Prečo sú úniky na Grand Tours čoraz úspešnejšie? Strácajú víťazstvá v etapách Grand Tours prestíž? (blog)

Triumf Fortunata na Gire (© LaPresse/Massimo Paolone)

Trocha štatistiky... Keď sa pozrieme na Grand Tours v 21. storočí, v priemere zvyklo uspieť asi tak 18 únikov za sezónu na všetkých troch podnikoch Grand Tours. V posledných piatich sezónach je ale priemer podstatne vyšší, okolo 21 až 22 úspešných celodenných únikov. Toto číslo by bolo aj väčšie, ale zráža ho sezóna 2018, kedy sa únik radoval len 16-krát, z toho na Gire a Tour len po štyri razy. Absolútny rekord drží sezóna 2019, kedy sa z 56 etáp s hromadným štartom celodenný únik radoval až 27-krát. V priemere sa logicky zvykne najviackrát únik radovať na Vuelte a najmenej na Tour de France, no v posledných rokoch sa aj táto štatistika vyrovnáva a úniky bežne zvyknú brať tretinu, až polovicu etáp, bez ohľadu na Grand Tour.

Čím to je? Klesá prestíž etapových víťazstiev na Grand Tours? Znamená vôbec ešte niečo, keď má pretekár v palmarés zapísanú víťaznú etapu na Gire či Vuelte? Poďme si rozobrať niekoľko dôvodov, prečo sa nechávajú tak často úniky bez kontroly a je im umožnené si v podstate bez boja zobrať tak prestížne víťazstvá...  

Bohužiaľ, je to tak... V cyklistike sa vytráca pretekanie na základe pocitu. Všetko je vypočítané dopredu a všetko je sústredené na konzervovanie energie, v snahe našetriť jej viac ako súperi a byť tak lepší na konci pretekov, čo ale často nevychádza. Najmä tímy pre celkové poradie si obľúbili túto taktiku, s cieľom minúť čo najmenej energie na začiatku pretekov, vďaka čomu vidíme úspešné úniky už v prvom týždni, no a dokonca vídame, ako sa tímy na celkové poradie doslova vyhýbajú dresu pre vedúceho pretekára a doslova ho darujú úniku. V minulosti úplne sci-fi. Kam sa podela tradícia, že úniky môžu uspieť až po prvom horskom dojazde? Tímy, ktoré nejdú na celkové poradie, ale ich cieľom sú etapy, sa tak prispôsobili a zistili, že je ďaleko výhodnejšie poslať jedného alebo dvoch jazdcov zabojovať do úniku, než následne vyčerpať celý tím pri jeho sťahovaní. Zvlášť, keď je úspech lídra čím ďalej, tým menej istý...

Tým sa presúvame k druhému bodu. Tréningové postupy, výživa, vysokohorské kempy, všetko sa posúva smerom dopredu. Stále viac a viac jazdcov, dokonca aj úplne mladých, sa dokáže ,,vytrénovať" na top úroveň. Talent a skúsenosti už nie sú takou výhodou, akou boli kedysi. Tipovať víťaza cyklistických pretekov bolo vždy ťažké, ale dnes je to už takmer nemožné... Tím, ktorý má adepta na víťazstvo v etape, musí myslieť nato, že jeho líder im nezaručuje víťazstvo, keďže za ich zadnými kolesami odpočíva rovnako dobrá konkurencia, no a tak si tento tím veľmi dobre rozmyslí, či sa mu oplatí sťahovať únik. Často je odpoveď nie. Rozdiely medzi jednotlivými pretekármi sa zmenšujú, časové rozostupy sa krátia, no a preteky preto začínajú vyzerať inak... 

Celkové zvyšovanie výkonnosti pelotónu, sa odráža aj na mentalite jazdcov, ktorí do toho úniku naskočia. Kedysi tam chodili títo jazdci čisto z reklamných dôvodov, ukázať sponzorov, prípadne celú energiu vyplytvať na prémiách, pri súbojoch napríklad o horský dres. V rovinatých etapách tomu tak stále je, keďže sila balíka na rovine a množstvo šprintérov v pelotóne je enormné, ale v ostatných profiloch to už tak úplne neplatí. Jazdci majú bežne v hlave, že úspešný únik nie je nemožný a jazdia rozumne, doslova s vidinou toho, že dneska sa idú pobiť o víťazstvo... Krásne to vidíme na prémiách, ktoré sa často prejdú bez boja a záujem o subklasifikácie slabne, lebo jednoducho pretekári majú pohľad uprený na väčšie ceny; či už to je šetrenie sa na prípadný boj o etapu, alebo na prípadnú pomoc lídrovi, ktorý bojuje o celkové poradie. Úniky sú stále viac sebavedomejšie a už dávno neslúžia len ako billboardy na kolesách. 

Vďaka už spomínaným tréningovým inováciám v cyklistike a nárastu výkonnosti pretekárov, sa logicky aj zrýchľujú preteky. Úplne bežne vídame stále lepšie a lepšie časy na ikonických stúpaniach, stále lepšie a lepšie priemerné rýchlosti v časovkách. To si v nejakom bode vyžiada svoju daň, keďže ľudské telo má svoje hranice. Dni, kedy sa na klasikárskom profile pustí dopredu 20-členný únik a zvyšok pelotónu oddychuje s 20-minútovým mankom sú síce divácky menej atraktívne (obzvlášť pre fanúšikov klasikárov ;)), no tieto dni sú nevyhnutné nato, aby si cyklisti trocha vydýchli a ponúkli nám show, ktorú chceme vidieť, zas na druhý deň. 

- ponuka z nášho ehopu -

Nie. Podľa mňa nie. Je jasné, že víťazstvo vybojované v desať-člennom úniku u fanúšikov nemá takú váhu, ako víťazstvo vybojované z pelotónu. Je jasné, že Mauro Schmid alebo Victor Lafay by nikdy z pelotónu nevyhrali. Na druhú stranu, pretekári si sú vedomí veľkej možnosti vyhrať z úniku, no a tak v posledných rokoch sledujeme na začiatkoch etáp krásne súboje o únik. Často zabúdame nato, že pretekári, ktorí sa stretnú v úniku a bojujú spolu o etapu, nebojujú v ten deň len medzi sebou, ale už vyhrali jeden súboj, a to s celým pelotónom, o to sa vôbec objaviť v tom úniku a dostať možnosť zabojovať o tú etapu. Časy, kedy si etapy na Grand Tours pripisovali na svoje kontá hlavne veľké mená, sú síce preč, ale to automaticky neznamená, že sú menej cenné.

Cyklistika je založená na tradíciách a prestíž etáp na Grand Tours nikdy tak úplne neopadne, keďže konkurencia v ktorej bolo víťazstvo získané, má menšiu váhu ako meno a história tých pretekov. A Grand Tours sú to najviac, čo v cyklistike existuje. Takže je síce pravda, že sa k víťazstvu na Grand Tour môže dneska dostať omnoho viac cyklistov, kľudne aj takzvaných ,,no name" cyklistov, no stále sa vždy bude jednať o jedno z najväčších víťazstiev v cyklistike, aké sa dá získať. A hoci mnoho fanúšikov zo zvyšujúcej sa úspešnosti únikov radosť nemá a chce radšej vidieť súboje svojich hviezdnych favoritov, nijako to neznižuje hodnotu toho víťazstva, či už prišlo z úniku, alebo z pelotónu.