Vysiela Šport RTVS
Austrália a Oceánia je kontinentom, na ktorom cestná cyklistika nemá až takú dlhú históriu, ale v posledných rokoch dáva o sebe výrazne vedieť. Má trojnásobného majstra sveta v časovke Mikaela Rogersa, víťaza 24 etáp na Tour a Gire Robbie McEwena a majstra sveta v cestných pretekoch Cadela Evansa. Po tejto sezóne má už aj celkového víťaza najprestížnejších pretekov Tour de France. A podobne ako o premiérový titul majstra sveta sa o to postaral Evans, ktorý sa tak už počas aktívnej kariéry stal najúspešnejším cyklistom "Zeleného kontinentu".
Najvýznamnejšie preteky
Jedinými pretekmi kategórie WorldTour na tomto kontinente sú januárové Tour Down Under v Austrálii, ktoré otvárajú sezónu. Keďže Austrálčania a Novozélanďania sú predovšetkým šprintéri a časovkári, organizátori sa snažili v posledných sezónach postaviť profil etáp tak, aby čo najviac vyhovovali práve takýmto tipom cyklistov. Posledný ročník vyhral domáci jazdec Cameron Mayer, ktorý bol aktérom jediného úspešného úniku počas pretekov a napokon vyhral o dve sekundy pred Matthew Gossom, ktorý spolu s Benom Swiftom vyhral dve etapy. Predchádzajúce ročníky vyhrali čistokrvní šprintéri (dvakrát Andre Greipel a raz Allan Davis). V novej sezóne sa s najväčšou pravdepodobnosťou dočkáme zmeny, v piatej etape je naplánovaný kopcovitý dojazd, ktorý pravdepodobne rozhodne o celkovom víťazovi.
Súčasní najlepší cyklisti a ich typológia
Jednoznačným lídrom tohto svetadiela, ktorý zahŕňa 15 nezávislých a 13 závislých štátov, je Austrália. Medzi najlepšími 70-imi v rebríčku UCI má až päťnásobné zastúpenie.
Napriek tomu, že jazdci z tohto regiónu sú predovšetkým výborní časovkári a šprintéri, jednoznačným lídrom je Cadel Evans, špecialista na etapové preteky. Je to pochopiteľné, veď ako prvý jazdec mimo Európu a USA dokázal vyhrať najprestížnejšie preteky sveta Tour de France. Aj keď patril do skupiny favoritov, určite sa našli väčší - Contador, bratia Schleckovci. Evansovi sa totiž vytýkala slabšia mentálna sila a horšie taktické myslenie. Bývalý biker však 
popracoval práve na týchto aspektoch. Zabudol na druhé miesta v rokoch 2007 a 2008, keď na víťazov stratil 23 (Contador) resp. 58 sekúnd (Sastré), ako aj na prepadáky z nasledujúcich dvoch sezón, keď sa zdalo, že už má najlepšie roky za sebou. Za Evansovu ďalšiu slabinu sa považovala aj slabá podpora tímu BMC. Lenže prišiel rok 2011 a všetko bolo ináč. Evans si od úvodnej etapy budoval výbornú pozíciu a oproti svojim najväčším súperom získaval sekundu k sekunde. Všetci odborníci sa zhodli, že "ostrý štart" bude až v 12. etape, ale už pred ňou mal Austrálčan najlepšiu pozíciu z uchádzačov o celkový triumf. V nej síce mierne získal Frank Schleck, lenže už v 16. etape sa obrátili misky váh na stranu Evansa, ktorý spolu s Contadorom získal na všetkých favoritov pri zjazde z Col de Manse. Nešlo ani tak o získaný čas ako o psychologickú výhodu. Aj keď napokon rozhodol o svojom víťazstve až v predposlednej etape, ktorou bola časovka, kľúčom k celkovému triumfu sa stala 18. etapa a to napriek tomu, že na Andyho Schlecka stratil cez dve minúty. Andy v tejto etape unikol 60 kilometrov pred cieľom a vďaka skvele ušitej tímovej taktike (v úniku už skôr boli Monfort a Posthuma, ktorí Schleckovi výrazne pomohli) mal pred záverečným stúpaním na Galibier náskok takmer štyroch minút. Nikto z ostatných favoritov sa k stíhaniu nemal, a tak sa k tomu podujal 34-ročný Austrálčan, ktorý striasol takmer všetkých ďalších súperov vrátane Contadora a z náskoku Luxemburčana ukrojil v cieli 1:32. Tour napokon vyhral z náskokom 1:34... Evansov úspech mal obrovský dosah v jeho domovine a veľa nechýbalo, aby sa na počesť tohto úspechu vyhlásil v Austrálii štátny sviatok. Evansovi sa oplatilo, že celú sezónu podriadil úspechu na tomto podujatí. V rámci prípravy dokázal triumfovať na Tirreno-Adriatico a Tour de Romandie, bol druhý na Critérium du Dauphiné a ôsmy na Vuelta a Catalunya. Pre úspech obetoval jarné klasiky vrátane obhajoby prvenstva na Valónskom šípe. Takisto sa majster sveta z roku 2009 rozhodol vynechať tohtoročné boje o dúhový dres pre príliš rovinatý terén.
