Lukáš KubišHolandsko prechádza v posledných sezónach generačnou výmenou. Robert Gesink je už cyklistickou stálicou, napriek tomu, že po dvoch umiestneniach v prvej desiatke rebríčka UCI skončil v tej poslednej až na 18. mieste a to mu je ešte len 25. Kým v predchádzajúcich sezónach sa takmer všetka pozornosť sústreďovala iba na neho a Larsa Booma, v tej poslednej vyskočili ďalší ako Stepen Kruijswijk, Bauke Mollema či Wout Poels. Kruijswijk bol najmladším v TOP10 na Gire, Mollema skončil na 4. mieste na Vuelte, pričom bol z TOP25 druhý najmladší, menej mal iba Poels. Je teda zrejmé, že v krajine veterných mlynov sa v súčasnosti darí predovšetkým etapovým jazdcom.
Najvýznamnejšie preteky
V Holandsku sa idú dva preteky kategórie WorldTour alebo presnejšie jeden a pol. Prvým je jarná jednodňovka Amstel Gold Race, ktorá zahahuje sériu troch kopcovitých klasík v priebehu týždňa, ktorá pokračuje v Belgicku pretekmi Fléche Walonne a Liége-Bastogne-Liége. Tým druhým je tá pomyselná polovička, keďže Eneco Tour sú jediným podujatím najvyššej série, ktoré sa ide na území dvoch štátov - Belgicka a Holandska. Jarnú klasiku v poslednej sezóne opanoval Philippe Gilbert, augustové rovinaté Eneco s dvoma časovkami sa stali korisťou Nóra Edvalda Boassona Hagena.
Súčasní najlepší cyklisti a ich typológia
Holandskú vlajku v súčasnosti drží predovšetkým Robert Gesink. Ten vstúpil raketovo medzi profesionálov. V roku 2007 sa stal členom Rabobanku a hneď na svojich prvých pretekoch Tour of California skončil na 20. mieste a získal biely dres pre najlepšieho mladšieho jazdca. Aj prvé predstavenie v pretekoch ProTour (v súčasnosti WorldTour) dopadlo nad očakávanie a na Valónskom šípe skončil ôsmy a bolo jasné, že v Holandsku vyrastá obrovský talent. Na Okolo Belgicka si pripísal premiérové víťazstvo v najťažšej 4. etape po sólovom úniku. Výrazne o sebe dával vedieť počas celej sezóny, keď skončil celkovo piaty na Okolo Nemecka a druhý na Okolo Poľska.
Do nasledujúcej sezóny 2008 už vstúpil ako jeden z lídrov stajne a určite hanbu nespravil. Celkovo skončil štvrtý na Paríž-Nice a Critérium Dauphiné Liberé, rovnako tesne pod pódiom
skončil aj na jarnej klasike Fleché Wallone. Kým na jar zbieral štvrté miesta, na konci leta to zas boli desiate. Na tomto mieste skončil na OH v Pekingu tak v pretekoch s hromadným štartom ako aj v časovke a zopakoval si to aj na majstrovstvách sveta (na OH sa napokon po dopingovej afére Davide Rebellina posunul o miesto vyššie). To už mal za sebou mimoriadne úspešnú premiéru na Grand Tour, keď na Vuelte obsadil celkové siedme miesto.
Rok 2009 bol jeho premiérovým na Tour, kde však musel po páde v piatej etape odstúpiť, keď spadol pri zjazde z Cote de Treilles, zlomil si zápästie a poranil ľavé koleno. Ešte predtým však konečne zlomil ‚prekliatie' štvrtých miest na veľkých podujatiach, keď na domácom Amstel Gold Race skončil tretí. Po doliečení zranení z Tour sa postavil opäť na štart Vuelty, kde si svoje predchádzajúce umiestnenie vylepšil o jedno miesto a celkovo skončil šiesty. V rebríčku UCI sa prvýkrát dostal na konci sezóny do prvej desiatky.
