Okolo Slovenska 1942: Keď zúrila vojna a Tour de France sa nejazdila

 

Oficiálne sa história podujatia Okolo Slovenska píše od júna 1954, keď odštartovalo na Stalinovom námestí, dnešnom Námestí SNP, v Bratislave. Lenže podobná akcia podporená vtedajším režimom sa pod Tatrami uskutočnila už skôr, v období Slovenského štátu. Armáda (OAP) a Slovenský cyklistický sväz usporiadali v auguste 1942 päťetapové podujatie „Okolo Slovenskej republiky“ pod patronátom telovýchovného referenta Ministerstva národnej obrany, podplukovníka Jozefa Benedika.

 

„Už názov nám hovorí, že pôjde o podnik obdobný niekdajšiemu Tour de France alebo iným veľkým cyklistickým pretekom,“ pozýval na akciu Gardista, denník Hlinkovej gardy. Tour de France totiž počas vojny zanikla, i keď Nemci presviedčali organizátorov, aby v nej pokračovali. Už v predvečer vojny sa na Starej dáme 1939 nezúčastnili Nemci, Taliani ani Španieli. Ani obhajca titulu Gino Bartali, ktorý zachránil prevážaním dokladov v bicykli stovky židov. Počas prestávky Starej dámy sa naopak na Slovensku konala premiéra takéhoto typu podujatia.

 

 

Rafael Krampl a Vlastimil Ružička v roku 1943 (© kultura.racan.sk)

 

 

Cyklisti obišli krajinu v etapách Bratislava - Žilina (214 km), Žilina - Poprad (147 km), voľný deň, Poprad - Prešov - Poprad (180 km), Poprad - Zvolen (200 km), Zvolen - Bratislava (187 km). Dokopy zdolali 928 kilometrov. Štart i cieľ umiestnili organizátori do hlavného mesta na Radlinského ulicu pred dom číslo osem. Štartovné bolo 10 korún slovenských. Nechýbali ťažké výstupy cez Branisko alebo na Vernár. Priemerná rýchlosť najlepších sa pohybovala okolo 30 km/h. 

 

Súťažilo sa v kategóriách seniori (9 účastníkov), juniori (12) a vojenské hliadky (14). Vojaci išli v zostave veliteľ plus šesť mužov a aj s poľnou výzbrojou. V kabátoch a s puškami „ukazovali vyspelosť našej armády“. Za stratu muža strácali body, do ich celkového hodnotenia sa započítavali tiež strelecké a taktické cvičenia.

 

Treba podotknúť, že cyklisti išli na ťažkých bicykloch bez prevodov či tlmičov. Bez trénerov a naordinovanej výživy. A po menej kvalitných cestách ako v súčasnosti. Keď zapršalo, tak sa prach zmenil na blato a niektorí odstúpili, lebo už neutiahli zablatené bicykle. Pochopiteľne, povolená bola výmena všetkých súčiastok okrem rámu. Materiálu nebolo nazvyš a pretekári si poruchy opravovali vlastnoručne. Napríklad nezlomný Herceg vyriešil za štyri dni jedenásť defektov.

 

 

 

O post najlepšieho bojovali počas piatich dní najmä Bratislavčania Karol Müllner (OAP) a Rafael Krampl (CK Štefánik Račištorf). Kamaráti a veľkí rivali. Dohodli sa, že si navzájom pomôžu, ale zároveň zvádzali tesné súboje na cieľovej čiare. Müllner vyhral štyri etapy a celkové poradie asi o tri sekundy. „Nie som štrekár a pretek ma dosť vyčerpal. Mám radosť z víťazstva aj z toho, že nám rastie dobrý dorast,“ uviedol pre Gardistu.

 

Vyzdvihol aj dorastenca Vlastimila Ružičku, ktorého o dva roky neskôr zatkli pre český pôvod. Ešte neskôr sa ale Ružička stal päťnásobným víťazom etáp na Pretekoch mieru a jedným z najpopulárnejších športovcov. 

 

Celkovo druhý Krampl vyhral jednu etapu, ale bol sklamaný. „V poslednej etape som mohol vyhrať celý pretek, ale nechcel som zrušiť sľub, viac takýto sľub nedám. Inak preteky ma vôbec neunavili, lebo ja som štrekár a išiel by som ešte aspoň dva razy tisíc kilometrov.“ Krampl zrejme sľúbil konkurentovi, že ho počká, keď si opravoval pedál.

