Vysiela Šport RTVS
Bicykel sa stal populárnym nielen v západnej Európe, ale aj na našom území. Rozvoj popularity bicyklov i súťažnej cyklistiky dal predpoklady na rozvoj výroby bicyklov v domácich podmienkach. Forma výroby bola však výrazne odlišná pred a po druhej svetovej vojne. Pred vojnou existovalo na našom území množstvo malých a stredných výrobcov bicyklov. Medzi najstaršie väčšie fabriky patrila firma Premier v Chebe, kde sa vyrábali prvé vysoké bicykle – kostitrasy. Obrovský dopyt primäl dvojicu podnikateľov Swetlika a Kastrupa k založeniu novej fabriky ES-KA (Swetlik-Es, Kastrup-Ka). Dvojica buduje ďalšiu novú fabriku v Rokycanoch v roku 1922 a bicykle nesú meno Tripol, ktorá sa neskôr delí na Tripol a Tudor. Rozvíjajú sa ďalšie väčšie fabriky Velamos Sobotín, Zbrojovka Brno, Česká zbrojovka Strakonice atď. Okrem veľkých manufaktúr funguje na území Československa viacero malých výrobcov, ktorí produkujú špičkové bicykle (Antonín Perič, Laurin a Klement, František Štantejský, Lednička a synové...). Po ukončení druhej svetovej vojny dochádza k prebraniu súkromného majetku štátom a viacnásobnej reorganizácii začínajú fungovať tri štátne výrobné podniky zaoberajúce sa výrobou bicyklov: Eska Cheb (zlúčený Tripol, Tudor, závody v Chebe), Velamos a Velo-Stadion.
Pre východný blok sa stávajú veľmi dôležité úspechy na športovom poli, ktorý je akýmsi nástrojom boja v studenej vojne blokov. S týmto cieľom ide ruka v ruke potreba produkcie kvalitnejších pretekárskych bicyklov. Z tohto dôvodu vzniká nový podnik na báze rokycanského závodu s názvom Favorit v roku 1950, keď vzniklo prvých 15 pretekárskych bicyklov pre reprezentáciu ČSSR pre potreby Pretekov mieru. V roku 1954 bol vyrobený prvý dráhový rám Favorit Františkom Babickým, ktorého test Vám prinesieme v niektorom z ďalších pokračovaní seriálu.
Aj keď víťaz druhého ročníka Ján Veselý sa dlho vzpieral funkcionárom a presadil si štart na bicykli Perič, už v ďalšom roku musel svojho obľúbeného Periča prestriekať do farieb Favoritu. V roku 1950 vznikol i oddiel súťažnej cyklistiky Favorit, ktorý združoval kvalitných pretekárov na ceste, na dráhe i v sálovej cyklistike, kde sa novinky z produkcie Favoritu testovali. František Babický, mechanik reprezentácie ČSSR a zároveň hlavný konštruktér rámov Favorit, pripravoval pre najlepších reprezentantov rámy na mieru z materiálov Columbus, či Reynolds. Stal sa doslova legendou, východoeurópskym Colnagom. Bol to v tom čase naozaj odborník naslovovzatý a medzi pretekármi dodnes uznávaný. Pre oddiely súťažnej cyklistiky boli určené bežné rámy F1, do obchodov a na export boli určené predovšetkým F12-ky. Špičkové rámy Favorit F1 sedlali i reprezentácie Fínska, ZSSR, Bulharska, Albánska, či dokonca Indie a Kuby.
Podobným vývojom šiel aj ZSSR. Založil fabriku na výrobu bicyklov Charkov na Ukrajine, ktorá produkovala predovšetkým bicykle pre bežnú populáciu, známe „ukrajiny“. Pre potreby reprezentačného tímu však rámy nakupoval, rovnako tak i cyklistické súčiastky. Domáce rámy Charkov Rekord či Sport boli vyrobené z veľmi nekvalitných ruských „vodovodných trubiek“. Potreba vývoja prehadzovania však donútila konštruktérov východného bloku k výrobe prehadzovacích systémov.
