali celý deň proti veterným mlynom, postupne ich rozhodcovia stiahli z trate. Posledný menovaný sa dobrým výkonom prezentoval v časovke. Bolo z toho 30. miesto, jeho strata na víťaza bola iba dve a pol minúty. Cully v súboji s chronometrom opäť raz milo prekvapil.

 

 

 

Početné zastúpenie malo Slovensko tiež v kategórii mužov do 23 rokov. Lenže ich predstavenie v klasických pretekoch dopadlo viac menej fiaskom, do cieľa neprišiel ani jeden zo šestice. Hneď v prvej zákrute všetci Slováci stratili kontakt s čelom kvôli pádu a potom už mali pred sebou ťažkú úlohu. Ani Matúš Štoček neprekročil svoj tieň z tejto sezóny. Treba však dodať, že Matúš počas dňa spadol, čo mu tiež poriadne skomplikovalo jeho pôsobenie. Adam Foltán a Lukáš Kubiš sa ešte vrátili do pelotónu, lenže stratili veľa síl a postupne sa prepadli dozadu. Andrej Líška, Samuel Oros a Martin Vlčák strávili preteky v grupette, pokým ich rozhodcovia nezastavili. Vlčák sa predstavil aj v časovke, v ktorej nič nepokazil. Obsadil 47. priečku, ale na víťaza nestratil ani tri minúty.

 

Vášne vyvolalo vyjadrenie reprezentačného trénera U23 Michala Clementisa, ktorý zavŕšil akúsi frustrovanosť z celej sezóny. Po vychladnutí emócií nám ale poskytol nasledujúce slová: "Prvé vyjadrenie bolo ešte z auta a bolo plné emócií. Preto chcem uviesť veci na pravú mieru. Prípravu sme nasmerovali na ME a celý tím bol motivovaný spraviť výsledok. Trať nám papierovo sedela, najmä pre lídrov Štočka a Foltána. Po pretekoch junioriek a juniorov, sme vedeli, že nás čaká ťažký boj o to čo najrýchlejšie sa dostať zo zadných pozícii. Upozorňoval som, že po štarte a prvej zákrute, kde bude na 99% pád, budú musieť vytiahnuť životný špurt a dostať sa naspäť do prednej skupiny. Trom sa to ako tak podarilo, no okruh bol neúprosný. Pretekári v špici si uvedomovali čo sa deje za nimi a nečakali, aby sa vrátilo naspäť ďalších 50 ľudí. Logicky, boli vpredu najsilnejšie krajiny a išli úplne naplno. V každej kategórii to bolo rovnaké, celé preteky na plný plyn. Matúš sa jediný prepracoval do čelnej skupiny, no po vlastnej chybe spadol. To bol pre náš tím koniec. Adam a Lukáš jazdili tesne za hlavnou skupinou a zbierajúceho sa Matúša preleteli. Lukáš ho počkal a snažil sa mu všemožne pomôcť. Matúša som však dotiahol za autom iba k skupine, ktorú ťahal Adam Foltán. Ten išiel také tempo, že mu ostatní ani nedokázali prestriedať a dokonca odtrhol aj dobitého Matúša. Takto sa pokračovalo pár kilometrov keď ich zozadu dobehlo grupetto. Tam sa starali o tempo Vlčák a Oros. Samozrejme, čelo pretekov bolo silnejšie a tak strata narastala. Chalani mali smolu a všetci sme boli frustrovaní a sklamaní. Na druhej strane však musím povedať, že išli úplne naplno a robili, čo mohli. Bolo vidno, že nie sú spokojní s pozíciou, ktorú majú a zo všetkých síl sa snažili dostať dopredu. Na tomto okruhu, resp. mestskom kritériu to nebolo možné. Stačil defekt, alebo malý technický problém a pretekár nemal šancu sa vrátiť naspäť. Defekt odstavil napr. aj Čecha Otrubu, dovtedy dobre jazdil a po defekte koniec. Je to škoda, lebo pripravení boli dobre. Takto ťahať skupiny dlhé kilometre úplne na krv som ich ešte nevidel. Vo finále však výsledky nestoja za nič. Musíme sa od toho odosobniť a ďalej tvrdo pracovať. Výsledky prídu, len treba pokračovať. Je to beh na dlhú trať. Čakajú nás ďalšie vrcholy sezóny a ťažké preteky. September je nabitý, namiesto zrušených Baltik Chain Tour a Okolo Jižních Čech sa mi podarilo vybaviť náročné Giro del Friulli. Následne absolvujeme jednotkové Okolo Rumunska a domáce Okolo Slovenska a na záver MS. Verím, že úsilie, ktoré sme všetci vynaložili, sa časom ukáže."