 

 

Rafael Krampl a Karol Müllner v roku 1942 (© miro-scibrany.racan.sk)

 

 

Súperenie bratislavskej dvojice vo vojnových rokoch takto opísal Gardista: „Krampl je náš najúspešnejší vytrvalec na bicykli. Jeho zásluhou utrhne sa vždy vedúca skupina od ostatných. Jeho tempo na trati je jedinečné. Je samozrejmé, že po takom tempe, prichádzajúc do cieľa, už unavený podľahne najväčšiemu rivalovi Müllnerovi, ktorý sa počas preteku naňho priamo lepí. Z toho vidieť, že nevie pretekať s taktikou ako Müllner, ktorý vyhráva jeho jedinečným špurtom. Náš názor: poctivá životospráva, poctivo trénovať len špurty, ráno, na obed, večer, a na druhý deň zasa a úspech sa musí znova dostaviť.“

 

Doplňme ešte ďalšie mená z tlače, ktoré sa zúčastnili na Okolo Slovenska 1942: Anton Plischnak (CKŠ Račištorf), Ján Plischnak (CKŠ Račištorf), Herceg (CKŠ Račištorf), Burza / Barza (Maraton Trnava), Kováč (TŠS Trnava), Juraj Grieger (AC Svit), Keller (I.BCK), Vlastimil Ružička (CK Štefánik Račištorf), Cisár, Blesák, Fekete, Polakovič, Berčák, Gouth.

 

 

 

Šport mal nielen počas druhej svetovej vojny propagandistické črty. Pozitívne pôsobí správa z roku 1936, keď bratislavskí cyklisti Remenarik, Krampl, Mikula a Švarc absolvovali za dva dni 400 kilometrov, aby vzdali hold prezidentovi Tomášovi G. Masarykovi. Pri príležitosti narodenín ich prezident privítal v kancelárii. 

 

 

Rok 1936 a hold prezidentovi Masarykovi (© kultura.racan.sk)

 

 

Počas druhej svetovej sa národnostné otázky riešili aj na športových zväzoch a telovýchovné spolky sa museli vliať do Hlinkovej gardy. Vlakmi sa cestovalo na zahraničné dvojboje či trojboje so spojeneckými krajinami, čiže počas vojny s Maďarskom, Nemeckom, Talianskom či Chorvátskom. Alebo oni pricestovali do Bratislavy. Objavovali sa podobné titulky ako v denníku Slovák: „Nemecko – Slovensko 88:30 v cyklistike.“ Bodovali sa napríklad umiestnenia v kolách, podobne ako to funguje dnes v dráhovej cyklistike.

 

Samozrejme, cyklisti nerobili šport pre politiku, ani pre peniaze, ale primárne preto, že ich ako amatérskych priekopníkov napĺňal. Objavili sa rôzne paradoxy, napríklad futbalový tréner Leopold Šťastný zbieral s OAP úspechy, hoci mal židovský pôvod. Cyklisti mimo pretekania pravidelne využívali bicykle aj na výlety a dochádzanie do práce, napríklad Müllner do rafinérie Apollo. Žiaľ, na politické turbulencie v konečnom dôsledku najviac doplácajú bežní ľudia. Podobne ako bol prenasledovaný Ružička pre český pôvod, tak po porážke nacistov aj viacnásobný majster Slovenska Müllner a bratia Plischnákovci pre nemeckú národnosť.

 

Napätie prekypelo v rámci cyklistickej akcie pri príležitosti osláv SNP. Zobrali im licenciu a členské preukazy. Pretekať mohli znova až po viac ako dvoch rokoch. To už sa postupne začali konať cyklistické akcie viac ako súčasť osláv 1. mája alebo pri príležitosti zjazdu KSČ. A titulky zneli napríklad ako ten v Práci v roku 1949: „Gottwaldow – Bratislava 5:5. Prvý máj v znamení prehĺbenia športových stykov medzi Bratislavou a Gottwaldovom“ (dnes Zlín). 

