Cyklisti na odchode

Každá sezóna je aj v znamení príchodov a odchodov. Najlepších nováčikov sme už v našich sumároch sezóny predstavili a na rade sú hviezdy, ktoré odchádzajú do dôchodku. Budú nám chýbať, ale s niektorými sa určite stretneme aj na manažérskych postoch.

Začať by sme mohli malým chytákom. Ktorý cyklista je známy tým, že jazdí na zadnom kolese? Jasné, že Sagan, ale ten sa nelúči. Takže už za tým určite tušíte iné meno. Je to tak, ešte pred ním to robil Robbie McEwen. Peťo Sagan však túto disciplínu zdokonalil a jazdí bez držania riadidiel... Ale späť k austrálskemu cyklistovi. Práve Robbie bol jedným z prvých známejších aktívnych pretekárov, ktorý sa rozhodol tento rok skončiť. Má tesne po štyridsiatke, napriek tomu ešte stále vedel slušne prevetrať aj šprintérskych mladíkov.

Patrí medzi pretekárov, ktorí začínali v teréne a dokonca bol majstrom Austrálie v BMX. Na ceste však žiaril najviac. Jeho kariéra je veľmi silno spojená s číslom 12. Nebojte sa nebudeme tu teraz robiť numerologickú prednášku. Toto číslo však vystihuje jeho celú kariéru. Poďme pekne poporiadku. Na Tour de France dosiahol 12 víťazstiev, rovnaký počet ich získal aj na Gire. Presný tucet si vybojoval na domácej pôde na pretekoch Tour Down Under. No a aby toho nebolo málo, dvanástka vyjadruje aj počet jeho účastí na Tour de France. Na štart starej dámy sa prvýkrát postavil v roku 1997. Na prvé víťazstvo si musel počkať dva roky a dočkal sa až v dvadsiatej etape ročníka 1999. Vtedy ešte pod hlavičkou Rabobanku, ktorý už dnes z profi pelotónu odchádza. Najúspešnejšie obdobie zažil v Lotto-Adecco. Rok 2002 znamenal okrem víťazstiev na Gire či Tour aj jeho prvý zisk zeleného dresu v bodovacej súťaži na TDF. Zopakoval to aj v rokoch 2004 s prasknutou chrbticou a vtedy si na chvíľu obliekol aj žltý dres. Tretíkrát sa mu to podarilo v roku 2006. Najcennejší dres lídra na Gire si vyskúšal v roku 2005.

Ako to už býva, v kariére sa nepodarí všetko. Robbie odchádza bez titulu majstra sveta. Veľmi blízko bol v Belgicku 2002, keď mu zostalo striebro. Zlato mu totiž vyfúkol Mario Cipollini. Chýba mu aj olympijské víťazstvo. Momentálne pôsobí už ako poradca tímu GreenEdge, v ktorom jazdil na sklonku kariéry.

O dva roky mladší je ďalší pretekár, ktorý sa rozhodol skončiť s profesionálnou cyklistikou, Alexander Vinokurov. Zo štrnástich rokov prežil až šesť v Astane. Je to logické, pretože práve Vino bol jedným zo základných článkov kazašského tímu. A tento tím zase doplatil vo svojich prvých rokoch na jeho doping. Premiéra Astany prišla v roku 2007. V tom istom roku ho organizátori Tour de France vylúčili aj pre dopingovú kauzu Vinokurova. Tím sa snažil očistiť a po Vinovom návrate v roku 2009  na protest odišli Bruyneel a Armstrong. Vtedy sme ešte netušili, čo všetko táto dvojka mohla zosnovať a čo sa podľa spisov USADA dostalo von. To však neznamená, že už aj táto dvojice sa nechcela ďalej brodiť vo vodách dopingu, a že naozaj mohli protestný odchod myslieť vážne.

To teda bola teda čierna stránka Vinokurova. Mnohí sme ho však mali radi pre iné veci. Jednoznačne najlepším výsledkom kariéry Alexandra je celkový triumf na Vuelte 2006. Na Tour de France vyhral štyri etapy, celkovo sa mu však zvíťaziť nepodarilo. Ďalej dokázal zvíťaziť na pretekoch Okolo Okolo Švajčiarska, dvakrát na Paríž-Nice či na Criterium du Dauphiné. Všestrannosť potvrdil víťazstvom na Amstel Gold Race 2003 či Liége-Bastogne-Liége v rokoch 2005 a 10. To čo sme mali na Vinovi najradšej bola jeho dravosť a útočnosť. Kariéru v tomto štýle aj zakončil. Pôvodne chcel skončiť už vlani a rozlúčka mala byť na Tour 2011. Prišla však zlomenina stehna a rozhodnutie pokračovať aj v roku 2012. Ťažko povedať, či za tým bola kampaň pred voľbami do kazašského parlamentu, kde mohol ťažiť zo svojej športovej popularity, alebo naozaj úprimná snaha ešte potiahnuť kariéru do olympiády. Olympijská karta mu však vyšla dokonalo a odchádza zo zlatom z hromadných pretekov 2012, kde všetkých súperov prekvapil a striebrom zo Sydney 2000.

Vino už môže pokojne oddychovať. Predsalen po svojom dopingovom prehrešku prispel aj k očiste mena Astany a cyklistiky ako takej. Podobne ako Robbie McEwen aj Vinokurov by mal zostať vo svojom tíme na niektorom z postov. Síce to oficiálne ešte nik nepotvrdil ale jeden z manažérskych alebo poradných postov mu určite v Astane pripadne.

