Záverečný deň Vuelty netradične: Ten krát po šesťdesiaty deviaty krát...

Individuálnej časovke lúčiacej sa so 69. ročníkom Vuelty a España v galícijskom Santiagu de Compostela predchádzalo kadečo bizarné nielen na trati, ale aj pri nej. Konkrétne môj denník cyklistickej fanúšičky zaznamenal tieto štatistické údaje:

*6 dní

*2 španielske provincie

*4 etapy

*12.000 kilometrov vo vzduchu

*1.400 kilometrov na zemi

*20 kilometrov na mori

*1 ultra neplánovaný návrat na Slovensko

*1 stratený mobil

a 

*1 nezištné zapožičanie bližšie nešpecifikovaného odevu (ale zato s nazberanými rukávmi a volánmi) jednej z najväčších hviezd žiariacich na planéte Pro Tour (meno neprezradím, ani keby ste mi pod každý necht strčili desať ihiel!).

Toľko čísla. 

 

A toľkoto slová...

Keď už je tá história magistra vitae (učiteľkou života), treba pre ňu občas aj niečo prehrýzť. Napríklad dejiny Vuelty v super kocke.

 

A tak teda: Septembrová Vuelta a España tvorí tretí list v trojlístku zvanom Grand Tours (prvým je májové Giro d'Italia a druhým júlová Tour de France). Premiéra španielskej verzie Tour de France sa konala v roku 1935 a na štart sa postavilo len päťdesiat jazdcov. Odvtedy sa podujatie postupne vypracovávalo na významnú značku a na jednu z akcií roka, na ktorom dnes túžia participovať najväčšie hviezdy cyklistického neba.

Iba dvaja jazdci dosiaľ vyhrali Vueltu trikrát. Švajčiar Tony Rominger a Španiel Roberto Heras. Španiel v roku 2005 dokonca zvýšil svoj rekord na štvornásobný. Z unikátneho postavenia sa však netešil dlho. Zlato mu so spätnou platnosťou odňali pre pozitívny dopingový nález hormonálnej látky EPO. Tento rok sa do elitnej spoločnosti zaslúžene prikmotril ďalší Španiel – Alberto Contador.

 

Ale samozrejme, dôležitejšie je žiť pre prítomný okamih, ako teraz všetci náramne múdro radia.

 

Takže...

 

Ako záverečnú etapu 69. edície Vuelty majú organizátori pre zničených jazdcov prichystanú len necelých desať kilometrov dlhú, symbolickú, o ničom podstatnom nerozhodujúcu, individuálnu časovku. Po troch týždňoch na strmých kopcoch, na vysušených rovinách, na roztápajúcich sa asfaltkách, v dusných mestách, v prudkom tropickom daždi a v štyridsaťpäťstupňových púštnych horúčavách, od usporiadateľov celkom milé gesto a výrazne vrúcny prejav ľudskosti.

 

Po jedenástich rokoch klišéovitého finišovania Vuelty v Madride, sa stáva miestom jej posledného zápolenia legendárna pútnická mekka Santiago de Compostela, podľa bulletinov a turistických sprievodcov plná nádherných pamiatok a krásnych ľudí dobrej vôle.

 

Nedeľa 14. september 2014, 13.09:
S kamarátkou sa depresívne túlame po odpornom Santiagu de Compostela plnom strašidelných žobrákov, otravných pútnikov v ortopedických sandáloch a turistov jednou nohou v hrobe.

 

Ešte sme len na začiatku púte, no už to vidím tak, že mi Santiaga stačilo circa na nadchádzajúcich dvadsať rôčkov (ďalšie edície Vuelty snáď prehliadnu jeho existenciu na mape Galície).

 

Najvyšší čas vyraziť čo najskôr na štart dnešnej etapy, ktorý je šťastne, múdro a prezieravo umiestnený v bezpečnej vzdialenosti od centra mesta (čo sa ale žiaľ nedá povedať o finiši).

 

Lapáme prvé taxi, ktoré nám kríži cestu.

 

Pohodlne sa usádzame do čalúnených sedadielok a začíname sa už aj niečo ako tešiť.

