Milan Novosad o výchove mladých cyklistov (2. časť)

Na Slovensku snáď nie je človek, ktorý by sa viac venoval cyklistike mládeže než Milan Novosad. Predseda Cyklistického spolku Žilina a riaditeľ Národnej cyklistickej súťaže sa deťom venuje viac než dvadsať rokov. Je viceprezidentom Slovenského zväzu cyklistiky a pôsobí aj ako reprezentačný tréner kadetov. Pýtali sme sa ho na to ako vyzerá tréning mladých nádejí, či ktoré medzinárodné preteky majú v kalendári. Neobišli sme ani tému financií a súčasného nepriaznivého vzťahu medzi štátom a cyklistikou, ale aj spoločnosťou a cyklistikou.

Rozhovor s bývalým trénerom Petra Sagana sme vám priniesli v dvoch častiach.
Prvá vyšla v piatok 2. decembra 2011 (odkaz)

Máte pravdu, no treba si uvedomiť, že každé dieťa, ktoré k nám príde, už pochopiteľne bicykel má a u nás to určite nie je o kvalite bicyklov. My sa snažíme zabezpečiť dresy, dopravu a ubytovanie počas pretekov a sústredení. No a samozrejme v prvom rade samotnú trénerskú činnosť, za ktorú sa u nás neplatí. Každý člen spolku platí iba smiešny členský poplatok 40 eur raz ročne. V podstate všetci začínajú horskou cyklistikou, my sme si ale vedomí, že kráľovnou cyklistiky je cestná, a preto sa snažíme deti tlačiť aj k ceste. Ak sa chlapec snaží, je dobrý ale cestný bicykel nemá, snažíme sa mu ho dať. Ten si potom môže vylepšiť a podobne.
Ak sa ma rodičia pri vstupe dieťaťa do klubu pýtajú čo od neho a nich očakávam, moja odpoveď je: "chuť aby sa mu chcelo pracovať, nič viac". Rodičia sú zvyčajne prekvapení, ale cyklistika je hlavne o tvrdej práci. Technika je predsa len vždy druhoradá.

Áno, vo všeobecnosti to platí, navyše, cyklistika určite patrí k najťažším športom a hoci je na Slovensku teraz cyklistický boom, omnoho viac detí sa nehlási. Vidia za tým práve veľkú drinu a radšej si možno vyberú iný šport. Máme veľa prípadov, že sa dieťa prihlási ale po pár tréningoch odíde. Ďalším problémom, keď už sme pri tejto téme, je, keď nepodchytíme deväť-desaťročné deti. Veľmi ťažko sa pracuje s novým trinásťročným chlapcom, ktorý nemal do príchodu systematickú výchovu v tomto športe. Dnes už telesná výchova na školách stojí za nula bodov, jedine že pred tým robil niektorý iný šport. Ak však napríklad štrnásťročný chlapec vôbec nešportoval, takmer vždy už je to stratený prípad, ktorým ale samozrejme aj napriek tomu nemôžeme pohrdnúť.

Našou základnou filozofiou je aby si deti vytvárali vzťah k trénovaniu či až sebatrápeniu, aby mali zo seba dobrý pocit, že urobili všetko čo mohli.

Pri kategóriách žiakov je to večná dilema čo s pretekmi. Rodičia chcú aby ich deti len pretekali a donášali domov poháre. Ja však nie som zástancom toho aby už takéto malé deti nerobili nič iné len chodievali po pretekoch, mali svoje šampionáty, špekulovali s bodmi a podobne. Tí, ako som už povedal, si majú tvoriť vzťah k tomuto športu s vidinou, že si ešte zapretekajú. Na druhej strane nás však okolnosti nútia k tomu aby sa deti naučili pretekať a mali aj pretekársky systém. Ťažko sa však taký systém tvorí keď kluby, ktoré sa aspoň trošku metodicky venujú cyklistike na Slovensku, dnes spočítam prstami na jednej ruke.

