Starnú Kolumbijci rýchlejšie? Toto hovoria čísla (analytický blog)

 

 

Fakt alebo fikcia? Verte či neverte, otázka z nadpisu mi nedala spávať. Bezsenné noci, vytrhávanie vlasov, studený pot, mimovoľné výkriky a blúznenie v agónii nevedomosti. Dobre, trochu preháňam. Bol som však ozaj zvedavý, či ide len o ďalšiu z radu obľúbených a dookola opakovaných mantier bez pevného základu, alebo sa to skutočne približuje realite. S odpoveďou sa popasujem v závere tohto blogu. No ešte predtým o kolumbijskej cyklistike trochu zo širšia. Načriem do histórie a ponúknem svoj pohľad na príčiny a dôvody úspechov aj neúspechov jazdcov z krajiny kokaínu kávových zŕn.

 

 

 

Graf nižšie zobrazuje ProCyclingStats body získané kolumbijskými cyklistami od momentu, kedy sa premiérovo objavili v profesionálnom pelotóne v Európe. Úplne prvým pionierom bol Giovanni Jiménez Ocampo, ktorý sa po dlhšom vandrovaní usadil koncom 60. rokov v Belgicku a jazdil – dramatická pauza – klasiky a preteky na kockách. Veľmi kolumbijské. O prvé serióznejšie body sa však etapami na Gire a niekoľkými jednorázovkami postaral Martín Emilio Rodríguez – s hodinovkou a zlatom z dráhových majstrovstiev takisto nie práve prototyp dnešnej predstavy o subtílnych vrchároch. Po tejto oťukávačke nasledovalo ticho pred búrkou v 80. rokoch, ktorá obrátila krajinu hore nohami.

 

 

 

 

Kolumbijčania si začali robiť meno na Tour de l'Avenir – svedčí o tom výhra v roku 1980 a na pódiu nechýbali ani v ďalších dvoch edíciách. To už predstavitelia Tour de France koketovali s myšlienkou umožnenia účasti amatérskym tímom, a síce s vidinou prilákania východoeurópskych cyklistov. V roku 1983 sa to stalo realitou, no namiesto očakávaných východných Európanov sa prihlásilo kolumbijské národné družstvo sponzorované nemeckou spoločnosťou Varta. Skvelý ťah, v Kolumbii sa v tých časoch cyklistika hlavne počúvala a malé prenosné tranzistory sa začali plniť baterkami tej správnej značky. Z pochopiteľných dôvodov však nemohli mať na drese prominentné miesto a tento problém bol vyriešený vskutku originálne – žltá tretina trikolóry nabrala tvar véčka, čo v spojení s modrou dokonale korešpondovalo tak s logom firmy, ako aj národnou príslušnosťou. Takéto nápady by som chcel vidieť aj v dnešnom pelotóne.

 

Po športovej stránke to nebola žiadna sláva, už v druhej etape totiž na nich čakala nemilosrdná 100-kilometrová tímová časovka. S podobným špásom nemal tento celok žiadne skúsenosti, totálne sa rozpadol a do cieľa sa doplahočil beznádejne posledný s desať a polminútovým zásekom. Vynahradili si to – ako inak – v horách. José Patrocinio Jiménez získal cenu Henriho Desgrangea na vrchole Tourmaletu a vo vrchárskej súťaži bol nad jeho sily iba slávny Van Impe. Do prvej dvadsiatky sa napokon dokázali infiltrovať dvaja cyklisti. Rok nato sa už diali veci. Luis „Lucho“ Herrera vyhral etapu a nestalo sa tak nikde inde ako na legendárnom Alpe d'Huez a pred nikým iným ako Laurentom Fignonom, čo symbolizovalo aj začiatok Profesorovej, podľa spomienok a výpovedi, až rasistickej nevraživosti voči kolumbijským „escarabajos“.

 

 

 

Lucho sa stal prvým Kolumbijčanom a zároveň prvým amatérom, ktorý ukoristil etapu na najslávnejších pretekoch. Národný hrdina proti svojej vôli tak spustil vo svojej domovine šialenstvo – odporúčam vypočuť si komentár jedného z kolumbijských rádií zo záveru 12. etapy Tour '85, kedy sa na čele osamostatnili práve Herrera a Fabio Parra a víťazstvo bral pre zmenu druhý menovaný (Herrera sa tešil deň predtým a dva dni nato). V priebehu dvoch rokov vznikli dva profi celky Café de Colombia (s pretrvávajúcou podporou Varty) a Postobón a Herrera vyhral etapy a vrchárske klasifikácie na všetkých troch Grand Tours. Podobným kúskom sa mohol pochváliť – a to platí doteraz – len Federico Bahamontes. Okolnosti jeho víťazstva na Gire sú však pomerne špecifické. Vrchárska cena sa udeľovala dvom ľuďom – osobitne za Apeniny a Dolomity, Bahamontes navyše preteky ani nedokončil. Herrerova pečať je tak svojím spôsobom stále výnimočná.

