Lukáš KubišNa Apeninskom polostrove je cyklistika jedným z najsledovanejších športov a pomaly každý Talian je okrem futbalu odborník aj na tento šport. Pri obrovskom záujme a širokom zázemí medzi mládežou pochopiteľne vyrastá aj mnoho špičkových pretekárov. Žiadna iná krajina nemá medzi najlepšou päťdesiatkou rebríčka UCI toľko cyklistov. Napriek tomu sa ani tu nevyhnú slabším sezónam, ku ktorým sa dá priradiť aj tá posledná.
Najvýznamnejšie preteky
Ak je pre celý svet najdôležitejším cyklistickým pretekom Tour, pre Talianov je to Giro, každoročne prvá 
z troch Grand Tour. Tej predchádzajú ešte dve podujatia zaradené do najvyššej kategórie WorldTour. Etapové Tirreno - Adriatico, ktoré sa ide v takmer identickom termíne ako Paríž - Nice a takmer tristokilometrová klasika Miláno - San Remo. Tá vyhovuje predovšetkým šprintérom, kráľom posledného desaťročia bol Oscar Freire, ktorý ju vyhral trikrát. Posledným pretekom WorldTour nielen na Apeninskom ostrove ale aj v celej sezóne je Giro di Lombardia, ktoré sa ide v polovici októbra. Na nej sa presadzujú predovšetkým špecialisti na klasiky. V tejto sezóne síce všetkým vypálil rybník domestik Leopardu Oliver Zaug, ale predchádzajúcich šesť ročníkov ovládli Philippe Gilbert, Damiano Cunego a Paolo Bettini, ktorý zhodne vyhrali dvakrát v rade.
Súčasní najlepší cyklisti a ich typológia
Taliansko je pre cyklistiku krajina zaslúbená. V poslednom období však jej najlepší cyklisti mierne stagnujú. V sezóne 2010 vyhrali dve Grand Tour (Basso - Giro, Nibali - Vueltu) a takisto Tirreno - Adriatico (Stefano Garzelli), tento rok ani jeden pretek WorldTour! Najbližšie k víťazstvu mal na Tour de Suisse Damiano Cunego, ale s Levi Leipheimerom prehral v celkovom hodnotení o štyri sekundy, keď nezvládol záverečnú časovku. O štyri bonifikačné sekundy ho pripravil v dojazde 3. etapy aj Peter Sagan, ktorý sa na Taliana dotiahol v záverečnom zjazde a pred cieľovou páskou ho prešprintoval.
Už počet cyklistov v najlepšej päťdesiatke naznačuje, že Taliani sú medzi najlepšími takmer na všetkých tipoch pretekov, snáď až na „mačacie hlavy", na ktorých dokáže so špičkou držať krok jedine Alessandro Ballan.
Najúspešnejším jazdcom uplynulej sezóny sa stal Michael Scarponi, ktorý skončil druhý na Gire, Volte a Catalunya a tretí na Tirreno - Adriatico, kde vyhral bodovú klasifikáciu. Okrem toho celkovo triumfoval na Giro del Trentino a bol šiesty na Miláno - San Remo.
Za očakávaniami zaostali spolujazdci Petra Sagana z Liguigasu. Ivan Basso sa v tejto sezóne sústredil na Tour, pre ktorú dokonca ako obhajca vynechal aj Giro, no konečné ôsme miesto je pre neho sklamaním. Zohrali v tom svoje aj zdravotné problémy. Chuť si chcel napraviť na Giro di Lombardia, kde skončil štvrý. V sezóne si tak pripísal iba tri víťazstvá na pretekoch nižšej kategórie.
O niečo lepšie dopadol Vincenzo Nibali. Na Gire vybojoval tretie miesto len tesne za Scarponim, čo sa pri účasti Alberta Contadora v topforme nedá považovať za zlý výsledok. Ale siedme miesto pri obhajobe na Vuelte už sklamaním bolo. Na rozdiel od Bassa nezískal v sezóne ani jedno víťazstvo.