 

Po cca. 400 metroch jazdy nás zastavujú policajti v oddanej službe organizátora Vuelty a za ten svet nás nechcú pustiť bližšie k nášmu cieľu, ergo k štartu podujatia. Vraj toto a hento a tamto a uzavretá cesta a úzka cesta a bezpečnosť na ceste a podobné vrcholne nepádne dôvody.  

 

Úplne nesväto a nepútnicky namosúrený taxikár posiela policajtov do čerta a nám už len skrúšene poradí vyštverať sa k La Ciudad de la Cultura de Galicia, jemne ufónskemu, nad Santiagom hrozivo sa týčiacemu kultúrnemu komplexu, naprojektovanému samotným Petrom Eisenmanom, pekne po vlastných.

 

 

 

 

Na tamten štít?!!! Ukazujem zdesene smerom na 280 metrov vysoký Mount Gaiás.

 

 

 

Dvadsať? Do kopca?!!! Pýtam sa čo by stopäťdesiatkilogramová štátna občianka USA odchovaná na kombinácii Coca-Cola + Dunkin' Donuts + McDonald's, avšak vždy pripravená chrabro hájiť svoje práva pevne zakotvené v Ústave Spojených štátov amerických.

 

No tak teda dobre. Veď čo už človek nespraví pre tú cyklistiku.

 

Zvlášť keď mu nič iné neostáva.

 

Prvý krok.

 

Druhý krok

 

Tretí krok.

 

Štvrtý krok.

 

Do you want a ride, ladies? Dramaticky pri nás zastavuje jedno sexi autíčko (Peugeot) s jedným dobre známym logom (OPQS), jedným cool šoférom (Davidom Bramatim) a jednou spoľahlivou poker face (Dirkom Claryssom).

 

Ako na zavolanie.

 

Viac než ochotne sa usádzame do tímového automobilu a šup sa hore miernym kopčekom k La Ciudad de la Cultura de Galicia.

 

Výstup na španielsku verziu Štefánikovho Bradla absolvujeme vo francúzskom aute belgického cyklistického tímu riadenom talianskym športovým riaditeľom za kibicovania flámskeho autobusového šoféra. Však MRŠ by nám to snáď aj odpustil, aj doprial, však sám bol veľký svetoobčan.  

 

A čo tu robíte tak zavčasu? Veď preteky sa začínajú až o pol šiestej, začne namiesto úvodu riešiť Dirk.

No možno sme tu preto, že je pol druhej a ty si nám včera večer volal, že od druhej tu už budeš a že tiež spravíme najlepšie, keď sem prídeme už na tú druhú, drahý Dirk, dovoľujeme si asertívne sa ozvať späť.  

 

Jáj tak... klopí Dirk oči k zemi a fakt by som teraz rada videla, čo sa mu melie v hlave, za tou jeho neprelomiteľnou fasádou hráča pokru.

 

 

No, tak to je už iná pesnička. Máme deal! Berieme!

 

Zopár priprudkých zákrut na vyasfaltovanej ploche, ktorá je veľká asi ako desať futbalových ihrísk a takmer prázdna. Ktovie, komu sa to tu teda chce ten Brama vyhnúť, koho sa snaží predbehnúť a komu sa túži uhnúť.  

 

Brama vo veľkom štýle zastavuje pred autobusom OPQS, ktorý tam Dirk dopratal už okolo obeda. Keďže parkovisko bus village pred La Ciudad de la Cultura de Galicia zaberá plochu zaberajúcu približne polovicu Španielska, niekde v matnej diaľke slabo vidíme roztrúsené autobusy najbližších susedov omegáčskej flotily - autobusy tímov Sky a Kaťuše.

Nejako je tu málo miesta, sa ti nezdá, Dirk?! zjavne nemá svoj deň Brama.

 

Neboj sa, o chvíľu prídu kamióny a mechanické autá a to ešte len uvidíš, ako tu bude tesno. Nebude sa nám tu dať poriadne nadýchnuť... Utešuje ho Dirk, ako keby práve nestáli na najväčšej vyasfaltovanej pustatine na svete, ktorá bude zívať prázdnotou, aj keby sa sem napratali autá všetkých cyklistických tímov pod slnkom. Nie len tých Pro Tour, čo majú česť vo zvýšenom tempe sa amortizovať na poslednej Grand Tour sezóny.