V Kodani jeho úspech takmer dokonale napodobnil Matthew Harley Goss, ktorý len o pár centimetrov prehral boj o titul s Markom Cavendishom. Goss je zástupcom silnej austrálskej šprintérskej školy. Okrem druhého miesta z MS má na svojom konte päť víťazstiev. To najcennejšie zaznamenal na rovinatej tristokilometrovej klasike Miláno - San Remo. Druhý skončil celkovo na domácom Tour Down Under, kde vyhral jednu etapu a bodovú klasifikáciu. Etapový triumf si zahnihoval aj na Paríž - Nice. Na Tour pomohol Cavendishovi k šiestim etapovým víťazstvám a k zisku zeleného trička. Zdá sa, že Robbie McEwen má zdatného nástupcu. Veterán totiž v tejto sezóne nedosahoval želané výsledky a zdá sa, že už je za zenitom. Zo šprintérov nemožno nespomenúť ešte Heinricha Hausslera a Michaela Matthewsa.
Z časovkárov musíme spomenúť Cameron Mayera a Jacka Bobridga. Prvý menovaný dokázal vyhrať celkovo Tour Down Under zásluhou úspechu v úniku. Vyhral aj národný titul v jazde proti chronometru a bol siedmy v časovke na Gire. Bobridge skončil piaty na MS, vyhral po samostatnom úniku Austrálsky šampionát na ceste, v časovke bol druhý za Mayerom.
Okrem Evansa sa v kopcovitých klasikách dokáže presadiť aj Simon Gerrans zo Sky, ktorý v tejto sezóne bol na pódiu na Amstel Gold Race. Úspešnú sezónu zažil najmä v roku 2009, keď na všetkých troch jarných klasikách skončil v prvej desiatke.
Okrem Austrálčanov sa na ceste dokážu presadiť aj Novozélanďania. V rebríčku UCI dokázali bodovať dvaja - Jessy Sergent a Gregory Henderson. Prvý menovaný je zástupcom tempárov, keď okrem úspechov na pretekoch nižšej kategórie dokázal vyhrať časovku na Eneco Tour. Henderson je zas šprintérom, čo dokumentoval pódiovými umiestneniami na Tour Down Under a najmä víťazstvom v 2. etape na Paríž - Nice.
História
Austrálski cyklisti sa preslávili predovšetkým na dráhe, ale v poslednom období sa začínajú výrazne presadzovať aj na ceste. Priekopníkom bol Clyde Sefton, ktorý ako jediný z tohto kontinentu dokázal získať olympijskú medailu na ceste, keď v roku 1972 v Mníchove získal striebro. Veľmi blízko k medaile a obrovskú smolu mal v týchto pretekoch aj Novozélanďan Bruce Biddle. Skončil na štvrtom mieste, keď šprint o bronz prehral so Španielom Jaime Huélamom. Tomu však bola medaila pre doping odobratá. Lenže v tej dobe sa dopingove testy robili len medailistom a tak bronz napokon nebol udelený, keďže Biddle ako štvrý test neabsolvoval...