 

 

 

V článku s cyklisticky netradičným nadpisom „Nemecko – Slovensko 88:30 v cyklistike“ sa autor pokúsil aj o vysvetlenie pojmov špurt a jazda v závese. „Mohlo by sa smelo používať slovo trhák a už je každému jasné, čo sa pod slovom špurt má rozumieť. Špurtom pretekár idúci rýchlosťou 35 – 40 km/h s vypätím všetkých síl, ktoré má v zásobe, túto rýchlosť zdvojnásobuje, a tým sa snaží odlepiť od ostatných. Rozlišujeme špurty poctivé a zdánlivé. Špurtom zdánlivým vyprovokuje pretekár iného k nasadeniu poctivého špurtu a ak sa mu to podarí, tak z toho ťaží tým spôsobom, že sa špurtujúcemu zavesí do závesu a keď prvý pretekár prestane špurtovať, sám začne špurtovať, a tak utečie pretekárovi, ktorý začal špurtovať...“

 

A jazda v závese? „Vodca skupiny sa oveľa viac namáha ako ostatní pretekári, ktorí idú tesne za ním v závese, lebo má proti sebe veľký tlak vzduchu, ktorý musí preraziť. Keď je počasie bez vetra a pretekár ide rýchlosťou 40 km/h, tento tlak vzduchu sa mu prejavuje v podobe protivetra, ktorý má rýchlosť 40 km/h. Keď je však v skutočnosti protivietor, tak tento vietor sa o rýchlosť idúceho pretekára zväčšuje. Tesne za pretekárom nastane vzduchoprázdny priestor, v ktorom sa pretekárovi v závese veľmi dobre ide.“ 

 

 

 

Cyklistika v období druhej svetovej vojny i socializmu bola iná aj v tom, že disciplíny ešte neboli tak striktne oddelené. Spomínané bodovacie súboje medzi krajinami alebo mestami by boli v súčasnosti veľmi zaujímavé. Napríklad cyklisti Slovensko verzus Česko. Priekopníci kedysi jazdievali príležitostne aj preteky do vrchu, cezpoľné preteky skombinované s behom a brodením, jazdu za motocyklom, mestské kritériá, rôznorodé súťaže na okruhoch. Napríklad šprinty na kilometer alebo vytrvalostný súboj s princípom 24 hodín Le Mans, keď jeden z tímu pretekal, druhý oddychoval a striedali sa.

 

Preteky v srdci mesta hostila počas druhej svetovej vojny napríklad Trnava. Jazdilo sa po Hitlerovej ulici (dnes Hlavná) s čadičovými kockami. Trať tvorilo 40 kôl a 80 zatáčok, dokopy 34,56 kilometra. Lemovali ju tisícové davy. Podobne v Bratislave sa jazdilo napríklad po Dostojevského rade v Starom meste. Vtedy bolo v celej krajine menej ako desaťtisíc aut, takže sa to dalo ľahko zrealizovať.

 

V roku 1949 sa uskutočnilo pamätné nočné kritérium cyklistov pod umelým osvetlením v Bratislave v okolí Hviezdoslavovho námestia. Akciu sprevádzal hlas legendárneho reportéra Gaba Zelenaya a podľa denníku Práca ho sledovalo desaťtisíc ľudí. Nočnú akciu neobišli organizačné chybičky. V elektrárni vraj najprv zabudli zapojiť prúd na osvetlenie dráhy, jazdci sa zrážali s divákmi, z ktorých tri štvrtiny ani nezaplatili vstupné. A tak z vydarenej - nevydarenej akcie vyplynula túžba mať raz betónovú klopenú dráhu.

 

 

Minuloročný prológ v BB nebol premiérou, v noci u nás pretekali cyklisti už v roku 1949

 

 

 

Keď preskočíme čas o takmer 70 rokov ďalej, tak Slovensko už znova v Bratislave nemá vyhovujúcu betónovú klopenú dráhu. Rafinériu Apollo zbombardovanú americkým letectvom v roku 1944 nahradil rovnomenný moderný piaty most cez Dunaj. Ten je aj jednou z križovatiek cyklotrás, po ktorých sa dá slobodne dostať do rôznych kútov Európy. Už áno.

 

Potomkovia Karola Müllnera, prvého víťaza Okolo Slovenska, zdedili cyklistickú záľubu. Jeho vnučka Ingrid hovorí, že by sa rada zúčastnila stretnutia potomkov účastníkov národnej tour z vojnového roku 1942. V priateľskej atmosfére, bez politiky či národnostných otázok. Cyklistika by mala ľudí spájať. Také môže byť poučenie z histórie.