 

Nooo.... ináááč.... ako sa tak rozhliadam okolo seba.... ešte je tu dosť nuda a nič sa tu vlastne nedá robiť. Napríklad ani len nakupovať... Pozerá smerom k nám sústrastne Dirk a v mysli sa mu asi, z dosiaľ nevyjasnených príčin, práve spájajú naše telá s hlavami Paris Hilton a Nicole Richie.

 

Nič sa ty neboj, Dirk. To vôbec nie je problém. Môžeme ísť predsa do toho múzea vody v La Ciudad. A okrem exponátov vidieť aj Eisenmanovu architektúru zvnútra, prekypujeme entuziazmom komunistických budovateľov a radosťou vianočného charakteru.

 

Ha? Do múzea?! Na exponáty?! A na architektúru?! Zdesene na nás uprie pohľad svojich modrých očú starý dobrý Clarysse.

 

Ha? Do múzea?! Na exponáty?! A na architektúru?! Zdesene na nás uprie pohľad svojich hnedých očú večne mladý Bramati.

 

Keby sme im práve zvestovali, že sme členky Al Káidy a v skutočnosti sme sa na Vueltu dostavili kvôli vyhodeniu santiagskej katedrály do vzduchu, strachovali by sa o nás i o všeobecnú budúcnosť ľudstva asi tak o dve tretiny menej intenzívne.

 

Dievčatá, poďte, posaďte sa pokojne do autobusu, spravte si pohodlie a dajte si chladený drink, prichádza s univerzálnym riešením na každý hormonálno-mentálny výkyv Dirk.  

 

Opak všetkých rozvážnych riešení (Brama) zatiaľ okolo seba zdesene šermuje rukami až mu z nich najprv vypadne iPhone a potom aj dvojdecová Colička. Pritom po nás zhrozene skáče tým svojím na popol všetko spaľujúcim pohľadom a polovici Santiaga kladie z návršia rečnícku otázku: Museo? Architettura? Oh mio Dio, perché?!

 

Pre zachovanie duševného zdravia športového riaditeľa i šoféra tímu Omega Pharma -  Quick-Step neostáva iné len prijať náhradný program.

 

Zatiaľ.

 

A tak, kým chodiaca nervozita Brama opäť rieši všetko možné, potrebné aj nepotrebné pre všeobecné blaho posledných štyroch ovečiek v tíme (Martina Velitsa, Carlosa Veronu, Nikolasa Maesa a Woutera Poelsa), čo v plnom zdraví dožili až konca Vuelty (v kategórii osirotenosti Omega tento rok tromfla všetky mužstvá), Dirk nás vsáca do sedadiel s cieľom čo najrýchlejšie spacifikovať naše nebezpečné kultúrne plány omamným nápojom. Nech len upustíme od návštevy tej... hentej... no  bože ochraňuj a nik to radšej ani nahlas nevyslovuj... kultúrnej inštitúcie a architektonického monumentu.  

 

 

 

No tak ten bude rád. (Na zdravie, Maťo!).

 

Radler dopitý. Do štartu ďaleko. Vstup do životu nebezpečného múzea zakázaný. Dirkovi a Bramovi udeľujeme priepustku pobrať sa späť do mesta na obed, no a ak ich nechceme podvádzať s múzeom, neostáva iné, ako zapliesť sa s ďalšími tímami. Sami si o to koledovali.

 

Ideme pozrieť od vás oveľa mladšieho, krajšieho a sympatickejšieho Maroša Hlada do Cannondalu, zabodávame na rozlúčku malú dýčku do srdiečka Dirčíka a Bramíka a poberáme sa na opačný koniec rozľahlého parkoviska. Ak nasadíme rezké tempo, do štartu etapy by sme aj mohli byť pri ňom.

 

Buď sme olympijské majsterky v chôdzi (nie sme) alebo má Brama pravdu a fakt to tu nie je také veľké ako sa na prvý pohľad každému zdá (Brama má pravdu). Stačí pár minút a už sme pri talianskom autobuse blyštiacom sa v španielskom slnku sťa ten naleštený smaragd.

