Lukáš KubišNedávno sme boli svedkami ďalšej iniciatívy, ktorá chcela pomôcť v boji proti dopingu v cyklistike. Tentokrát zobral do rúk meč spravodlivosti francúzsky senát, ktorý zverejnil mená niektorých pretekárov, ktorých výkony boli na Tour de France v roku 1998 ovplyvnené vtedy populárnou látkou EPO.
Je veľmi dobre známe, že v spomínanom roku ešte neexistoval spôsob, ako odhaliť používanie EPO, preto je jasné, že ani jeden cyklista nemohol byť v tom čase kvôli tomu potrestaný. V roku 2004 však Francúzska antidopingová agentúra opätovne analyzovala prostredníctvom nových vedeckých metód okolo 60 vzoriek športovcov z toho obdobia, ktoré v niektorých prípadoch skutočne potvrdili prítomnosť EPO. Až v tomto roku vyvrcholilo vyšetrovanie francúzskeho senátu, ktorý sa následne rozhodol zverejniť mená dopujúcich športovcov na verejnosti. Okrem cyklistov boli novému testovaniu podrobení aj niektorí futbalisti a tenisti, lenže zatiaľčo vo futbale a tenise vyšetrovanie pravdepodobne, ako to býva zvykom, smeruje do stratena, cyklistický zoznam hriešnikov je veľmi lukratívny.
Z užívania dopingu na Tour 1998 boli obvinení napr. Marco Pantani (víťaz), Jan Ullrich (druhý v poradí), Erik Zabel, Laurent Jalabert, Jeroen Blijlevens, Marcos Serrano, Mario Cipollini, Abraham Olano, Kevin Livingston, Jacky Durand, Manuel Beltran a iní. Ďalší pretekári ako Bobby Julich, Stefano Zanini alebo Stuart O'Grady mali zas mimoriadne podozrivé výsledky analýz.
Tieto odhalenia čoskoro rozbúrili mediálnu hladinu. Najskôr sa proti tomuto kroku ostro postavila asociácia zastupujúca profesionálnych cyklistov, ktorá nesúhlasila s takýmto postupom, pretože mohli byť porušené základné práva pretekárov, ktorí boli obvinení bez toho, aby sa mohli brániť. V žiadnom prípade sa tieto nové skutočnosti nemôžu považovať za dôkaz o dopingových praktikách, pretože testy boli vykonané až po niekoľkých rokoch a boli odlišné od bežných antidopingových kontrol. Okrem toho vyjadrila Asociácia profesionálnych cyklistov rozhorčenie nad tým, že na verejnosť sa dostávajú informácie len o niektorých cyklistoch, kým iným sa tejto pozornosti nedostáva.
Na druhej strane Medzinárodná cyklistická únia nebola prekvapená z týchto výsledkov, pretože už dávno pred ich zverejnením mala informácie o opätovnom vykonaní testovania vzoriek niektorých cyklistov. Avšak z hľadiska jej predpisov nemajú tieto zistenia žiadnu relevantnú hodnotu, pretože Francúzska antidopingová agentúra konala akoby na vlastnú päsť a jej analýzy nespĺňali podmienky štandardných antidopingových kontrol, takže tieto výsledky nemôžu slúžiť na žiadne disciplinárne tresty pre pretekárov.
Pre postihnutých jazdcov je to aspoň nejaká dobrá správa, ale pozornosť, ktorú na nich upriamila 
vyšetrovacia komisia francúzskeho senátu, si už vyžiadala svoje malé obete. Azda najväčší tlak je momentálne sústredený na Jana Ullricha, na ktorého tlačia médiá, aby sa priznal k užívaniu dopingu tak, ako to nedávno urobil jeho krajan Erik Zabel. Ullrich sa však nachádza v chúlostivej situácii, pretože na začiatku nového milénia ešte ako aktívny pretekár vypovedal pred súdom ohľadom dopingu, kde razantne odmietol akúkoľvek spojitosť s nedovolenými látkami. Teraz po priznaní sa by mu hrozil pobyt za mrežami za krivú výpoveď pred súdom.
Niekoľkonásobný držiteľ zeleného trička Erik Zabel sa v týchto dňoch napokon priznal k systematickému užívaniu zakázaných látok počas svojej kariéry, aj pod vplyvom tejto správy. A dôsledky nenechali na seba dlho čakať, pretože jeho súčasný zamestnávateľ Kaťuša, kde pracoval ako tréner šprintérov, s ním rozviazal spoluprácu. Zo strany ruského tímu je to logický krok, pretože pred touto sezónou mal problémy obnoviť si svoju profesionálnu licenciu a ako dôvod bol uvedený nedostatočný antidopingový program. Navyše Zabel skončil aj ako riaditeľ zvučných pretekov Vattenfall Cyclassics.
Keď po skončení svojej rekordnej Tour de France ohlásil ukončenie kariéry austrálsky veterán Stuart O'Grady, tlieskal mu takmer celý cyklistický svet. Keď o niekoľko dní neskôr vyšlo najavo, že aj on je medzi podozrivými, všetci zostali šokovaní. A trpká príchuť nad jeho kariérou zostala v ústach aj po jeho vyhlásení, že v roku 1998 na Tour de France to bolo len raz v živote, čo vyskúšal EPO, a počas svojej kariéry výrazne bojoval proti podvádzaniu v cyklistike.
Medzi ďalších bývalých cyklistov, ktorí stratili svoje doterajšie športové pozície, patrí aj Jeroen Blijlevens, ktorého prepustil tím Belkin z pozície športového manažéra. Abraham Olano zas skončil ako športový riaditeľ pretekov Vuelta a Espaňa.
Odhaľovanie dopingových hriešnikov z ďalekej minulosti určite očisťuje cyklistiku, ale s podobnými informáciami treba narábať veľmi opatrne, aby sa zverejňovanie nových odhalení nezvrhlo len na mediálne šikanovanie niektorých jednotlivcov. Navyše v tom prípade, ak dotknutým pretekárom už v podstate nehrozia žiadne sankcie zo strany UCI. Pre novú generáciu cyklistov však môžu byť tieto prípady dostatočným mementom, že akýkoľvek nedovolený spôsob ako zvýšiť svoju výkonnosť môže byť kedykoľvek v budúcnosti odhalený. Zaujímavo to vystihol bývalý šampión Tour de France Stephen Roche, ktorý povedal, že treba nastaviť veľmi prísne pravidlá s nulovou toleranciou voči dopingu, ktoré začnú platiť pre všetkých pretekárov od nejakého bodu nula a odvtedy budú tvrdo trestaní za svoje prehrešky. A minulosť už nechať na pokoji.