Ladislav Longauer (63) je legendou banskobystrickej cyklistiky, držiteľom cien za fair play. Trénoval úspešnú lyžiarku Alenu Procházkovú, patrí medzi organizátorov cyklomaratónu Tour de Volcano a stále si užíva cyklistiku v kategórii Masters. Viac v našom portrétovom rozhovore.
 
 

Už od detstva sa venujete športu. Ako si spomínate na začiatky a aké ste mali podmienky na športovanie?

 

Od malička sa venujem športu akosi spontánne. Presťahovali sme sa z Rusoviec pri Bratislave do Banskej Bystrice a vtedy to začalo, keďže tu bolo viacej možností pre spontánne detské aktivity a robili sme prakticky všetko. Od plávania, cez beh až po cykloturistiku. Najprv sme na bicykloch spoznávali Banskú Bystricu, potom okolité obce, a potom sme sa vyberali ďalej a ďalej. Aj ako kamaráti zo sídliska sme chodili na pešie vychádzky a objavovali sme krásy okolia Banskej Bystrice. Celé víkendy, a aj cez týždeň po škole, sme bývali vonku.

 

 

Postupne ste sa dostali k Vášmu prvému cyklistickému klubu, na konci šesťdesiatych rokov do Lokomotívy Banská Bystrica.

 

Postupne to prešlo od spontánnych aktivít k organizovaným. Klub fungoval pod vedením pána trénera Emila Moravca. Lokomotíva, to ale vtedy bolo viacero športových klubov ako turistický, šachový, volejbalový atď. Vymoženosťou bolo, že štátne železnice nám poskytovali zľavnené lístky, čo sme využívali a cestovali sme s bicyklami po celom Československu. Batožinový vozeň v rýchlikoch sa po ceste vždy zaplnil bicyklami a vo vlaku sme sa stretávali pretekári z viacerých klubov. Boli to zážitky a dobré skúsenosti.

 

 

longauer-profilova-velkaV čom bola iná klubová cyklistika v tomto období, pred viac ako štyridsiatimi rokmi?

 

Veľký rozdiel bol v tom, že súťažilo oveľa viac pretekárov a vôbec zúčastniť sa pretekov ako majstrovstvá republiky, to nebolo jednoduché. Museli sme sa prebojovať cez okresné podujatia, potom cez krajské súťaže. V kategórii mužov boli tiež výkonnostné triedy a bol to veľký boj.

 

 

Dostali ste sa ako cyklista v období socializmu do zahraničia a kedy?

 

Nemal som takú výkonnosť, aby som sa dostal do zahraničia. Dostal som sa do prvej výkonnostnej triedy, na majstrovskú triedu som vtedy nemal. Cesta bola pre nás ako amatérov náročná, pretože veľké socialistické fabriky podporovali tímy ako Inter, Dukla Trenčín, Žilina či Šurany. Samozrejme, ten kto mal výkonnosť a šťastie, mohol sa dostať do týchto tímov, no my sme boli zväčša lokálpatrioti a jazdili sme za Lokomotívu. Približne vo veku 23 rokov som ale išiel prvé zahraničné podujatia v Maďarsku či Poľsku, čiže v krajinách RVHP, no do západných krajín sme mali dvere zatvorené.

 

 

Neskôr v osemdesiatych rokoch ste jazdili za ZVT Banská Bystrica. Ako si spomínate na tento klub?

 

Do Lokomotívy už neprichádzali mladí cyklisti a tréner Moravec už dosiahol vyšší vek, no a zásluhou Ľubomíra Kundratu a Mojmíra Lacka, ktorí sú už žiaľ nebohí, vznikol tento nový klub. Samozrejme, všetko to bolo s odobrením a s podporou veľkej fabriky ZVT (Závody výpočtovej techniky) v Banskej Bystrici. Sformovala sa vtedy dosť silná skupina mladých cyklistov, ktorí boli schopní konkurovať aj najsilnejším slovenským klubom.

 

 

Po nežnej revolúcii ste jazdili aj za ďalší zaujímavý tím Heavy-Tools Joko Banská Bystrica. Ako ste vnímali tento klub?