 

Pred autobusom Cannondale, zaparkovanom decentne obďaleč od ostatých busov, už začína vrieť život. Soigneuri pripravujú trenažéry, náš nový starý známy, športový riaditeľ Dario Mariuzzo,  sa obťažuje tváriť zaneprázdnene a akýsi mechanik taktiež celkom obstojne predstiera efektívnu manuálnu činnosť.  

 

 

 

 

Vetchému tichému terapeutovi si dávame zavolať Maroša Hlada. Pravá ruka Petra Sagana vzápätí vychádza z temnoty autobusového húštia a úprimne sa začuduje slovenskej delegácii. Vy a tu? Slovenské fanúšičky cyklistiky na najzápadnejšom západe Španielska? Pekné od vás!

 

Veru tak! Len hovor ďalej, Maroško! Nech sa skutočne začneme cítiť ako obetavé ambasádorky dobrej cyklistickej vôle na zmysluplnej misii na samom konci Európy.

 

S Marošom zodpovedne preberáme všetko zásadne sa týkajúce dnešnej etapy, celej 69. Vuelty i samotnej cyklistiky. Rozanalyzujeme teda pôvod a význam krstného mena jeho nedávno narodenej dcérky, porátame spoločných známych, preberieme počasie v Monaku a vyhodnotíme platy bruselských eurokratov.

 

No keďže niekto tu musí aj robiť (Maroš) a niekto sa tu zase musí venovať cyklistickým radovánkam (my), po takej tej akurát chvíli sa strojíme pobrať o dům dál.

 

 

 

 

 

 

Čo čert, Dirk a Brama rozhodne nechceli, no organizátori 69. La Vuelty si určite priali, štartovacia rampa dnešnej časovky stojí v tesnej blízkosti vchodu do tej časti La Ciudad, čo je venovaná expozícii Auga Doce (Sladká voda).

 

 

 

A tak ideme.

 

A keď o dve hodiny neskôr vychádzame... Akože.... Blahorečíme Petra Eisenmana aj Javiera Guilléna.

 

Len škoda, že sú až takí geniálni, že sme kvôli nim zmeškali štart dnešnej časovky. A to na Bradle stepujeme od čias, keď tu ešte nebolo ani jedného mechanického auta.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pretože... no skrátka... ako to len povedať... štart záverečnej, slávnostnej, pitoresknej, symbolickej etapy poslednej Grand Tour v roku 2014 nad jedným z najslávnejších pútnických miest v Európe, pri samotnej novodobej dominante mesta, od jedného z najslávnejších architektov sveta...

 

Vyzerá tak, že...

 

Zátarasy tu iba ak zdobia priestor takmer zívajúci prázdnotou. Kde - tu fanúšik. Kde - tu vyjavený návštevník múzea. Kde - tu vysmiaty policajt, ktorý vyzerá tak, že si práve myslí, že sa ocitol na maškarnom plese, téma masiek: cyklistika. Kde - tu pracovník španielskej televízie, pracovné nasadenie: prudká nedeľa. 

 

A medzi tým všetkým, respektíve medzi tým ničím, v pravidelných odstupoch, vyrážajú na trať najslávnejší cyklisti tejto planéty (aj keď, prirodzene, dalo by sa polemizovať, či je Chris Froome skutočne z tejto planéty).

 

 

 

 

Štartovacia listina ledabolo nalepená na jednom z mega stĺpov La Ciudad de la Cultura sa číta lepšie ako Twilight a Who is Who of British Aristocracy dokopy: Alberto Contador (Tinkoff-Saxo), Alejandro Valverde (Movistar), John Degenkolb (Giant-Shimano), Cadel Evans (BMC), Vasil Kirienka (Sky), Samuel Sánchez (BMC), Joaquim Rodríguez (Kaťuša), no a samozrejme Chris Froome (Sky).

 

Priamo úmerne diváckemu záujmu o Vueltu sú nastavené aj jej ďalšie bezpečnostné piliere. Obyčajné papierové akreditačné náramky Equipos od Dirka, čo nám obopínajú zápästia, sme sa ani nemuseli unúvať naťahovať na paprče. Máloktorá autorita, čo tu má na starosti poriadok, na ne vôbec letmo pozrie. A keď už na ne už hodí očkom, tak mierne otráveným obligátnym pohľadom, nasledovaným mdlým upretím zraku do zeme, do neba alebo do telefónu. Skrátka, tak trochu je tu každému všetko jedno, tak trochu tu nikto nič nerieši a tak trochu tu majú všetci všetko na háku. Viva España!

