Lukáš KubišO cyklistických začiatkoch, o neľahkej ceste a úspechoch slovenskej cyklistiky sme hovorili s bývalou slovenskou reprezentantkou Lenkou Ilavskou - Litvinovou, účastníčkou siedmich majstrovstiev sveta, víťazkou niekoľkých podujatí svetového pohára a celkovou víťazkou Giro d'Italia 1993.
Meno Lenka Ilavská poznám od mala a vždy ste boli spájaná s Prešovom. Kde siahajú vaše korene?
Narodila som sa a momentálne aj bývam v krásnej dedinke pod Tatrami, vo Važci. Učím v Strednej priemyselnej škole v Poprade. Ľudia ma spájajú s Prešovom a trochu ma mrzí, že aj v mojom prípade platí: zíde z očí, zíde z mysle. Keď sme skončili v Prešove, klub ženskej cyklistiky sa rozpadol. Chlapci ešte zostali, ale čo mám informácie, tréner odišiel minulého roku do dôchodku a celý klub pomaly zanikol. Mne sa odvtedy nikto z cyklistického klubu ani z olympijského výboru neozval. Ba ani z mesta Prešov.
Ako k tomu prišlo, že to bol práve bicykel, ktorému budete verná skoro dve desaťročia?
To, že som sa rozhodla pre cyklistiku, sa vyhranilo už v detstve. Od malička som veľmi inklinovala k športu. Bola som malý živel, viac ma lákali kladivá, klince, autá a futbal s chlapcami ako bábiky. Mám brata a rodičia nám dávali na Vianoce obidvom autá, ja som nechcela bábiku. Otec hrával futbal, tenis, chodil na bežky. Stále ma brával so sebou, čiže od detstva som bola vedená ku športu, nie organizačne, ale tak, detsky. Na pôjde u starých rodičov som objavila starú rozbitú Esku. Brat ju opravil a ja som si ju požičiavala a jazdila po okolí. V osemnástich som začala študovať šport na fakulte v Prešove. Už na strednej škole v Liptovskom Hrádku som cítila, že elektrotechniku študovať nebudem. So Soňou Mihokovou, sme chodievali za školu športovať. Boli to preteky brannej všestrannosti a šport mi začal chutiť a každú voľnú chvíľu som vypĺňala športom. V škole, v Hrádku, to bola atletika, hádzaná, volejbal, jednoducho hocičo.
Bicykel ste vážnejšie začali brať až na vysokej škole. Ako ste sa dostali ku Lokomotíve, vtedajšiemu cyklistickému klubu?
Na fakulte v Prešove boli rôzne športové ponuky a bolo potrebné si vybrať okrem telesnej výchovy aj iný šport a v ňom reprezentovať fakultu. Vtedy ma oslovil jeden cyklokrosár z Popradu, ktorý trénoval u Glajzu. Spýtal sa ma, či nechcem bicyklovať. Volá sa Štefan Babič. Doteraz, keď ho stretnem, neodpustím si poznámku, samozrejme s úsmevom: Pišta, Pišta, ty si všetko spískal... Cestovali sme domov zo školy, tak sme hodili reč. Štefan mi povedal, že on jazdí cyklokros, ale že cyklistiku v škole trénuje Pavela. Povedala som si, že keď mi dajú bicykel, lebo ja som žiaden nemala, tak to skúsim. K Favoritu som sa nedostala celé moje detstvo, pretože v čase socializmu to bol podpultový tovar. Prišla som za trénerom, ten si ma premeral a povedal".no dobre príď zajtra". Na ďalší deň mi znovu povedal, že teraz nemá čas, aby som prišla zajtra. Takto ma vláčil celý týždeň. Po týždni som priniesla fotku a vypísal mi registračný lístok. Na ďalší deň mi dal staručký Favorit a cyklistické vlnené oblečenie červeno - čiernej farby.
Kde ste prvýkrát okúsili chuť ozajstných pretekov?
Pavela videl, že to zvládam, že som nezutekala, tak mi dovolil riadne sa zapojiť popri štúdiu do tréningového procesu. Moje prvé preteky boli Československý pohár v Dečíne, tam som skončila druhá. V Československu existovali v tom čase reprezentačné družstvá žien, jedno v Prahe a druhé v Brne. Doteraz existuje cyklistická dráha na Motole v Prahe, drevený okruh s dĺžkou 250 m.
Nikdy ste netrénovali v inom klube ako v Prešove? Veď škola skončila po piatich rokoch...