Štvoricu špecialistov na etapové preteky (aj keď všetci štyria vedia na veľmi vysokej úrovni aj kopcovité klasiky) dopĺňa Damiano Cunego. Podobne ako Basso smeroval celú túto sezónu k Tour a dopadol veľmi podobne - siedmy. Okrem druhého miesta na Tour de Suisse si pripísal aj tri víťazstvá.
Ešte väčším sklamaním boli šprintéri. Zdá sa, že doba Alessandra Petacchiho je už definitívne za nami, napriek tomu sa nám dokázal ešte pripomenúť víťazstvom v etape na Gire. Daniele Benatti si za celú sezónu pripísal na pretekoch WorldTour jediné víťazstvo - v 20. etape na Vuelte a to napriek veľkej podpore na tomto podujatí. Okrem toho zaknihoval ešte päť prvenstiev na etapách nižšej kategórie a druhé miesto na Gent - Wevelgem.
Taliani úplne prepadli v jednodňových klasikách. Jediným umiestnením „na bedni" bolo spomínané druhé miesto Benattiho na Gent - Wevelgem. Ani v minulej sezóne to nebola žiadna sláva, ale boli z toho aspoň tri účasti na pódiu.
Jediným jazdcom, ktorý dokáže konkurovať najlepším jazdcom na „mačacích hlavách" je Alessandro Ballan. Na Ronde van Vlaanderen bol 12. s minimálnou stratou na víťaza a na Paríž - Roubaix dokonca šiesty. O tom, že to v tejto sezóne nebola náhoda svedčí aj fakt, že pretek na belgických cestách už vyhral a na "Pekle severu" bol vo Francúzsku dvakrát tretí.
História
Taliansko má naozaj bohatú históriu a vtesnať do tejto rubriky všetkých velikánov nie je možné a preto sa dopredu ospravedlňujem za výber, určite budú mať niektorí z vás odlišný názor.
Taliani vyhrali 9-krát Tour de France, 5-krát Vueltu a pochopiteľne dominujú v historických tabuľkách Gira, ktoré dobili až 66-krát. Na domácich pretekoch nemali konkurenciu predovšetkým do roku 1950, keď dovtedy vyhrali všetky ročníky. Získali 19 titulov majstrov sveta a šesťkrát zaznela talianska hymna aj pod piatimi kruhmi. Ústup zo slávy potvrdzuje aj fakt, že z posledných štyroch ročníkoch Gira vyhrali jediný a naposledy triumfoval Talian na Tour v roku 1998. Na majstrovstvách sveta získali dovedna 55 medailí, v posledných troch rokoch však vyšli úplne naprázdno.
V medzivojnovom období kraľoval talianskej cyklistike Alfredo Binda, ktorý vyhral päťkrát Giro a trikrát sa stal majstrom sveta.
Z predvojnového a medzivojnového obdobia nemožno nepomenúť dvojicu Fausto Coppi a Gino Bartali. Coppi vyhral dvakrát Tour, päťkrát Giro, raz titul majstra sveta, Bartali „iba" trikrát Giro a raz Tour. Obaja doplatili na druhú svetovú vojnu, počas ktorej sa na vrcholných cyklistických podujatiach nesúťažilo, ináč by bol ich výpočet úspechov podstatne obsiahlejší.
Po tejto dvojici Taliani získavali množstvo víťazstiev, ale žiadny cyklistika mimoriadne nevyčnieval nad ostatnými. Za zmienku snáď stojí Ercole Baldini, ktorý v päťdesiatich rokoch vyhral olympiádu, Giro a titul majstra sveta. Od neho sa cez Franca Balmamiona, Francesca Mosera či Giuseppe Saronniho dostávame až do deväťdesiatich rokov k Gianimu Bugnovi, ktorý dokázal vyhrať Giro a ako jeden z piatich cyklistov v histórii dokázal obhájiť titul majstra sveta.
Druhým, ktorému sa podobný úspech podaril bol fenomenálny Paolo Bettini, ktorý titul majstra sveta vybojoval v rokoch 2006 a 2007. Okrem toho dokázal triumfovať aj na Olympiáde 2004 v Aténach. Vyhral etapi na všetkých troch Grand Tour a v rokoch 2002 až 2004 ovládol Svetový pohár predchodcu WorldTour.