 

Ideme sa teda pozrieť bližšie k úplnému štartu a popritom zistiť dve podstatné veci: 1. či sa nám to všetko náhodou nesníva a 2. kam až sa dostaneme.

 

Nuž a dostávame sa až k samotnej štartovacej rampe, prosím pekne. Vrátane momentu, kedy nám ujcovia z televízie sami odsúvajú zátarasy prísne vyhradenej zóny, ktorú by sme si na iných výnimočných pretekoch mohli iba ak odfotiť z diaľky dva a pol metra.

 

Len na Vuelte teda môžem na štarte face à face povzbudiť bývalého Omegáča, jedného z najmilších jazdcov vo World Tour, Krisa Vandewalleho (tento rok v drese Trek Factory Racing) a veľa šťastia popriať aj tomu usilovnému Maciejovi Bodnarovi z Cannondale (na budúci rok v drese Tinkoff-Saxo). 

 

Čo by akreditovaná bohviečo, o čo sa tu aj tak nikto nestará, usádzam sa na rozkladaciu stoličku rovno pri improvizovanom bufete pre časovkárov. Na malom okrúhlom plechovom stole je tu pohodená nejaká tá Cola, broskyne, hrozno, voda, pár papierových obrúskov a celé to tak trochu nepríjemne evokuje Poslednú večeru.

 

Celkom by ma inak zaujímalo, ktorý cyklista by sa dlávil hroznom a hodoval na broskyniach pár minút pred nástupom na štart časovky.

 

Popred moje začudované slovenské oči sa, v nasledujúcom poradí a vo veľmi ležérnom tempe, promenádujú: Daniel Moreno (Kaťuša), Damiano Caruso (Cannondale), Daniel Navarro (Cofidis), Warren Barguil (Giant-Shimano), Daniel Martin (Garmin Sharp), Samuel Sánchez (BMC), Fabio Aru (Astana), Joaquim Rodríguez (Kaťuša), Alejandro Valverde (Movistar), Chris Froome (Sky), Alberto Contador (Tinkoff-Saxo).

 

 

 

 

Každému jazdcovi samozrejme robí spoločnosť jeho mechanik (o vzťahoch priam bytostnej závislosti niektorých cyklistických hviezd na ich najbližších soigneuroch a mechanikoch by sa dalo napísať dielko približne rovnakého rozsahu ako Vojna a mier).

 

V časovkárskych sci-fi helmách a lykrových dresoch obopínajúcich vysušené telíčka vyzerajú jazdci viac ako uletené postavičky z animovaných japonských filmov než maniakálne cyklistické žraloky.  

 

Spolu s nástupom hviezd na štart pod logom Vodafone 4G sa mení aj publikum. Rapídne rastie počet jeho členov i intenzita prejavovaného záujmu o dianie na rampe. Zdá sa, že medzi ôsmou a štvrť na deväť sa do La Ciudad de la Cultura stihla vyštverať tretina Španielska. Alebo aspoň Galície. Alebo aspoň Santiaga de Compostela.

 

Ochranné bariéry sa napokon tiež dožívajú zmyslu svojho poldenného zvetrávania. Desiatkam divých malých Španielov, skandujúcich mená šampiónov a odpočítavajúcich sekundy spolu s časomierou, bránia vovaliť sa na trať a z veľkolepého záveru Grand Tour spraviť keď už nie tragédiu, tak minimálne frašku. Podobne policajti pochopili, že toto nie je baile de máscaras, ale verdadera carrera ciclista, reprezentanti firmy Shimano sú konečne v rauši a kameramani lapili druhý dych (respektíve prvý).

 

Zo štartu záverečnej etapy, o ktorú pred pár desiatkami minút ešte nezakopol nik s výnimkou pár cycling freaks, sa zrazu stáva párty roka. Súper!