Prvé víťazstvo na pretekoch WorldTour prišlo v závere sezóny 2010, ktorá bola v jeho pomerne krátkej kariére zatiaľ najúspešnejšia. Pred sezónou pozmenil kalendár. Nechal si v ňom síce tradičné jarné klasiky, na ktoré však neladil formu a miesto Paríž - Nice a Dauphiné Libére štartoval na Tirreno - Adriatico a Tour de Suisse. Pridal do programu aj Vuelta Pais Vasco a na všetkých troch etapových pretekoch skončil v prvej desiatke. Ukázalo sa, že takáto forma prípravy na Tour de France bola úspešná a pri svojej druhej účasti skončil na šiestom mieste (po diskvalifikácii Alberta Contadora sa posunul o miesto vyššie). Výborné výsledky z francúzskych ciest ho naladili na tri klasiky - španielsku Clasicu San Sebastian a dve kanadské GP de Quebéc a GP de Montreal. Týždeň po ‚Starej dáme' v Španielsku skončil siedmy, ale v septembri v Kanade sa konečne dočkal. V Quebecu skončil tretí a v Montreale triumfoval. Na druhé miesto vtedy odsunul nášho Petra Sagana.
Posledná sezóna začala pre Gesinka výborne. Vyhral Okolo Ománu, kde si pripísal aj dva etapové triumfy, druhý skončil na Tirreno - Adriatico, kde mu na najvyšší stupienok chýbalo 11 sekúnd a na pódium sa dostal aj na Vuelta Pais Vasco. Na jarných klasikách mu najlepšie vyšiel domáci Amstel Gold race, kde skončil deviaty, ale podobne ako rok predtým ladil formu smerom na Tour. Ako generálku na najvýznamnejšie preteky si vybral Dauphiné Liberé, kde skončil dvadsiaty a bol druhý vo vrchárskej súťaži. Prišla však Tour a s ňou ‚déjá vu'. Rovnako ako pri svojej premiére v roku 2009 spadol v piatej etape a aj keď preteky dokončil, zdravotné ťažkosti boli takého rázu, že to na lepšie ako celkové 33. miesto nestačilo. V závere sezóny ešte skončil v kanadskom Quebecu na druhom mieste, keď nestačil iba na Gilberta, ale nedarilo sa mu pri obhajobe prvenstva v Montreale, kde skončil až 36.
Holanďanom však okrem Gesinka vyrastajú ďalší výborní etapoví jazdci. Bauke Mollema je jedným z nich. Jazdec narodený v roku 1986 (rovnako ako Gesink) skončil v prvej polovici sezóny na Paríž - Nice, Volta a Catalunya a Tour de Suisse vždy v najlepšej desiatke. Na Tour išiel ako pomocník ku Gesinkovi, ale vynahradil si to na Vuelte, kde skončil celkovo na štvrtom mieste a vyhral bodovú klasifikáciu napriek tomu, že nevyhral ani jednu etapu a v žiadnom prípade nepatrí medzi šprintérov.
Na Gire dal o sebe výrazne vedieť Steven Kruijswijk. Mladý Holanďan jazdil na talianskych cestách ako skúsený harcovník. V žiadnej etape nebol síce v prvej päťke, ale v dôležitých etapách dokázal držať krok s najlepšími a výsledkom napokon bolo konečné ôsme miesto. Svoju dobrú formu z Gira dokázal zúžitkovať aj na Okolo Švajčiarska, kde sa dostal na pódium a vyhral aj náročnú šiestu etapu.
Tak ako sa darí Holanďanom v etapových pretekoch, neplatí to už tak úplne o jednodňových klasikách či už kopcovitých alebo tých na ‚mačacích hlavách'. Na Paríž - Roubaix sa na stupne víťazov postavil veterán Maarten Tjallingii. Spoľahlivý domestik sa v 33 rokoch dočkal svojho najväčšieho úspechu, keď ho zdolali len Vansummeren a Cancellara. Okrem neho bral pódiové umiestnenie už iba Gesink v Québecu. Nedarilo as výraznejšie presadiť najmä Larsovi Boomovi či Sebastianovi Langeveldovi.
Z časovkárov dal o sebe najvýraznejšie vedieť Lieuwe Westra ôsmym miestom na majstrovstvách sveta či tretím v časovke na Tour de Romandie. Ešte horšie sú na tom so šprintérmi. Za ako-takého sa dá považovať iba Theo Bos. Ten má na svojom konte päť víťazstviev, ale všetko v pretekoch nižšej kategórie.
