Vzostup cyklistiky v netradičných krajinách

23.10.2024, 00:00 | Magazín C-I.sk | Jozef Klačan
Vzostup cyklistiky v netradičných krajinách
Biniam Girmay na Tour (© A.S.O. / Charly Lopez)

Pridelenie usporiadateľstva budúcoročných majstrovstiev sveta rwandskému Kigali bolo naozaj prelomovou udalosťou. Bude to prvýkrát, kedy sa šampionát uskutoční v Afrike, navyše v krajine, ktorá nie je príliš známa na cyklistickej mape. Rwanda určite ponúkne atraktívne kopcovité preteky, tie si ale necháme až na budúci rok.
Teraz sa poďme pozrieť na fenomén, ktorý predznamenal pridelenie usporiadateľstva práve do Afriky, a to je vzostup cyklistiky v krajinách, ktoré pre nezasvätených boli absolútne neznáme a tí lepšie informovaní zvykli s úsmevom pozorovať „exotických“ pretekárov na rôznych majstrovstvách ako sa trápia s technikou a končia (ak vôbec) na konci výsledkových listín. 

To už ale prestáva platiť. Poďme sa preto pozrieť na tri príbehy.

Príbeh prvý - Rwanda

Tak ako vo veľa iných krajinách na čiernom kontinente je tu bicykel dlhodobo jedným z hlavných dopravných prostriedkov. Miestni na ňom cestujú a využívajú ho na prepravu nákladov. A to všetko v zložitom kopcovitom teréne. Lenže v kombinácii s rastom životnej úrovne a záujmom miestnej správy rastie záujem o rekreačnú a súťažnú cyklistiku. Tak ako u nás, je možné vidieť miestnych, ktorí si len tak vyrazia do prírody, aby si vychutnali krajinu alebo si zašportovali. Už skoro dvadsať rokov sa tu organizujú preteky Tour of Rwanda, ktoré sú momentálne zaradené do kategórie 2.1, čiže na úrovni našich Okolo Slovenska. Štartovka je rok od roku nabitejšia a World Tour tímy sem často posielajú svoje development zostavy. Medzi víťazmi nájdeme mená ako Nathanel Tesfatsion, ktorý po sezóne mení dres Lidl-Trek za Movistar, jeho eritrejského kolegu Merhawi Kudusa, ktorého sme vídali v drese EF alebo tohtoročného víťaza Josepha Blackmora, vyrastajúcu hviezdu Israel - Premier Tech, ktorému mentora robil štvornásobný víťaz Tour Chris Froome.
video v clanku ikonka ciernaVideo