 

Krátko po tom, ako Eisenmanov monument opúšťa posledný jazdec na štartovacej listine - dôkladne sa prežehnavší Alberto Contador - porúčame sa, síce rovnakým smerom, len trochu iným tempom, k pútnickému peklu aj my.  

 

 

 

 

Na úzkej ceste (však čože by sme sa tlačili na chodníku) nás takmer zrážajú veselo trúbiace tímové autobusy. Nie že by sa nám práve v tomto momente chcelo páchať samovraždu, ale predsa len treba uznať, že by to bola celkom pocta nechať sa skántriť nejakým tým team busom. Napríklad s logom Sky alebo BMC. (S myšlienkou na Omega Pharmu nekoketujeme. Dirk by nás spoznal už z diaľky a isto by to ubrzdil.)

 

Osobné zošliapanie kopca a celodenné potulovanie sa po rozľahlej team village ma vedie k výnimočne pevnému a dokonca ešte aj správnemu rozhodnutiu, z ktorého nemienim za ten svet poľaviť – vzhľadom na to, že môj spánkový deficit po šiestich dňoch Vuelty dosahuje hodnotu mínus 25 hodín, som odhodlaná zodpovedne sa hneď po príchode do hotela pobrať na odpočinok. A nik a nič to nezmení.

 

Apropo, ubytovanie. Nájsť strechu nad hlavou v neveľkom meste čo by mieste dojazdu záverečnej etapy Grand Tour je jav porovnateľný s nájdením ihly v kope sena ruka v ruke s vyhratím hlavnej ceny v Športke v symbióze s vylízaním sa z AIDS z večera na ráno. My sme po asi desiatich nezdaroch našli akúsi kuticu až kdesi v akomsi hoteli nad mestom, až dnes doobeda.

 

Po check-ine sa z nášho ubytovania vykľúva úplne iný druh fantazmagórie, než sme očakávali. Komnata o výmere 60 metrov štvorcových, zariadená v art deco štýle, noc predtým obývaná omegáčskymi soigneurmi Rudyskom Bosorákom Polletom a Marekom Sawickim. Svet nie je malý. Svet je malý a šialený.

 

Verná svojmu rozhodnutiu a poddaná svojej únave, naďalej sa mienim čo by najnudnejší človek na planéte Zem hneď a zaraz uložiť na odpočinok a ignorovať všetky svetské zvody, na ktoré lákal najprv Dirk a potom aj celková atmosféra podujatia.  

 

Sorry, som na smrť unavená, a preto akože fakt že idem hneď spať a nepôjdem ani von. Dobrú! Oznamujem oficiálne kamarátke.

 

Where are you? In five minutes we go. Vuelta concert, then Vuelta party. Kiss for now is all. Whatsapp od Bramu.

 

Whatsapp Bramovi.  

 

Po pätnástich súriacich telefonátoch od Dirka, nech si láskavo švihneme, lebo že Brama neskonale túži čím skôr vyraziť na Vuelta concert, už o dvadsať minút stojíme pred hotelom.  

 

Sedíme v aute pred hotelom a čakáme, kým Brama ukončí bezobsažnú reč, čo len tak načal s mechanikmi z Tinkoff-Saxo.

 

Bramati dupe na plyn a vyrážame v ústrety zodpovedného splnenia nasledujúceho plánu: Vuelta concert, Bramove stretnutie s kolumbijskou žurnalistkou a Vuelta party.

 

Na Vuelta concert prichádzame v nejakom protismere. To asi preto, že prichádzame po poslednej piesenke, teda práve v momente, ako z neho začínajú všetci odchádzať.

 

Pol hodinky bezútešne pátrame po kolumbijskej žurnalistke, keďže všetko, čo o nej Brama vie, je, že je to: giornalista colombiano. Nech sa rozumie samo sebou, že meno, telefónne číslo, miesto a čas stretnutia považuje Davide za detaily príliš nepodstatné na to, aby si ich aspoň hmlisto pamätal.

 

Santiago po Vuelte pripomína bus village na štarte, len s obyvateľmi cyklistickej planéty nahodenými v civilných handrách. A tak v jednej z jeho ulíc stretáme lekárku z Astany, v ďalšej mechanikera z Kaťuše, na námestí soigneura zo Sky, bývalú predavačku dresov z Omega Pharmy - Quick-Step a dokonca i samotnú Columbia journalist.