Už dlhšie sa špekulovalo o konci Oscara Freireho. Oficiálne to potvrdil jeho tím Kaťuša na záver sezóny a tak fanúšikovia prichádzajú o jedného z najlepších španielskych pretekárov v posledných rokoch.

Ak sme pri McEwenovi hovorili o čísle 12, tak pri Oscarovi môžeme povedať, že jeho kariéru čiastočne sprevádzala trojka. Minimálne bola pri veľmi dôležitých pretekoch. Tri víťazstvá na Majstrovstvách sveta mu bude konkurencia určite ešte dlho tíško závidieť. Pred tohtoročným šampionátom dokonca povedal: „Bolo by pekné obliecť si dúhové tričko a byť jediný, komu sa to podarilo štyrikrát. Ak by som to vyhral, tak by som ukázal dres aj v ďalšej sezóne. Ale vyhrať je veľmi ťažké." Vieme ako to nakoniec dopadlo. Vyhral Gilbert a Freire skončil na solídnom 10. mieste a tým pádom ukončil kariéru. S trojkou je spojené aj trojnásobné víťazstvo na prestížnych pretekoch Miláno-San Remo a s ďalším dôležitým podujadím De Brabantse Pijl. V tomto prípade sa mu to podarilo dokonca trikrát za sebou v rokoch 2005 až 2007. Tu už spojitosť s trojkou končí, ale nie je to koniec úspechov. V jednorazových pretekoch stojí za zmienku ešte triumf na ďalších top pretekoch Gent-Wevelgem.

Freire zažiaril aj na etapových pretekoch. Bodovú klasifikáciu Tour de France ovládol v roku 2008. Inak na francúzskych cestách dokázal vyhrať štyri etapy. Ďalších sedem etáp si pripísal na Vuelte. Tirreno-Adriatico dokonca dokázal vyhrať v roku 2005 aj celkovo. V 36-tich rokoch si teda aj Oscar môže povedať, že to stálo za tú drinu. Dva mesiace pred majstrovstvami ešte dostal výbornú ponuku od Euskaltelu. Súťažiť a pokúsiť sa vyhrať štvrtýkrát Miláno-San Remo a po týchto pretekoch robiť poradcu tímu na spôsob Erika Zabela v Kaťuši. Po týždni rozmýšľania to však odmietol a veľmi lákavú ponuku vraj odmietol aj od ďalšieho nemenovaného tímu. Každopádne vo fachu pravdepodobne zostane.

Lúči sa aj ďalší cyklista a dopingový hriešnik George Hincapie. Všetci ho veľmi dobre poznáme práve z dnes nie veľmi obľúbeného tímu US Postal. Pôsobil v ňom desať rokov ako jeden z pomocníkov toľko pretriasaného Armstronga. Kedysi to bola česť, dnes sa to považuje za hanbu, a zrejme až ďalší vývoj okolo celej kauzy ukáže, ako to naozaj bolo, aj keď teraz zverejnené informácie hovoria jasnou rečou. Nech to teda bolo akokoľvek, George počas kariéry zaznamenal viacero pekných úspechov. Je trojnásobným majstrom Ameriky. Z etapových pretekov dokázal zvíťaziť na Tour of Missouri. Na legendárnej Tour de France bol jediný raz na víťaznom etapovom stupienku. Bolo to v roku 2003 v tímovej časovke. V roku 2005 bol 14-ty celkovo, ale tento výsledok mu škrtli. Dobre bude spomínať na preteky Okolo Luxemburska, kde v rokoch 1994 a 99 získal zelený dres z bodovacej súťaže.

Sedeli mu aj klasiky. V roku 2001 vyhral Gent-Wevelgem, darilo sa mu aj na Paríž-Roubaix, keď raz skončil na peknom štvrtom a raz na šiestom mieste. Zaznamenal tam aj ďalšie zaujímavé výsledky, ale niektoré mu opäť škrtli. Okrem toho máme viacerí v pamäti spomienku na ročník 2006, keď mal práve na týchto pretekoch kuriózny pád po tom, ako sa mu zlomili riadidlá. Tento rok vytvoril dva zaujímavé rekordy. Dokončil sedemnásty krát Ronde van Vlaanderen a rovnaký počet Tour de France.

Žiaľ práve tento rok po celej Armstrongovej kauze a práve na konci kariéry v 39-tich rokoch vydal vyhlásenie, že počas kariéry užil zakázané látky, a ospravedlnil sa celej cyklistickej obci. Vo vyhlásení tiež píše, že po roku 2006 už jazdil čistý.

Kariéru ukončil aj Francúz David Moncoutié. Tohto sympaťáka si všetci veľmi dobre pamätáme ako skvelého vrchára. To potvrdil predovšetkým na Vuelte, kde štyri roky po sebe (2008-2011) získal dres pre najlepšieho vo vrchárskej klasifikácii. Tento rok sa mu to už žiaľ nepodarilo, aj keď sme mu všetci držali palce. Kráľom kopcov sa stal aj na pretekoch Paríž-Nice (2005 a 2006).  Z ďalších zaujímavejších mien môžeme spomenúť ešte nášho južného suseda Lászlóa Bodrogiho, ktorý sa okrem domácich šampionátov na ceste, či v časovke presadil aj celkovo na pretekoch Okolo Luxemburska 2005. A na záver ešte z rýchlika spomeňme odchádzajúcich chlapcov Stijna Devoldera, Joana Horracha a Mickaëla Buffaza.