 

Po roku 1989 bol veľký boom dovozu a predaja cyklistického materiálu a horských bicyklov, pričom takáto firma Yoko bola aj v Banskej Bystrici. Táto firma sa spojila s firmou Heavy-Tools, ktorá tiež predávala americké horské bicykle. Mali sme teda dostatok materiálu a venovali sme sa horskej cyklistike. Bola to ďalšia zaujímavá skúsenosť.

 

 

Stretli ste sa niekedy v tomto období aj so súčasnými aktívnymi cyklistami? Napríklad so známym verzifikátorom banskobystrickej cyklistiky Martinom Fraňom?

 

Martin Fraňo bol členom Lokomotívy už ako žiak. Pamätám si ho ako malého "štopla", ktorý chodil na tréningy a veľmi sa snažil. To bolo cenné. Mal ohromnú ctižiadosť a som rád, že zostal pri cyklistike doteraz.

 

 

Váš vzťah k športu vyústil aj do štúdia telesnej výchovy na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Ako ste sa rozhodli pre tento odbor?

 

Obaja moji rodičia boli síce speváci, ale ja som sa venoval iba športu, ktorý vo mne stále akosi "bublotal" a ťahalo ma to k nemu aj po maturite, takže pri štúdiu na Pedagogickej fakulte som využil základy, ktoré som mal. Potom som učil na Základnej škole na Golianovej v Banskej Bystrici, kde fungujú športové triedy ľadového hokeja a bežeckého lyžovania. Dotiahol som na túto školu aj cyklistiku, ale s tou som až tak neuspel, pretože bolo veľa práce s bežeckým lyžovaním.

 

 

Koho sa Vám podarilo napríklad trénovať? Čo ste sa snažili zverencom odovzdať?

 

Podarilo sa mi pripravovať aj olympioničku a bývalú majsterku sveta v šprintoch v bežeckom lyžovaní Alenu Procházkovú, no a potom viacero chlapcov, ktorí sa síce nestali majstrami ani reprezentantmi, ale cyklistike sa venujú ako amatéri doteraz. Pre mňa je to zadosťučinenie, že som v nich zakorenil túžbu po cyklistike, túžbu po aktivite a pohybe. Ako tréner na športovom gymnáziu som sa ešte predtým venoval chlapcom ako Milan Sihelský či Marián Hecl, ktorí sa dostali na majstrovstvá sveta v cestnej cyklistike a patrili medzi najlepších juniorov u nás.

 

 

longauer-na-bicykliMomentálne stále jazdíte v kategórii Masters. V čom sú najväčšie rozdiely oproti mužským či dokonca mládežníckym kategóriám?

 

V prvom rade to berieme ako naše hobby. Nemáme zato plat a finančné výhody, všetko si platíme samy, i keď súčasný tím CK Banská Bystrica nás materiálne výborne podporuje. Čo sa týka pretekania, tak máme súťaž na Slovensku i v zahraničí, sme rozdelení do vekových kategórií. Snažíme sa dostať do formy a tú zužitkovať napríklad aj na zahraničných pretekoch ako MS, ME alebo Svetové hry Masters, ktoré boli minulý rok v talianskom Trente, a tiež som sa ich zúčastnil.

 

 

V roku 2012 Vám sezónu v kategórii Masters znepríjemnila zlomenina nohy. Ako ste to zvládali a nebojíte sa vo vyššom veku zranení?

 

Zlomená noha, konkrétne ihlica, ma dosť zabrzdila, bol to necelý polrok. Paradoxné je, že už počas rehabilitácie som tajne jazdil a doktor o tom ešte nevedel. Keby sa mi niečo stalo, bol by veľký problém s poisťovňou a podobne, pretože som kvôli cyklistike porušil aj liečebný proces.

 

 

Napriek tomuto zraneniu vraj stále zvládate v pohode 200 kilometrové tréningy. Je to pravda?

