Prekvapenia a sklamania sezóny: Van Aert zlyhal, príliv nových supertalentov pokračoval

Pozitívne prekvapenia

Túto kategóriu musíme otvoriť pretekárom, ktorému sa podarilo vstúpiť do exkluzívneho klubu víťazov Grand Tours, obzvlášť keď ide o niekoho, od koho sa to neočakávalo. A to nielen pred sezónou, ale dokonca ani počas samotnej Grand Tour. Sepp Kuss víťazstvom na Vuelte pobláznil Ameriku, dokonal majsterštyk Jumba s výhrou na všetkých Grand Tours s rôznymi pretekármi, no a po prekročení svojho tieňa budeme veľmi zvedaví, ako sa Kussova kariéra zmení v ďalších rokoch.

Vrchár Jumba však nie je jediným z etablovaných pretekárov, ktorým sa podarilo prekvapiť a výrazne zlepšiť svoju hru. Matthias Skjelmose, donedávna iba potenciálny talent, sa skvelou ardénskou kampaňou a víťazstvom na Okolo Švajčiarska zaradil do svetovej elity. Felix Gall sa dlho nenápadne zlepšoval, aby v tomto roku naplno prerazil fantastickými vrchárskymi výkonmi vo Švajčiarsku a najmä na Tour de France, kde vyhral jednu z najťažších etáp tohto milénia.

Filippo Ganna síce nedokázal získať naspäť časovkársky trón od Remca Evenepoela, no urobil veľký progres takmer vo všetkom ostatnom. Zlepšenie vrchárskych schopností ukázal pódiami v San Juane a na Algarve, objavenie šprintérskych vloh vo Valónsku a na Vuelte, no a úplne najviac pookrial v klasikách. Vždy sa mu v nich predovedala veľká budúcnosť, no až tento rok to Ganna pódiom na Sanreme a elitnými desiatkami na E3 a Paríž-Roubaix potvrdil.

Do klubu elitných šprintérov sa zapojil aj Gannov krajan Jonathan Milan. Ten urobil obrovský krok vpred na Gire, kde bol v šprintoch jasne najspoľahlivejší a s prehľadom vyhral cyklámenový dres. Na Gire prekvapil aj Eddie Dunbar, ktorý sa po rokoch brzdenia od Ineosu naplno rozbehol v drese Jayca a zaradil sa medzi serióznych kandidátov na celkové poradia na Grand Tours.

Z čista jasna sa na najvyššej úrovni objavili aj neoprofesionáli, čo sa v posledných rokoch stáva snáď častejšie, ako je zdravé. Ben Healy v ardénskych klasikách, iba 19-ročný Joshua Tarling v časovkách a Derek Gee v únikoch všeho druhu na Gire ukázali výkony par excellance. Očakávaný veľký krok vpred spravil umiestnením sa v Top 10 na Vuelte aj Cian Uijdtebroecks, hoci ten bol profíkom už aj vlani.

Medzi ďalšie čestné zmienky pozitívnych prekvapení roka ešte musíme zaradiť napríklad veterána Wouta Poelsa, ktorý na staré kolená dosiahol špičkový level a konečne vyhral etapy na Grand Tours. Laurens De Plus sa po troch rokoch problémov konečne vrátil do svojej top formy, Sam Welsford zase ukázal dosiaľ nevídanú rýchlosť a potenciál preraziť medzi top šprintérov sveta. Skvelým výkonnostným posunom sa zaskveli aj Andrea Bagioli, Andreas Leknessund či Einer Rubio.

Sklamania

Obrátenou kartou prekvapení sú tie negatívne, ktorých bolo tento rok taktiež požehnane. A to už ani nerátame pretekárov odchádzajúcich z najvyššej úrovne, ktorí už v sezóne nemali veľa motivácie. Boli nimi napríklad Rohan Dennis, Greg Van Avermaet či aj náš Peter Sagan, ktorý viackrát priznal, že tréning na cestné vrcholy sezóny ho už viac jednoducho nenapĺňa.

Akokoľvek je prísne to povedať, zoznam sklamaní začíname Woutom Van Aertom. Belgičan nevyhral monument, nevyhral etapu na Tour de France a nevyhral ani cestný či krosový svetový šampionát. Vo všetkých prípadoch bol blízko, na Roubaix ho pravdepodobne zastavil iba defekt. No faktom je, že Van Aert patrí do najelitnejšej skupiny pretekárov na svete, je v najlepších rokoch a ukončiť sezónu bez jediného splneného cieľa a s jediným World Tour víťazstvom je jednoducho veľkým zlyhaním.

Úplne bez výsledkov neboli v tomto roku ani Arnaud Démare a Enric Mas, no obaja ako lídri svojich tímov nedokázali ani zďaleka priniesť také výsledky, aké sa očakávajú. Francúz sa po minoloročnom snovom ťažení na Gire (tri etapy a cyklámenový dres) dostal na nulu v počte World Tour víťazstiev a získal takmer o polovicu menej UCI bodov ako minulý rok, napriek zlepšeniu po augustovom prestupe do Arkéi. Španiel bol vlani druhý na Vuelte i Lombardii a vyhral ikonické Giro dell Emília pred Pogačarom. Tento rok bol úplne bez víťazstva a dosiahol jedno jediné pódium na pretekoch World Tour, v pomerne bezvýznamnej etape Okolo Baskicka.

Hneď niekoľko sklamaní nájdeme v Kolumbii. Sergio Higuita i Daniel Martínez ukázali zopár zábleskov svojej minuloročnej životnej sezóny, no inak boli až zvláštne nekonzistentní a vo finále majú za sebou mizerný rok. Niečo podobné platí aj pre Estebana Chavesa, ktorý vyhral na začiatku sezóny domáci majstrák a po zvyšok roka sme ho nevideli, okrem náhodných únikov vo zvlnených etapách na Tour, čo je na jeho špičkový vrchársky profil málo.

K minuloročným výkonom sa absolútne nepríblížili ani Tobias Foss a Fred Wright. Nór sa v dúhovom drese v časovkách ani raz nepresadil, Brit mal zase po silných klasikách slabé zvyšné dve tretiny sezóny. V drese Soudalu sa absolútne neukázal Čech Jan Hirt, no ani keď zoberieme do úvahy, že bol tento rok domestikom a budeme ignorovať výsledky, jeho výkony v kopcoch jednoducho neboli ani zďaleka na úrovni sezóny 2022 v drese Intermarché.

Ešte pred dvomi rokmi boli veľkými hviezdami Sam Bennett, Max Schachmann či Hugh Carthy, no odvtedy akoby sa každou sezónou všetci výrazne zhoršovali a v tomto roku skutočne výsledkovo prepadli. Viac sa určite očakávalo aj od Fabia Jakobsena a Richarda Carapaza, no tejto dvojici sezónu výrazne pokazil skorý pád na Tour de France, ku ktorému prišli naozaj nešťastným spôsobom.