AJ keď je Michael Rogers ešte aktívnym pretekárom, zaradili sme ho do histórie, keďže v profi pelotóne pôsobí už 12 
rokov a zbierka jeho úspechov z minulosti je úctyhodná. Je trojnásobným majstrom sveta v časovke, trikrát siahal na medailu na olympijských hrách, keď skončil v prvej desiatke.
Podobným prípadom je aj Robbie McEwen, ktorý má medzi profesionálmi odjazdených už 16 sezón. Ešte stále je aktívnym jazdcom, ale z minulosti treba spomenúť jeho úspechy. Na Tour aj Gire vyhral zhodne po 12 etáp. Na Tour k tomu dokázal pridať aj tri víťazstvá v bodovacej súťaži a to musel všetky získať v priamom súboji s Erikom Zabelom. V roku 2002 získal striebro na MS v Zolderi za Talianom Mariom Cipollinim.
Najbližšia budúcnosť
Napriek tomu, že najznámejší cyklisti Cadel Evans, Robbie McEwen a Michael Rogers sú už na sklonku kariéry, tento svetadiel nemusí mať o budúcnosť obavy. Matthew Goss má ešte len 25 rokov a oproti minulej sezóne vystúpi z tiena Marka Cavendisha, ktorému robil po väčšinu kariéry "rozbiehača" záverečných šprintov. Bude totiž jedným z lídrov novovzniknutého zoskupenia GreenEdge. Zo šprintérov sa úspechy čakajú od Michaela Matthewsa z Rabobanku, ktorému je ešte len 21 a vytvorí dvojičku s krajanom Markom Renshawom, ktorý do holandského tímu prestupuje z končiaceho HTC. V najlepších rokoch je aj Heinrich Haussler a ak bude zdravý a vyhnú sa mu zranenia, môže dať o sebe ešte vedieť.
Výborní tempári Austrálčania bratia Mayerovci, Jack Bobridge či Novozélanďan Jessie Seergent sú veľmi mladí a neustále sa zlepšujú. Slabšiu sezónu mal Ritchie Porte, ale stále má len 26 rokov a môže ísť výkonnostne hore.
Zatiaľ sa však neukazuje nástupca Evansa, ktorý by bol schopný vyhrávať náročné etapové preteky. Úspech na Tour však určite výrazne zvýši záujem o cyklistiku a možno v krátkej dobe už bude jeho meno známe.
Tímy
V minulej sezóne nemal tento kontinent zastúpenie vo WorldTour, čo sa však už zmenilo. Na scénu vstupuje nové zoskupenie GreenEdge, ktoré je austrálskym projektom. Z 29 jazdcov je až 17 Austrálčanov a jeden Novozélanďan 
(Julien Dean). Podľa podpísaných mien by sa mal sústrediť najmä na jednoetapové preteky, hromadné dojazdy etáp a takisto na časovky. Lídrom by mal byť Matthew Goss, ktorý bude mať k dispozícii takých jazdcov ako Julien Dean, Allan Davis, Daryl Impey, veterán Robbie McEwen, Baden Cooke, Stuart O'Grady či Tomas Vaitkus. V klasikách by mal byť jednoznačným lídrom Švajčiar Michael Albasini. Netreba zabúdať na výborných tempárov bratov Mayerovcov, Jacka Bobridga, Luka Durbridga. Nemajú síce vo svojom strede nikoho na celkový úspech na Grand Tour, ale na menších etapákoch by mohol mať šancu siedmy z poslednej Tour de Romandie Pieter Weening. Zvedavý sme na majstra Afriky v časovke družstiev, jednotlivcov a takisto v pretekoch s hromadným štartom z roku 2010 (tento rok vyhral "iba" časovky, v cestných pretekoch bol trinásty) Eritrejčana Daniela Teklehaimanota.