Nie, vždy som jazdila iba za Prešov. A moja škola? Štúdium som skončila po ôsmich rokoch. Prvé dva roky som zvládala študovať telesnú výchovu a slovenský jazyk. Ale potom sa viac a viac nabaľovali cyklistické programy. Žiadala som školu o schválenie individuálneho plánu. No žiaľ, nebola som futbalistka Tatrana Prešov a čo som dosiahla? Dovtedy nič. Tak som si rozložila štúdium až na 8 rokov. Jeden rok slovenčinu a jeden rok telesnú. Po celý čas ma živili rodičia. Keď som skončila druhá v Dečíne dostala som 200 korún, čo vtedy pokrylo moje výdavky na stravu na jeden mesiac v školskej jedálni.
Cyklistický klub v Lokomotíva bol školský klub? S kým ste trénovali?
Lokomotíva Prešov bol vyslovene mestský športový klub a trénovali sme s chlapcami. V klube jazdili chlapci od školského veku, ale dievčatá tam neboli žiadne, iba ženy. My sme trénovali s juniormi v 20 - 30 členných skupinách. Keď som prišla do klubu, už tam trénovala Alena Barilová zo Spišskej Novej Vsi, ktorá bola už vtedy v reprezentácii.
Po pretekoch doma ste začali s bicyklom cestovať po svete. Kde všade ste pretekali?
Tréner videl, že na to máme a cítil, že by sme mohli obchádzať svetové poháre za Slovensko a ešte lepšie, ako mestský klub Lokomotíva. Bolo potrebné nájsť sponzora, ktorý by nám platil minimálne štartovné. Veď len účasť na Tour de France stála 6 000 frankov. Vystupovali sme pod hlavičkou profesionálneho tímu, ale nikdy sme profesionálmi neboli. Zo Slovenského zväzu nám nedali skoro nič. Nepamätám si, že by mi zväz dal na jednu galusku a peniaze zháňal tréner. Bol manažér, masér, psychológ, proste všetko. Získali sme silného sponzora, SWAM z Košíc. Poskytli nám auto, v ktorom sme doslova prežili väčšiu časť leta, keďže sme boli preč i celý mesiac. Začali sme Českom, prešli do Rakúska, Španielska, Francúzska, Talianska a Portugalska. Dokonca v roku 1992 bola moja účasť na majstrovstvách sveta v Španielsku a účasť na Olympiáde v Barcelone veľmi blízko. Bola som aj na širšej reprezentačnej súpiske, ale vtedy ma Praha odmietla, vraj som ešte mladá a nevyjazdená. Výkonnostne, aj podľa kontrolných pretekov či časoviek, som tam patrila. Aj v roku 1993 mi ukrivdili, keď ma nenominovali na časovku družstiev na majstrovstvá sveta do Oslo. Mala som najlepšiu časovku zo všetkých dievčat, no i tam zaúradovali Pražáci.
V roku 1993 sa spoločný štát rozdelil. Zlepšili sa vaše vyhliadky na reprezentáciu už v drese so slovenskou trikolórou?
Áno, tréner Pavela stiahol do Prešova najlepšie dievčatá zo slovenských klubov. V Prešove sa po rozdelení spoločného štátu vytvorila ženská reprezentácia. Moje prvé veľké medzinárodné preteky boli v roku 1993 Giro d'Italia. Tieto desaťetapové preteky som vyhrala. Rok 1993 bol môj najúspešnejší. Ja som výkonnostne vyletela ako raketa. Išlo mi to, točilo mi to. Vyhrala som Giro, tri svetové poháre a celkovo som skončila vo svetovom pohári piata. Stala som sa majsterkou Slovenska. Aj keď som sa v roku 1996 zúčastnila Olympijských hier v Atlante, čo sa týka úspešnosti, bol rok 1993 najlepší. V Atlante sme jazdili s Evou Orvošovou preteky jednotlivkýň, časovku a horské bicykle. Na Olympiádu do Sydney 200 som sa nedostala z dôvodu chybnej komunikácie medzi SOV a MOV, čo neskôr priznal aj predseda SOV Chmelár. Veľmi rada spomínam na preteky v Čechách. Preteky sa volali Grácia Orlova a boli to preteky svetového pohára.
Považujete sa za špurtérku?
