Lukáš KubišUnikátny cyklistický projekt s názvom Euskadi, ktorý bol dlhoročne bytostne spojený s telekomunikačnou firmou Euskaltel, nedokázal po dvadsiatich sezónach poraziť finančné problémy a od roku 2014 tak definitívne sťahuje svoje nezameniteľné krikľavo-oranžové dresy z najslávnejších pretekov a kopcov. Za svojej existencie si vybudoval nielen v rodnom Baskicku množstvo fanúšikov, ktorí obdivovali jeho strhujúce cyklistické nadšenie, preto sa pozrime bližšie na jeho príbeh.
Veľká túžba Miguela Madariagu
Na začiatku všetkého stál Miguel Madariaga, ktorého veľkým snom bolo založiť cyklistický tím, ktorý by jazdil na najväčších európskych pretekoch len s baskickými jazdcami. Jeho túžbou bolo poskytnúť mladým pretekárom z tohto španielskeho regiónu prostriedky na vlastný profesionálny celok a takýmto spôsobom aj zvýšiť národné sebavedomie svojich krajanov. V roku 1993 sa mu podarilo získať na svoju stranu miestnych politikov a podnikateľov, takže v decembri mohol Madariaga oznámiť založenie cyklistického tímu Euskadi. Baskickí fanúšikovia boli z tohto kroku takí nadšení, že vyše 4000 z nich sa rozhodlo dobrovoľne finančne prispieť na chod ich novej národnej hrdosti a táto sympatická tradícia sa stala na niekoľko rokov raritou v cyklistickom svete.
Za toto zoskupenie od jeho prvého štartu v roku 1994 teda mohli pretekať len cyklisti s baskickými koreňmi, ktorí boli predovšetkým vynikajúcimi vrchármi, a ktorí svoje schopnosti zveľaďovali v neďalekých Pyrenejách. Prvé štyri roky boli pre Euskadi mimoriadne náročné. 
Premiérový triumf dosiahli hneď v úvodnej sezóne, keď sa z víťaznej etapy v domácom prostredí na Okolo Baskicka tešil Agustin Sagasti, ďalšie väčšie úspechy však neprichádzali. Tím bol v tom čase zložený z talentovaných mladíkov, ktorým chýbali skúsenosti a z pretekárov, ktorí už jazdili za svojím zenitom. Okrem toho nadšené financovanie klubu nestačilo pokrývať všetky požiadavky, takže sa borili s problémami aj v tomto smere. Potom sa na scéne v roku 1998 objavila baskická telekomunikačná spoločnosť Euskaltel.
Euskaltel stabilizuje tím
V roku 1998 tak prišla do tímu prepotrebná finančná istota a už v nasledujúcej sezóne sa mohli radovať z prvého skutočného veľkého triumfu na Vuelte, keď Roberto Laiseka vyhral horskú etapu s vrcholom na Alto de Abantos. Stabilné zázemie a vzrastajúce skúsenosti tak prinášali pre tím zaujímavé výsledky. V ročníkoch 1999-2000 bol súčasťou tímu v tom čase veľký talent Joseba Beloki, ktorý vo svojej prvej sezóne v tíme obsadil štvrté miesto na Dauphiné Liberé. Potom ale prestúpil do Festiny a okamžite sa trikrát za sebou dostal na pódium na Tour de France. Za skutočne prelomovú sezónu Euskaltel-Euskadi môžeme považovať tú v roku 2000. Roberto Laiseka opäť vyhral etapu na Vuelte, mladý Iker Flores ovládol Tour de l’Avenir, ďalší zo skvele vychovaných vrchárov Haimar Zubeldia triumfoval na etapových pretekoch Euskal Bizicleta a na Dauphiné Liberé získal prológ Alberto Lopez de Munain. Boli to napokon dostatočné úspechy, aby sa mohli v roku 2001 predstaviť na Starej dáme po získaní divokej karty.
Krikľavo-oranžová, Tour de France, Iban Mayo
Zelená, zeleno-červená, modrá. Obyčajné farby pre obyčajný tím. V roku 2001 však Euskaltel-Euskadi pristúpil k zmene dresov a získal tak svoju charizmatickú identitu, ktorú si obľúbili fanúšikovia na celom svete, ktorou sa okrem krikľavo-oranžovej stala aj útočná a bojovná jazda v kopcoch. Doslova baskické šialenstvo rozpútalo víťazstvo Roberta Laiseku na pyrenejskej etape končiacej na Luz-Ardiden, kde útočil 10 kilometrov pred cieľom. Od toho momentu bolo Baskicko zaplavené oranžovou farbou pri všetkých cyklistických pretekoch a každý prejazd Tour de France cez Pyreneje sprevádzali priamo na trati desaťtisíce oranžových fanatikov podporujúcich svojich miláčikov.