A domáci? Tí zatiaľ pretekajú buď za reprezentáciu alebo v málo známych kontinentálnych tímoch. V prvej tisícke UCI rebríčka ich ale je momentálne šesť, najvyššie Moise Mugisha na 451. mieste. Len pre porovnanie Slovákov tam máme päť, pravda najvyššie postavený Lukáš Kubiš je o viac ako dvesto miest vyššie. A pri tom počte už je vidieť, že sa nejedná o jednotlivcov ale o systematický prístup k rozvoju cyklistiky v krajine.
Príbeh druhý - "Jamba" v Španielsku
Jambaljamts Sainbayar, kamarátmi skrátene prezývaný "Jamba" je prvým mongólskym profesionálnym cyklistom. A to nie hocijakým, veď vlani vo veku 27 rokov podpísal profesionálnu zmluvu so španielskym tímom Burgos BH. 
Ako dieťa vraj bol hyperaktívny, vo svojom rodisku Ulanbátare vyskúšal viacero športov, až kým pomerne neskoro, vo veku 15 rokov nezakotvil pri cyklistike. Od tej doby jej dával všetko, aby si mohol splniť svoj sen, stať sa profesionálom. Ako junior napríklad trénoval aj v teplotách -25 stupňov. Ako sám hovorí, žiaden "cofee ride", proste si oblečiete dvoje nohavice, dva dresy a idete.
To, že sa stal domácim majstrom asi nikoho neohúrilo, jeho deviate miesto v celkovom poradí na Tour de Langkawi 2022 už bolo o inom. Aj preto si ho začali všímať v Burgose. Profiluje sa ako jazdec na celkové poradie - je dobrý v horách a vie zajazdiť slušne aj časovku. To dokázal na tohtoročnom Tour of Hainan (2.Pro), kde bral celkové 10. miesto.
V cyklistike mal dve túžby - reprezentovať svoju krajinu na OH a zúčastniť sa ako prvý Mongól niektorej z Grand Tour. Tá prvá sa mu tohto roku splnila v Paríži, kde skončil 28. v časovke a 57. v cestných pretekoch. Na druhú si zatiaľ musí počkať a dúfať, že o rok bude jeho tím pozvaný na španielsku Vueltu a on sa dostane do nominácie.
Príbeh tretí - sestry Hashimiové
Kto sledoval časovku žien na tohtoročných majstrovstvách sveta v Zürichu, mohol v prvej tretine prenosu vidieť dve ženy v naozaj netradičných dresoch Afghanistánu. Ba čo viac, spomedzi pretekárok, ktoré boli dovtedy na trati mali zďaleka najlepší prejav a vôbec nebojovali s časovkárskou "kozou".
Jedná sa o dve sestry, 24-ročnú Yulduz a o tri roky mladšiu Faribu, ktoré napriek zákazu ženského športu od vládnuceho Talibanu reprezentujú svoju krajinu na vrcholných podujatiach ako majstrovstvá sveta alebo olympijské hry. Yulduz s Faribou začali byciklovať len pred šiestimi rokmi. S pochopením sa doma rozhodne nestretli, museli trénovať na vedľajších hrboľatých cestách, často aj po tme. Vítali ich kamene a nadávky, veľa pochopenia nemala ani rodina, ktorá sa obávala o ich bezpečnosť.
Pod cudzími menami sa zúčastnili miestnych pretekov, v krtorých sa umiestnili na prvých dvoch miestach. Tak si ich všimla Aghánska cyklistická federácia a pozvala ich do reprezentácie. Všetko vyzeralo na dobrej ceste, kým nepriešla katastrofa - návrat Talibanu k moci v lete roku 2021. Dievčatám pomohli a podarilo sa im spoločne s mnohými inými potencionálnymi nepriateľmi nového režimu opustiť krajinu.
S pomocou bývalej majsterky sveta Alessandry Cappellottovej sa im podarilo získať angažmán a venovať sa cyklistike v Európe. Momentálne sú súčasťou UCI projektu World Cycling Center vo Švajčiarsku (možno si spomínate, že za tento tím kedysi na začiatku svojej kariéry pretekal aj Marek Čanecký a neskôr viaceré slovenské cyklistky).
A ako je možné, že reprezentujú svoju krajinu na OH alebo MS? Nuž jednoducho, ako Medzinárodný olympijský výbor, tak aj UCI uznávajú za svojich členov afghánske exilové organizácie a tie tak môžu spraviť nominácie zo športovcov žijúcich mimo Afghanistán. Tí potom krajinu reprezentujú ešte pod pôvodnou trojfarebnou zástavou napriek zákazom a príkazom Talibanu.
Aby to nebolo len o príbehu, akokoľvek napínavom a zaujímavom, poďme späť a pozrime sa aj na výsledky. Mladšia Fariba skončila ôsma v generálke na tohtoročnom Tour de l'Avenir Femmes alebo vyhrala etapu na Tour Cycliste Féminin International de l'Ardèche '24. Staršia Yulduz zas na 26. mieste v olympijskej časovke, len niečo vyše 6 sekúnd hneď za našou Norou Jenčušovou.
Dnes sme vybrali tri z mnohých príbehov cyklistov z exotických, lepšie povedané pre nás exotických krajín. A to takých, ktorý sa výsledkovo nestratia. Tak ako sme privykli v osemdesiatych rokoch Kolumbijcom alebo v poslednom desaťročí Eritrejčanom, ktorý sú už dnes samozrejmou súčasťou pelotónov, budeme si musieť zvykať, že sa budú objavovať v svetle kamier aj cyklisti z iných krajín. A kto vie, možno raz aj cyklistika napodobní atletiku, kde mnohým disciplínam vládnu vďaka svojim predispozíciám Afričania.