Nie, ja som dokázala zašpurtovať v skupine dvadsiatich pretekárok, ale napríklad medzi stovkou nie. Nemala som taký dobrý špurt, nebola som dravá. Aj na majstrovstvách sveta, kde prichádzala do cieľa obrovská skupina, som nemala šancu. V takej obrovskej skupine sa ťahá za dresy, používajú sa široké lakte, robia sa vlny a na toto som ja nebola. Rada som si zašpurtovala, keď bol cieľ do mierneho kopca. Vystúpila som si z lajny a šla hore. Ja považujem zisk vrchárskeho dresu niekedy za viac, ako celkový výsledok na pretekoch. Pretože vrchárskych prémií bolo nekonečne veľa a stále bolo treba byť vpredu a získavať body.
Porovnajte tréningové procesy v časoch vašej aktívnej činnosti s tréningami pretekárov z iných krajín...
Nám sa nedarilo urobiť dobrý výsledok na majstrovstvách sveta. Dokázali sme vyhrávať svetové poháre, ale majstrovstvá nám nešli. V záverečnej fáze prípravy sme nemali také podmienky pri trénovaní ako iné krajiny. Vybehli sme na Sliezky dom či Lomnický štít, ale nikto nám nerobil krvné testy, aby povedal, teraz nechoď, si zakyslená, je to zbytočný tréning. Nemali sme k dispozícii žiadne regeneračné priestory, či vírivky. Na obed bolo to, čo reštaurácia ponúkla. Niekedy mi rodičia priniesli jedlo, lebo toho bolo málo. A doteraz som o tom presvedčená, že veľkú úlohu zohrával aj doping. Nikto však nechce o tom nič hovoriť.
Stretávate sa s kolegyňou z reprezentácie Alenou Barilovou?
S Alenou som vlastne ťahala celých dvanásť rokov cyklistiku na Slovensku. Stretávame sa, ale nie na bicykli, ale ako mamičky. Má trojročnú dcérku. Vydala sa, založila si rodinu, ale o cyklistike sa nebavíme. Alena momentálne býva v Spišskej.
Veľa vrcholových športovcov sa po skončení kariéry skúša uplatniť v odbore. Neplánovali ste začať trénovať mládež, prípadne založiť si vlastný tím?
Skúšala som trénovať individuálne skupinu mladých chlapcov, nadšencov horskej cyklistiky. Chlapci jazdili seriál horských bicyklov. Dávala som im tréningové plány, mali sme aj tréningy v telocvični. Chalani si financovali všetko sami. Demotivačné pre nich bolo však to, že jeden z nich dokonca vyhral celý seriál ultramaratónov na horských bicykloch a za víťazstvo dostal pohár. A predstavte si, že v tombole darovali niekomu bicyklový rám v hodnote 60 tisíc korún. Samozrejme, uvažovala som aj o iných možnostiach. Chcela som založiť klub, ale bolo treba veľa peňazí a sponzori sa nenašli. Vo Svite preferovali basketbal, v Poprade iba hokej a futbal.
Viem o vás, že ste boli istý čas vo Francúzsku. Čím ste sa zaoberali v krajine galského kohúta?
Keď som ukončila kariéru v roku 2002, bola som rozhodnutá odísť z republiky. Do Francúzska ma zlákala jedna tamojšia reprezentantka, ktorá mala víziu, že založí svoj tím a ja budem jednou z členiek jej tímu. No nakoniec z toho zišlo, pretože nezohnala peniaze na fungovanie profitímu. Bola to pre mňa riadna facka. Bývala som u jej známych, financovala som si stravu, trénovala na jej bicykli. Našťastie, dala som sa tam dokopy s jednou babou, ktorá bola výborná v atletike a duatlone. Prijala ma domov a dali sme sa spolu na duatlon. Začali sme behať, ja som jej pomohla s cyklistikou a ona mne s behom. Dokonca, keď som sa vrátila domov, zistila som, že ona sa s cyklistikou dostala na majstrovstvá sveta, na olympiády, skrátka precestovala s cyklistikou celý svet. Volá sa Hedvige Pytel. Dokonca sme boli obidve na majstrovstvách sveta v dlhom duatlone. Ona skončila druhá a ja tretia.
Čo vás čakalo doma, po návrate z cudziny?