Tak, ako tomu bývalo v bývalom východnom bloku zvykom, bez okolkov prevzali a skopírovali všetko, čo bolo dobré na západe. Do vlastného vývoja v tejto oblasti sa takmer neinvestovalo, snáď najkvalitnejšie bicykle sa produkovali paradoxne v ČSSR, ostatné štáty východného bloku boli na úrovni pretekárskej techniky výrazne pozadu. ZSSR razil skôr cestu vývoja zbraní a vesmírnej techniky.
Prvé prehadzovače Favorit, resp. Union, boli vyrobené v päťdesiatych rokoch ako verná kópia Huretu. Ich prevedenie bolo na dobrej úrovni a prehadzovanie zabezpečovalo porovnateľne s konkurenciou Huretu, či Simplexu. Za novinkou Campagnolo Grand Sport, ktorá bola uvedená v roku 1950, však zaostávalo. Akoby z oka vypadli, rovnaké prehadzovače vyrábal východonemecký Renak.
Prehadzovač Favorit PBW (Praha-Berlin-Waršava) bol vyrobený v šesťdesiatych rokoch a niesol meno hlavných etapových miest Pretekov mieru. Bol veľmi kvalitne spracovaný, ťažký, no z kvalitného oceľového materiálu. Nesie stopy kópie prvého Campagnolo Record prehadzovača, trochu vzdialene pripomína i legendárny Simplex Juy 61. Váha 307 gramov nebola oslňujúca, no funkcia prehadzovania bola na svoju dobu dobrá, rovnako tak spracovanie.
V tom istom čase bol v ZSSR vyrábaný v charkovskom závode prehadzovač Charkov prvej generácie, ktorý pripomínal skôr Campagnolo Grand Sport s váhou 306 gramov. Jeho spracovanie i funkcia prehadzovania však mierne za Favorit PBW zaostávala.
Koncom sedemdesiatych rokov prišiel Charkov s novým modelom Charkov druhej generácie. Bol to veľmi zvláštny derivát Campagnolo Record, ultra ťažký s váhou 357 gramov. Prehadzovač bol i menej spoľahlivý pri prehadzovaní a jeho snáď jedinou výhodou bola totálna nezničiteľnosť, ktorú odborníci prirovnali k nezničiteľnosti ruského tanku T34. V prehadzovaní to bol však krok späť súdruhov zo ZSSR.
V Poľsku fungovala fabrika Romet resp. ZZR, ktorá sa vydala vlastnou cestou kopírovania. Prvý model ZZR bol kópiou Simplex 51, druhý akoby z oka vypadol populárnemu Huretu Svelto, ktorý sa na západe hromadne montoval na semipretekárske bicykle. Poľský derivát bol však výrazne slabšie spracovaný, dá sa povedať viditeľne odfláknutý po vzore charkovského prehadzovača.
V precíznosti spracovania výrazne viedla ČSSR so svojimi výrobkami. Začiatkom sedemdesiatych rokov priniesla nový prehadzovač Favorit, ktorý sa po miernych úpravách vyrábal viac ako dvadsať rokov. Zo začiatku bol montovaný len na bicykle pre pretekárske účely v československých oddieloch, neskôr aj na sériové bicykle Favorit, či Eska. So svojimi 195 gramami bol ľahký a aj napriek použitým plastovým dielom fungoval relatívne presne a dá sa povedať, že bol výsledkom vývoja konštruktérov, nielen surovou kópiou západných výrobkov.
Ani Sovieti sa nechceli nechať zahanbiť a vyrobili prehadzovač Charkov štvrtej generácie, ktorý bol odvodeninou z talianskeho Gian Robert prehadzovača. Na rozdiel od svojho predchodcu však bol dostatočne ľahký a fungoval relatívne spoľahlivo. Na krásu spracovania sa Sovieti nikdy nehrali, no prehadzovač bolo to najlepšie na tomto poli, čo dokázali vo svojej histórii vyrobiť.