História
AK by sme sa na históriu pozerali optikou súčasných najlepších cyklistov, čakali by sme záplavu úspechov na Grand Tour. Lenže opak je pravdou. Holanďania vyhrali takéto preteky iba štyri - po dvakrát Giro a Tour, naposledy v roku 1980. Na druhej strane majú až sedem majstrov sveta a aj jedného olympijského víťaza v individuálnom preteku. Holanďania majú z olympiád aj dve zlaté z tímovej časovky družstiev, ktorá sa na ceste jazdila do roku 1992.
Prvým holandským majstrom sveta sa stal dva roky po druhej svetovej vojne Theo Middelkamp. Ešte pred vojnou sa stihol stať aj prvým Holanďanom, ktorý vyhral etapu na Tour. Napriek tomu, že pochádzal z úplnej roviny vyhral 14. júla 1937 mimoriadne ťažkú etapu s dojazdom na Col du Galibier.
Len dvaja cyklisti z tejto krajiny dokázali vyhrať Grand Tour. Ako prvému sa to podarilo Janovi Janssenovi, ktorý v roku 1967 vyhral Vueltu. O rok neskôr triumfoval aj na Tour. Okrem víťazstva sa ešte štyrikrát dostal do najlepšej desiatky. Vo Francúzsku dokázal trikrát vyhrať bodovaciu súťaž a na španielskych cestách dvakrát. Už v roku 1964 sa stal majstrom sveta.
Najznámejším a najúspešnejším cyklistom z Holandska je určite Joop Zoetemelk. Na Tour de France štartoval rekordných 16-krát a nikdy neskončil horšie ako na 30. mieste. Najväčší úspech dosiahol 
v roku 1980, keď jedinýkrát Tour vyhral. Celkovo bol tento ročník pre Holanďanov mimoriadne úspešný. Na druhom mieste skončil Hennie Kuiper a desiaty bol Henk Lubberding. Na dvanástom skončil Johan Van Der Velde, ktorý vyhral súťaž pre najmladšieho jazdca. Okrem toho vyhrali až 9 etáp. Zoetemelk skončil hneď pri svojej premiére na najprestížnejšom podujatí v roku 1970 na 2. mieste. Celkovo bol druhý až šesťkrát, trikrát bol štvrtý. Až na posledné štyri ročníky nikdy neskončil horšie ako ôsmy. S pretekov Grand Tours sa sústredil na Tour, štartoval už iba dvakrát na Vuelte, kde bol raz šiesty a rok pred triumfom na Tour vyhral aj Vueltu. Na sklonku kariéry sa v roku 1985 stal aj majstrom sveta. Naopak úplne na jej začiatku ešte v roku 1968 sa stihol stať aj olympijským víťazom, keď bol členom družstva, ktoré vyhralo tímovú časovku na ceste.
Najbližšia budúcnosť
V Holandsku sa o najbližšiu budúcnosť nemusia obávať. Gesink ešte v minulej sezóne bojoval na Tour o biely dres pre najlepšieho mladého jazdca, rovnako mladý ako on je aj Bauke Mollema, ešte o rok menej majú Steven Kruijswijk a Wout Poels. Ide o cyklistov, ktorí sú výborní nielen v etapových pretekoch, ale výborne jazdia aj kopcovité klasiky. Na klasiky všetkého druhu je tu Lars Boom, ktorému je 26.
Holanďanom chýbajú šprintéri a jeden by mohol vyrásť z Pima Linghardta. 23-ročný majster krajiny skončil najlepšie z reprezentácie aj na majstrovstvách sveta v Kodani, ale ťažko povedať, či je 21. miesto úspechom. Oveľa nádejnejšie sa javí ešte len 20-ročný Yoeri Havi z kontinentálneho tímu Cyclingteam De Rijke.
Tímy
Holanďania majú dve zoskupenia vo WorldTour - Vacansoleil - DCM a úspešnejší Rabobank. Medzi prokontinentálne patrí Project 1t4i, v minulej sezóne sa volalo Skil-Shimano. V minulej sezóne mali tri kontinentálne tímy, v novej pribudli ďalšie dve. Práve v týchto menších zoskupeniach majú veľký priestor mladí cyklisti a tak sa holandská cyklistika o svoju budúcnosť nemusí strachovať.