 

 

 

Slovenským fanúšikom čiastočne urobili radosť juniori, aspoň v súboji s chronometrom. Pavol Kramarčík mal počas časovky lepší deň, podarilo sa mu zdolať 26 pretekárov. Umiestnil sa na 32. pozícii, pričom stratil iba dve minúty. V klasických pretekoch to v jeho podaní už taká sláva nebola, do cieľa neprišiel. Rovnaký osud čakal aj ďalších troch Slovákov, konkrétne Simona Nagyho, Tobiasa Vanča a Mareka Gajdulu.  Pavol Rovder, ktorý sa objavil aj v časovke a obsadil v nej 47. miesto, v pretekoch finišoval v najpočetnejšej skupine so stratou skoro osem minút. Najlepším zo Slovákov bol Marek Bugár, ktorý v prípade ideálneho scenára mohol miešať kartami aj na popredných pozíciách. Technické problémy boli proti, ale aj tak dosiahol druhý najlepší výsledok, po Baškovi, medzi mužmi.

 

Ženské kategórie už tak bohato zastúpené neboli. Medzi Elite sa predstavili štyri reprezentantky, Mariana Findrová, Alžbeta Bačíková a Tereza Medveďová súťažili v pretekoch, ale veľa vody nenamútili a v cieli klasifikované neboli. Tatiana Jaseková sa predstavila v časovke, ale ani v jej podaní to nebola žiadna sláva. Rovnako neslávne si viedli aj pretekárky do 23 rokov. Petra Machálková v individuálnej disciplíne riešila technické nepríjemnosti a podala očakávaný výkon. Problémy ju prenasledovali aj v pretekoch, a to v najhoršom možnom okamihu. Ani ona, ani Júlia Hrtánková, ktorú zastavil pád, sa do cieľa nedostali.

 

 

 

Osobitnú pozornosť si zaslúžia juniorky. Nora Jenčušová v Trnave predviedla, že je veľmi silnou pretekárkou a nestratila sa ani na európskom šampionáte. Už v časovke naplnila všetky očakávania a po veľmi dobrom výkone obsadila dvadsiatu priečku, inak najlepší individuálny slovenský výkon na ME. Nora sa nestratila ani v klasických pretekoch, po ťažkom začiatku celý deň krúžila v druhej skupine, bez akýchkoľvek ťažkostí. Rovnaký osud čakal aj Radku Paulechovú, ani ona nesklamala. Simona Záhorcová absolvovala obe disciplíny, viac sa jej darilo proti chronometru. Aj jej výkony treba pochváliť, pretože v časovke zašla maximum a v pretekoch bojovala až do samého konca. Jedinou slovenskou juniorkou, ktorá nepreťala cieľovú čiaru bola Vladimíra Zelinová, ktorá spadla a nakoniec poriadne odretá odstúpila.

 

Zo slovenského pohľadu nedopadli kontinentálne majstrovstvá príliš dobre. Niektorí pretekári a pretekárky naplnili očakávania, od väčšiny z nich sa ale očakávali lepšie výkony. Sklamali najmä muži do 23 rokov. Pre úplnosť informácii treba dodať, že slovenský tím sa zúčastnil aj miešanej štafety družstiev a bolo z toho ôsme, teda posledné, miesto. Lepší výsledok by bol ale veľkým úspechom.