Asi najlepším prehadzovačom koncom sedemdesiatych rokov vo východnom bloku bol východonemecký Tektoron, ktorý vo veľkom skopíroval Campagnolo Super Record. Spracovanie bolo dobré a aj funkcia prehadzovania spĺňala vtedajšie nároky.
V Poľsku a ČSSR sa rozhodli po uvedení plastového prehadzovača Ofmega v Taliansku o podobný domáci výrobok. Poľská Jóka z roku 1988 bola celkom pekne spracovaná, navyše s konkurencieschopnou váhou 194 gramov. Prototypový prehadzovač Favorit z tvrdeného plastu sa do hromadnej výroby nikdy nedostal, no zato sa presadil nový produkt, prehadzovač Walter.
Niesol stopy predchodcu, hliníkového Favoritu, no dnes je to veľmi cenený artikel. Aj keď v dobách svojho uvedenia na prelome zmeny režimu v ČSSR bol relatívne podceňovaný v návale súčiastok zo západu, i západ ocenil československú invenciu na tomto poli. Ťažiskovým materiálom bol tvrdý plast v kombinácii s hliníkovými časťami. Mal rekordnú váhu 135 gramov a fungoval presne.
Celkovo sa dá povedať, že vývoj na poli cyklistických súčiastok vo východnom bloku výrazne zaostával za západom. Išlo predovšetkým o kopírovanie úspešných západných výrobkov, no často s niekoľkoročným i niekoľkodesaťročným oneskorením. Napr. okopírované úspešné Simplex klinkové oceľové stredy v produkcii Favoritu alebo Charkov sa vyrábali vo východnom bloku až do pádu režimu, aj keď západ hromadne tento úspešný predvojnový systém nahradil po uvedení Campagnolo štvorhranného hliníkového systému v roku 1958. Dokonca prvé hliníkové kľuky na štvorhranný systém uviedol Stronglight skúšobne už pred vojnou. Jedinou výnimkou bol práve československý Walter, ktorý zaradil na záver komunistického obdobia veľmi kvalitné hliníkové štvorhranné kľuky.
Podobne v osemdesiatych rokoch bol Shimanom a neskôr Campagnolom uvedený indexový systém prehadzovania, no východoeurópski výrobcovia ho do svojej výroby zaradiť nestihli vôbec. Úspechy športovcov východného bloku však boli pre súdruhov veľmi dôležité, najmä tie na Olympijských hrách, Majstrovstvách sveta, Pretekoch mieru či pretekoch Tour de Avenir, ktoré sa konali ako open podujatie – mali možnosť štartovať reprezentácie východu proti profesionálnym západným tímom. Z tohto dôvodu najlepší reprezentanti boli vybavení tým najlepším, čo na svete existovalo. Napr. Sovieti na čele s olympijským víťazom Suchoručenkovom sedlali Colnaga so sadou Campagnolo Super Record. Podobne i reprezentácie Poľska, či Československa. ČSSR bolo výnimočné tým, že rámy Favorit F1 boli naozaj kvalitným výrobkom. Pre tých najlepších boli použité tie najlepšie trubky a na mieru pripravované rámy. Podobné top rámy sú dnes veľmi vyhľadávaným artiklom a ich ceny sa šplhajú do rovnakých výšok ako pri podobnej západnej konkurencii. Samozrejmosťou bolo i tu osadenie väčšinou z dielne Campagnola. V ZSSR dokázali už v posledných rokoch existencie sovietskej moci vyvinúť i kvalitné rámy Takhion, ktoré sa vyrovnali našim F1-kám, či západnej produkcii, no boli vyrobené predovšetkým z trubiek svetových výrobcov a boli akýmsi zobudením sa sovietov na tomto poli po dlhých desaťročiach. Dnes sú tieto rámy rovnako veľmi cenené medzi zberateľmi.
Po zmene a páde režimu väčšina tradičných fabrík na výrobu cyklistického materiálu vo východnom bloku skrachovala, resp. sa pretransformovala na výrobu lacných bicyklov, ktoré však vytlačila neskôr lacná ázijská výroba.