 

Je pravda, že dvestokilometrový tréning mi nerobí problém, ale nie päť dní v týždni, také niečo som ešte nezažil. Naozaj veľa trénujem a venujem tomu veľa času, keďže som na dôchodku a už tri roky neučím. Či trénujem efektívne, to je zase iná otázka. Ale keď človek jazdí každý deň od rána do poobedia, tak sa kilometre nazbierajú. Teraz v januári mám už nazbieraných viac ako 2250 kilometrov, čo je aj pre mňa až hrôzostrašné číslo, ale jazdím pravidelne a postupne idú kilometre hore.

 

 

Momentálne ste súčasťou klubu CK Banská Bystrica, ktorý jazdí tento rok prvýkrát pod kontinentálnou licenciou. Ako hodnotíte tento tím a partiu ľudí okolo neho?

 

Kvitujem, že v našom meste je takýto klub, a že som jeho členom. Veľmi nám pomáha firma Merida ako generálny sponzor, dávajú nám veľa kvalitného cyklistického materiálu. Toto je zabezpečené a každý sa môže starať o seba, no a pracovať na pretekárskej forme. CK Banská Bystrica je poskladaný zväčša z chlapcov mimo Banskej Bystrice, takže veľa sa trénuje vo vlastných podmienkach. Navyše každý má pracovné, študijné či iné povinnosti, ale snažíme sa. Počas pretekov budeme tiež jazdiť oddelene, keďže kontinentálny tím má svoje povinnosti, ženy a masters majú zasa svoje povinnosti.

 

 

Vďaka CK Banská Bystrica ste sa dostali v spojení s cyklistikou aj do vzdialenejších krajín. Pamätná je príhoda z Kamerunu, kde ste zachránili cyklistu z Rwandy. Ako si na tieto zahraničné cesty spomínate?

 

Ako súťažiaci v kategórii Masters som bol na viacerých podujatiach v zahraničí. Napríklad v Dánsku som vyhral aj časovku. Veľa chodím do Rakúska a Talianska, často tiež do Poľska, Česka a Maďarska. V Kamerune som bol ako nesúťažiaci človek pre všetko a staral sa o chalanov pred etapou, cez etapu i po etape. Stala sa tam táto príhoda s cyklistom z Rwandy, ktorý odpadol a podal som mu prvú pomoc. Martin Fraňo to považoval za čin fair play a nahlásil to aj Olympijskému výboru a na Slovenský zväz cyklistiky, takže je pravda, že som bol aj ocenený cenami fair play za tento skutok.

 

 

Stihli ste si v Kamerune aj všimnúť, že akí sú tam ľudia a ako je to v Afrike s cyklistikou?

 

Je všeobecne známe, že v Afrike cyklistika veľmi stúpa a je populárna. Potvrdzujú to aj naši cyklisti z CK BB, ktorí chodia pretekať do afrických krajín ako Kamerun, Maroko, Senegal či Burkina Faso. Hovoria, že pretekať s nimi je umenie, lebo jazdia rýchlo a agresívne, vidia v týchto podujatiach šancu na prezentáciu a zisk angažmánu. Často je to boj o holý život a vydržať s nimi je veľmi náročné. Afrika teda určite nespí a ide dopredu.

 

 

Spomeňme ešte slovenské maratónske podujatie Tour de Volcano, ktoré sa jazdí okolo sopky Poľana a Vy patríte medzi hlavných organizátorov. Ako hodnotíte toto podujatie po dvoch ročníkoch?

 

Snažíme sa o to, aby si každý toto originálne podujatie užil, aby mal dobrý pocit a niečo si z Banskej Bystrice aj odniesol na pamiatku. Snažíme sa vytvoriť kvalitné podujatie a dosiahnuť to, aby od nás odchádzali cyklisti spokojní a aby sa im oplatilo prísť. Myslím si, že trasa okolo Poľany je krásna a neviem či má v Európe obdobu. Teraz 6. júla 2014 sa uskutoční tretí ročník. Radi by sme sa priblížili veľkým cyklistickým maratónom, čo sa nám až tak nedarí a treba zrejme ešte zlepšiť propagáciu. Minulý rok bolo do 250 jazdcov zo Slovenska, Maďarska, Česka a Poľska, zväčša ide o amatérov a „hobíkov". To je náš prvoradý zámer, robiť to pre širokú cyklistickú verejnosť.