Po návrate z Francúzska domov, som pracovala ako masérka v jednom tatranskom hoteli. Po ukončení plaveckého kurzu to bola práca plavčíka v aquaparku a niekoľko mesiacov som bola evidovaná na úrade práce. Chcela som učiť. Na starom písacom stroji som napísala 34 žiadostí o prácu, obišla 34 škôl, ale iba jedna jediná, tá na ktorej teraz učím, sa mi ozvala, že ma príjmu. Bolo to pre mňa obrovské zadosťučinenie, že ma konečne niekto chce a chce využiť aj moje skúsenosti. Učím telesnú výchovu a slovenský jazyk, ale môžem aj francúzštinu. Milujem kraj pod Tatrami, tu som žila a chcem žiť aj naďalej. Neviem si predstaviť svoj život ani len v neďalekej Bratislave.
Ste vydatá, máte malého synčeka, vyjdete si občas aj na bicykel?
Na bicykel chodím veľmi málo. Začala som behávať, chodila som na behy do vrchu a polmaratóny. Môj sen je zabehnúť maratón, ale teraz, keď som na materskej, sa maratón odkladá. Dokonca som sa zúčastnila majstrovstiev sveta v behu do vrchu. Myslím si, že tak ako sú v školách plavecké či lyžiarske výcviky, mali by sa organizovať aj cyklistické výcviky. Lebo deti ani dospelí nevedia bicyklovať. Nechcem tu dehonestovať niekoho, ale keď sa naozaj pozriete na cyklistov, tak môžete vidieť, že zle sedia, vysoko alebo nízko, resp. blízko či ďaleko od správneho sedu. Trpí im chrbtica aj kolená. Poznám veľkú skupinu cyklistov v Poprade a možno by stálo za to, organizovať cyklistický výcvik pre deti. Nuž, ale to je len moja vízia.
Aký je váš názor na spinning?
Spinning považujem za dobrú aktivitu pod strechou v zime a ak je málo času. Ale zdvíham varovný prst! Programy pri spinningu by mali byť individuálne alebo skupinovo prispôsobené tak, aby tam neprišla žena, ktorá si buduje kondíciu a zrazu na tréningu robí skoky do vysokých tepových frekvencii. Určite poznáte nástupy zo sedla, hore dole, od prvého dňa. A pre ženu, ktorá nemá aeróbny základ, je to obrovské riziko. Myslím si, že je to o tom, aby každý posúdil svoje schopnosti. Ja by som rozdelila tréningy napríklad na dni. Jeden deň aeróbna vytrvalosť, ďalší deň silový tréning, ďalší deň cviky na posilnenie chrbta. Ľudia odchádzajú z tréningu s vedomím",.joj ale som si dobre dal do tela". Ale zo zdravotného hľadiska apelujem na verejnosť, ktorá navštevuje spinningové centrá, aby posúdila svoj zdravotný stav, resp. aby prešli zdravotnou prehliadkou, či vôbec môžu ísť do vysokého tepového zaťaženia. Takže spinning áno, ale z rozumom. Dať si do tela neznamená, že to má chudnúci účinok.
Spomínate aeróbny základ. O čo tu ide?
Ak niekto začína s naberaním kondície na bicykli, nesmie brať do úvahy kilometre, ale minutáž. Hodinka aeróbnej aktivity, či je to bicykel, plávanie alebo beh je dobrý začiatok. Každý máme iný aeróbny prah a aeróbny pohyb, je pohyb za prítomnosti kyslíka. Laicky povedané, človek sa pohybuje a môže pri tom rozprávať. Keď bežíte, tak aeróbne bežíte vtedy, keď môžete so svojim sparring - partnerom rozprávať. Ako náhle začnete lapať po dychu, treba zvoľniť. Aeróbne, znamená pohybovať sa s maximálnym prísunom kyslíka. Čiže odporúčam začiatočníkom pohybovú aktivitu pri nízkych tepových frekvenciách. Pri bicyklovaní si to jednoducho môžu odpočítať zrátaním počtu šliapnutí do pedálov. Mali by si nastaviť prevody tak, aby dosiahli približne 80 otáčok za minútu. Buď si cyklista kúpi otáčkomer, alebo si napríklad odráta zošliapnutie pravou nohou za minútu. Ale keď začínate s bicyklovaním, najprv vás začne bolieť zadok zo sedla a vtedy hovorím, že prvých päťsto kilometrov je najťažších, potom to už pôjde.
Rozhovor bol zverejnený v tlačenom vydaní týždenníka Podtatranský kuriér
(Martin Nový, 5.6.2012) - www.podtatransky-kurier.sk
Redakcia Cycling-Info.sk ďakuje za možnosť zverejnenia rozhovoru v plnom znení!