V cestnej cyklistike sme podľa výsledkovej tabuľky asi päť rokov jasne najlepším klubom. Doťahuje sa na nás Žiar nad Hronom, celkom dobre funguje Trenčín, posledné roky je však veľmi dole Dubnica a úplne sa rozpadol napríklad Prešov. Skončili sme s klubmi a máme tu už iba kadejakých jednotlivcov. To je veľký problém a nie len u nás, ale vo všetkých športoch. O to viac je to skľučujúcejšie keď jazdím so Slovenskou cyklistickou súťažou po celom Slovensku a vidím snaživé, dobré deti, ktoré to baví a zapálených rodičov či nadšencov, ale v ich okolí nie sú vzdelaní a časovo dostupní ľudia ani peniaze, bez ktorých to jednoducho nejde. Dnes už neexistuje človek, ktorý by po robote trénoval s deťmi a čas od času ich vzal povedzme z Humenného do Trenčína na preteky. Kedysi sme tu mali aspoň školské športové strediská, ktoré mali pod dohľadom kluby, mestá aj daný športový zväz. Teraz sa síce politici oháňajú vetou "vráťme šport do škôl" ale v prípade cyklistiky, a určite aj väčšiny iných športov, je to viac-menej hlúposť. Škola sa má zamerať na telovýchovu a nejaké tie základy, ale nemôže vychovať profesionálnych športovcov. Bežný učiteľ telesnej výchovy to predsa nevie a nemá na to ani priestor. Školy majú svoje vlastné problémy.

Štát má tiež iné problémy. Šport je ale najmä o zdraví a je príkladom toho ako môžeme byť v živote zdraví. A ja vždy hovorím, že šport je naša najlepšia reklama a pozitívna reklama v zahraničí. Opýtajte sa akéhokoľvek Fína kto je to Zdeno Chára alebo malého cyklistu v Austrálii kto je Peter Sagan.

Na Slovensku už de facto nemáme ani platný zákon o športe a nikto na šport nedá peniaze. Keď štát nedá ani niektorým vrcholovým športovcom, kde vzadu tohto pomyselného radu stojíme my, ktorí chceme pracovať s mládežou, ktorá jednoducho nevie a nemôže až tak navonok reprezentovať? Ľudia pri moci nám nielen že nepomáhajú, ale dokonca kladú prekážky a ťažko vôbec môžeme fungovať. Niektorí nás dokonca považujú za darmožráčov. V novinách napíšu koľko zarába Vladimír Weiss a všetkých nás potom hádžu do jedného vreca. Ja som dlhé roky pracoval s Petrom Saganom a bez našej osemročnej práce by určite nebol tam kde teraz je. Už som sa stretol s narážkou, že ako dobre sa mám ja aj klub, že sme vychovali takého svetového cyklistu. Jediné čo mi po Petrovi ostalo je dobrý pocit, vážne nič viac. Liquigas sa nezaujímal o to odkiaľ Peter prišiel. Cyklistika žiaľ nemá legislatívne riešené podiely z výchovy športovca či prestupu, ako je to napríklad vo futbale. Keby som povedal Kvetanovi z Dukly Trenčín, aby mi dal za cyklistu sto eur, tak by ma vysmial.

Áno, Peter Sagan by mal byť pre každého mladého cyklistu vzorom. Samotná otázka Sagana je však veľmi ťažká. Peter je totiž takým zjavom a extrémom, že ho počas tréningov či kedykoľvek inokedy ani nemôžem použiť ako príklad, pretože každý iba mávne rukou. "Sagan bol Sagan. S ním sa muselo dobre robiť..." Prešiel si všetkým čím aj chlapci, ktorí prišli po ňom, ale povedať niekomu z nich vyjdi tam na ten kopec lebo Sagan vyšiel, to dnes už nie je argument. Oni to nechcú počuť. Všetci chlapci sa chcú podobať Saganovi, ale samo z neba im to nespadne. Peter nikdy nad ničím nešpekuloval. Sadol na akýkoľvek bicykel a šiel za víťazstvom. Teraz by len každý špekuloval. Nemáme karbónové kolesá, dobré dresy a neviem čo ešte. Preto skôr ako príklad uvádzam Velitsovcov či Mateja Jurča. Čo však ostáva v hlavách všetkých je závisť, ale to je typické slovenské. Ako som už hovoril, mne po ňom ostal dobrý pocit. Som na neho hrdý a som tiež rád, že sme ho u nás nezničili ale dobre pripravili pre profesionálnu kariéru.