 

 

Ako vidíte najbližšie roky Tour de Volcano?

 

Tour de Volcano je naša priorita. Myslím si, že prvými dvoma ročníkmi sme sa dobre zapísali do cyklistického povedomia a podporujú nás Mestský úrad, župa a starostovia obcí. Pomáhajú nám získavať povolenia na používanie komunikácií a podobne. V najbližších rokoch chceme udržať trend a zvyšovať popularitu tohto podujatia, pretože je to rarita vidieť v Banskej Bystrici naraz do 250 cyklistov. Dá sa to vlastne iba raz do roka.

 

 

longauer-nakupny-kosikA ako vidíte najbližšie roky CK Banská Bystrica, ktorý má tento rok prvýkrát kontinentálnu licenciu?

 

Myslím si, že Jano Malachovský ako predseda a Martin Fraňo ako manažér to vedú dobrým smerom, čomu nasvedčuje práve aj zriadenie mužského kontinentálneho tímu. Myslím si, že naša ďalšia cesta je obrazne povedané svetlá. Máme svoje vízie, ciele a sponzori sú s nami a s výsledkami celkom spokojní.

 

 

V cyklistike a športe sa pohybujete už desaťročia. Ktoré športové osobnosti ste radi spoznali? Poznali ste sa napríklad s Vašim rovesníkom Robertom Bakalářom?

 

Od sedemnástich rokov bicyklujem a pohybujem sa v športe, čiže je to veľmi veľa ľudí. Dlhé roky som bol predseda Športovo-technickej komisie na Slovenskom zväze cyklistiky, takže napríklad vtedy som spoznal veľa skvelých ľudí. Poznal som osobne aj Roberta Bakaláře, stretávali sme sa najmä v Čechách. Bol veľmi zanietený človek, v cyklistike sa vyznal a mal ju rád.

 

 

A ako sa podľa Vás v posledných desaťročiach zmenila cyklistika?

 

Je pravda, že pribudli disciplíny a aj preto ubudlo pretekárov. Keď som začínal, bola iba cesta a musel som si kúpiť cestársky bicykel. Teraz je u mladých ľudí bežný horský bicykel, je to atraktívne, ale o cestnej cyklistike prakticky mladí pretekári často nevedia. Predáva sa veľa horských bicyklov, pretože je to dostupnejšie aj z pohľadu tréningov, keďže pustiť deti na naše cesty je dosť problém. Podmienky na ceste pre žiakov a kadetov sú u nás vo veľkých mestách a aj na mnohých cestách často neúnosné. V podstate ide na našich cestách každý deň o život. Veľakrát sa cyklisti preto dostanú na cestu z horskej cyklistiky.

 

 

A na záver - čo Vám cyklistika za tie desaťročia dala a prečo ju máte radi?

 

Dala mi veľmi veľa, i keď ma po tréningoch všetko bolí, takže sa ťažko hovorí, čo mi dala. Pohyboval som sa v tréningových skupinách, kde sme stále bojovali a o niečo súťažili, takže toto vo mne asi zostalo. Naučil som sa, že hlava má zostať hore a ide sa ďalej. Získal som tiež rozhľad, spoznal som tajomstvá trénovania a naučil som sa, čo sa deje navonok a vo vnútri v organizme. Dala mi sebapoznanie, sebakontrolu a sebadisciplínu. Spoznal som vlastné hranice, pretože človek si niekedy siahne až na dno, čo sa dá iba pri niektorých činnostiach. Naučil som sa sebadisciplíne, pretože každý si povie, že dnes sa mi nechce a je zlé počasie, ale treba sa prekonávať. Okrem toho pri cyklistike je človek stále v inom prostredí, stále je niekde inde, na rozdiel od väčšiny športov. Stále síce krútime nohami, ale vždy je iné počasie, okolie, iná cesta, iný smer.