Zo šprintérov nemožno zabudnúť na "manekýna" Maria Cipolliniho. Vyhral 12 etáp na Tour, neuveriteľných 42 na Gire, kde pridal aj tri triumfy v bodovacej súťaži a 3 na Vuelte. Vrchol kariéry dosiahol v 2002 na svetovom šampionáte v Zolderi, kde získal titul majstra sveta.
Spomeniem ešte dvoch pretekárov, ktorí už nie sú medzi nami. Olympijského víťaza z roku 1992 Fabia Casartelliho, ktorému nebolo dožičené ukázať svoj talent v plnom rozsahu. Svoj život tragicky ukončil v 
24. rokoch počas 15. etapy Tour de France pri zjazde z horského priesmyku Col de Portet d'Aspet v Pyrenejách. Počas neho spadol tak nešťastne, že sa hlavou udrel do betónového stĺpika a život mu nezachránil ani okamžitý prevoz vrtulníkom do nemocnice.
Druhým je Marco Pantani. Špecialistu na kopce našli predávkovaného kokaínom 14. februára 2004 v hoteli v prímorskom mestešku Rimini. "Il Pirata" ako ho Taliani prezývali, je doteraz posledným talianskym víťazom Tour, na ktorej triumfoval v roku 1998. V tom roku vyhral aj Giro a je zatiaľ posledným cyklistom, ktorému sa takéto double podarilo v jednej sezóne. Okrem celkového triumfu má na svojom konte aj 8 etapových triumfov na oboch podujatiach.
Najbližšia budúcnosť
Taliani zaznamenali v tomto roku ústup zo svojich pozícií a nemusí to byť len nepodarený rok. Basso má 34 rokov, Scarponi aj Cunego cez 30, šprintéri Petacchi a Benatti takisto. Na druhej strane do najlepšieho cyklistického veku sa dostáva Nibali, ale jeho rovesníci Andy Schleck a Alberto Contador zatiaľ ukázali väčšiu kvalitu.
Cyklistiku na Apeninskom polostrove však netreba vidieť až tak čiernymi farbami. Nádejou na jednoetapové preteky by mohol byť Simone Ponzi, otázne je čo s ním spraví prestup z Liquigasu do kazašského zoskupenia Astana. Zo šprintérov sa nádejne ukazujú Saša Modolo, ktorý však opäť nebude budúci rok v stajni WorldTour ale "iba" v profesionálnom Colnagu a najmä Elia Viviani, ktorému v závere sezóny Peter Sagan pomohol k prvému triumfu v kategórii World Tour na Tour de Beijing.
Veľká nádej pre etapové preteky vyrastá v Lampre. 22-ročný Diego Ulissi už dal o sebe vedieť v tejto sezóne. Vyhral vrchársku súťaž na Paríž - Mice, celkovo bol 41. na Gire, kde vyhral etapu. Vyhral Tour de Slovenia, bol druhý na Settimana Coppi e Bartali a tretí na Brixia tour. Ide síce o preteky nižšej kategórie a kratšie, ale majú náročný profil.
Tímy
V Taliansku pôsobia dve zoskupenia patriace do ProTour Lampre - ISD a Liquigas - Cannondale. Liquigas má 29 jazdcov, z nich je až 18 Talianov. Okrem veterána Bassa a už skúseného Nibaliho stavia aj na mladú krv. Oss, Viviania, Capecchi, Cimolai či Moser sú domáce nádeje, Peter Sagan či Dominik Nerz zahraničné. Podobné množstvo domácich cyklistov má aj Lampre. Tam však tvoria väčšinu už skúsení harcovníci ako Petacchi, Scarponi, Cunego či Pietropolli. Z mladíkov vynikajú časovkár Adriano Malori a už vyššie spomínaný supertalent Ulissi. Taliani majú dva tímy medzi profesionálmi - Acqua & Saponne a Androni Gociattoli. Talianske talenty môžu vyrastať aj v kontinentálnych tímoch Miche - Guerciotti, WIT a D'Angelo & Antenucci - Nipo. V posledne menovanom už podľa názvu pôsobí aj množstvo Japoncov.