 

Heuréka!

-Vy ste teda z Kolumbie? Novinárka? Spytujem sa pri formálnom zoznamovaní, keďže sa beztak nemám spýtať čo iné.

-Som Španielka, žijem vo Francúzsku a som fotografka, trochu udivene uvádza veci na pravú mieru Columbia journalist.

 

Brama!!!

 

Brama, kolumbijská žurnalistka a jej známy si idú sadnúť na pracovný drink, ktorý bude podľa Bramovho odhadu trvať no more than five minutes, guys, I am telling you, no more.

 

Do päť minút. Tak to ho počkáme v najbližšej taverne. Akože nessun problema.

 

S Dirkom trávime čas v najbližšej taverne osvedčeným spôsobom - my hádžeme do éteru mená ľudí z cyklistiky a on, chodiaca to cyklistická encyklopédia, ich po zodpovednom zvážení seriózne zaraďuje do jednej z troch kategórii.

Kategória Normal: Prvá a najprestížnejšia, elitný priestor, v ktorom žiari len pár mien. 

Kategória Not so nice: Druhá a nie už taká úžasná, ale zase ešte stále dosť znesiteľná.

Kategória Very special: Tretia a najmenej žiadaná množina, akože úplná katastrofa.

Obsadenie jednotlivých kategórii je momentálne takéto: 7% : 8% :  95%.

To veru nie je úplne normal, ani not so nice, ale dozaista je to very special. Nuž čo už, cyklistika je freak show. A aj preto ju tak žerieme!

 

Odchádzame z taverny. No Brama.

 

Odchádzame z tapas baru. No Brama.

 

Odchádzame z pubu. No Brama.

 

Odchádzame z vinárne. Still no Brama.

 

Brama? Ha! Never worry about him! Umravňuje nás sebaisto Dirk. Ibaže sa mi zdá, že v nepriamej úmere k svojmu tónu hádže očkom po iPhone, či mu Brama nevolal alebo nepísal.

 

Prvý človek, ktorého na ulici stretáme je: Brama. Pardon. Brama plus kolumbijská žurnalistka plus kolumbijskej žurnalistky známy plus približne desaťmetrový rad Bramových kamarátov, obdivovateľov, priateľov a osobných i tímových fanúšikov, čo náš milený novodobý Mojžiš náhodne postretal v nočných uliciach Santiaga.

 

Vuelta party. Cool bar na prasknutie narvaný cyklistami, ľudí od cyklistiky a insiderskými fanúšikmi cyklistiky.

 

Myslím, že sme sa práve ocitli v cyklistickom raji.

 

A Bramu tu všetci vítajú ako Cézara po návrate z víťaznej bitky.

 

Brama the Pop Idol pozýva svoje najmilšie groupies na drink, ktorý Španieli ostatných pár rokov pijú čo by jediné akceptovateľné alko: gin & tonic.

 

Ked zábava v klube graduje, nálada nestagnuje, sa roluje a raduje, Havana sa nepančuje. Počuli sme slovo Čistychova. A tým pádom bolo povedané všetko.

 

Možno až na pár detailov...

 

 

-A čo hovoríš na Vueltu, Lucy?

 

-Jasné. V poho. A akože dík, Chris.

(Omg! Prisahám, že už nikdy, nikdy, nikdy v živote nekliknem na tú odpornú stránku venovanú tej ohavnej téme, že Chris Froome looking at stem!)

-Idem zobrať drinky. Ale len keď mi sľúbite, že sa zatiaľ nikam sa nepohnete.

-No, John, uvidíme, podľa toho, či sa tu nepristaví lepšia partia...

(Si píš, že sa odtiaľto nepohneme, ani keby to na nás skúšali s buldozérom, riadeným Bradom Pittom!)

 

-Teší ma, Rohan Dennis.

-Čau Denis.

-Rohan.

-Jasné, že Rohan, Denis.

 

-Aha Dirk, tu máme fotku s tým milým mechanikom z Astany.

-To je Serpa.

-On sa volá Serpa?

-To je José Serpa.

-On sa volá José Serpa?