V roku 2002 Euskaltel-Euskadi ponúkol svetu ďalšieho skvelého borca, ktorý mal útočiť na tie 
najvyššie cyklistické pozície - Ibana Maya. Piate miesto z Vuelty bolo pre neho dostatočným odrazovým mostíkom, aby vďaka svojmu talentu mohol preraziť na cyklistický Olymp. Dvadsaťpäťročný Bask mal naozaj v roku 2003 životnú sezónu. Vyhral preteky Okolo Baskicka, na Liége - Bastogne - Liége skončil druhý, ďalšie dve etapy pridal na Dauphiné Liberé a v celkovom poradí skončil hneď za Armstrongom. Iban Mayo bol tak prvým Baskom, ktorý mohol reálne vyhrať Tour de France.
Prvú polovicu pretekov jazdil skutočne výborne, držal sa v blízkosti Armstronga a Ullricha. Keď deklasoval svojich súperov víťazstvom v ôsmej etape na Alpe d'Huez, prepracoval sa na tretie miesto v celkovom poradí. Osudnou sa mu však stala individuálna časovka, v ktorej poriadne vyhorel a prepadol sa až na šiestu pozíciu, ktorej sa do Paríža nezbavil, aj keď sa veľmi snažil. V slávnej pätnástej etape vrcholiacej na Luz-Ardiden bol pri Armstrongovi a Ullrichovi na čele pretekov, keď sa Američan zachytil o diváka, spadol na zem a spolu s ním aj baskický hrdina. Ullrich však čakal na svojich konkurentov a Armstrong si napokon vybojoval etapový triumf. Mayo dorazil druhý, Ullrich tretí.
V konečnom poradí Ibana Maya predbehol aj tímový kolega Haimar Zubeldia, ktorý skončil o jednu priečku vyššie. V nasledujúcom roku sa mu ešte podarilo vyhrať Dauphiné Liberé, ale to bolo všetko, čo dosiahol vo svojej kariére tento premárnený talent. Naopak Zubeldia pokračoval v sympatických výkonoch aj naďalej a v rokoch 2006 a 2007 patril do najlepšej desiatky Tour de France. Lenže tento cyklista nemal potrebnú charizmu, ktorú od svojho miláčika vyžadovali baskickí priaznivci. Tí potrebovali nového vodcu.
Samu Sáncheza Baskovia museli jednoducho milovať
Samuel Sánchez sa jednoducho musel stať baskickým národným hrdinom, aj keď pochádzal z neďalekej Astúrie, pretože doslova stelesňoval zápal pre cyklistiku a bojového ducha, ktorý sa nebojí jazdiť na hrane rizika, čo Baskovia nadovšetko milujú. Počas celej kariéry zostal verný len tomuto tímu a priniesol mu fantastické umiestnenia na Tour de France (trikrát v TOP 10) a Vuelte (štyrikrát v najlepšej desiatke), no najväčší úspech dosiahol na Olympijských hrách v Pekingu, odkiaľ si priniesol zlatú medailu.
Pamätné je jeho jediné etapové víťazstvo na Starej dáme, keď v roku 2011 ako prvý pokoril stúpanie na Luz-Ardiden, čo sa tak stalo domovským kopcom tímu Euskaltel-Euskadi. Aj keď sa mu ani raz nepodarilo vyhrať Grand Tour, jeho osoba sa stala mimoriadne populárnou aj za hranicou baskického autonómneho územia a veľký obdiv si vyslúžil hlavne za jeho dlhoročnú stabilnú výkonnosť. Prvú Grand Tour etapu vyhral na Vuelte v roku 2005 a ešte v sezóne 2013 dokázal triumfovať na najťažšej etape na Critérium du Dauphiné.
Nevyčerpateľná liaheň talentov skončila
Úžasnou na tomto tíme bola neustála reprodukcia nových kvalitných vrchárov. Do poslednej generácie odchovancov patria Igor Anton a Mikel Nieve. Igor Anton vyhral štyri etapy na Vuelte, v roku 2007 tam skončil na ôsmom mieste, ale najvýznamnejšie víťazstvo dosiahol v roku 2011 na Gire, keď ukoristil etapový triumf na samotnom Zoncolane. A ako inak, po dlhom úniku. Hneď na druhý deň zdupľoval vydarené účinkovanie Euskaltelu-Euskadi v Taliansku Mikel Nieve, ktorý vyhral etapu končiacu na Gardeccii takisto po odvážnom útoku. Ten síce zatiaľ nemá toľko etapových triumfov ako Anton, ale už trikrát sa dostal medzi najlepších desať na Grand Tour. Keď k nim prirátame vychádzajúce hviezdičky ako sú bratia Izagirreovci, Mikel Landa či Juan José Lobato je nesmiernou škodou, že táto liaheň talentov musela napokon skončiť. A s ním jedinečná krikľavo-oranžová zostava, ktorá malý rozpočet nahradila veľkým srdcom, entuziazmom a nebojácnou cyklistikou.