 

Vrchol prišiel na Vuelte '87, ktorú Lucho vyhral celkovo. V prvej desiatke sa ocitli štyria Kolumbijci. V druhej takisto. A tiež v tretej. Fignon zúril, vo svojich memoároch dokonca kolumbijské tímy obvinil z kúpeného výsledku. To v tej dobe síce nebolo nič nezvyčajné, no napríklad Sean Kelly, ktorý musel v samom závere odstúpiť z vedúcej pozície kvôli bolestiam tej časti tela, na ktorej človek sedí, to považuje za nepravdepodobné. Tak či onak, Juhoameričania oslavujú. Nech si to užijú, lebo na najbližší triumf na GT budú čakať predlhých 27 rokov.

 

Situácia po víťaznej Vuelte by sa dala prirovnať k hokejovému ošiaľu na Slovensku po tom, čo sme sa stali majstrami sveta. Očakávania do budúcnosti boli obrovské a úplne sa ich uspokojiť nepodarilo ani Slovákom, ani Kolumbijčanom. Niežeby úspechy neprichádzali – mimo tých Herrerových stojí za zmienku aj prvé pódium na Tour de France v podaní Parru v roku 1988 –, naopak, jazdci stále dokázali vyhrávať GT etapy, vrchárske tričká a menšie preteky. No akosi to už nebolo ono. Lucho mal predsa vyhrať francúzsku Tour a to sa nestalo. A preto keď sa kolumbijská futbalová reprezentácia po takmer troch desaťročiach kvalifikovala na svetový šampionát, bolo rozhodnuté – pohľady fanúšikov sa upriamili na trávniky a športovú taktovku prebrala čiernobiela lopta. Okrem toho sa niečo zmenilo aj v samotnej cyklistike a ak mal niekto z tejto zmeny profitovať, Kolumbia to rozhodne nebola.

 

 

 

Obdobie okolo prelomu tisícročí už poznáme ako éru, ktorú charakterizovalo EPO a krvný doping. V kopcoch to začali drviť borci s „fat asses“ – Indurain, Riis, Zülle, Ullrich alebo Armstrong. Je naivné si myslieť, že Kolumbijčania sa dopingu kolektívne vyhli. Výkonnostné prírastky ale boli pre drobných, agilných indiánov a mesticov s prirodzene vyšším hematokritom a kapacitou pľúc menšie ako pre vyššie spomenuté osvalené ozruty. A pri pohľade na jazdcov, ktorí sa v tom čase v pelotóne nestratili – napríklad Armstrongov pomocník Víctor Hugo Peña alebo majster sveta v časovke (!) Santiago Botero – zistíme, že majú európskejšie črty a aj postavu.

 

Samozrejme, je veľmi lákavé a jednoduché zhodiť všetko na doping. Pravda je taká, že Kolumbii všeobecne nepriala doba ani prostredie. Pád cien jedného z hlavných exportných artiklov – kávy – znamenal krízu, zánik oboch cyklistických tímov a presun preživších sponzorov k futbalu. Krajinu sužovali narko-vojny a konflikty paramilitantných a gerilových skupín. Na zrátanie počtu unesených cyklistov by zrejme nestačili prsty dvoch rúk. Botero si dával pozor a trénoval s ozbrojenou ochrankou, Oliverio Rincón toľko šťastia nemal. Uniesli ho dvakrát. V bizarnom víre udalostí sa ocitol aj samotný Herrera, ktorý musel v strachu o život zabávať únoscov historkami z európskych ciest.

 

Iskričku nádeje zapálil až Rigoberto Urán a oheň naplno rozdúchal Nairo Quintana. Domáci mali znovu komu fandiť a spolu s pozitívnymi zmenami a vývojom v krajine to naštartovalo druhú zlatú éru, ktorá trvá dodnes. Scenár bol pritom podobný tomu z 80. rokov. Predohrou boli víťazstvá na pretekoch budúcnosti začiatkom uplynulej dekády a na tie sa podarilo nadviazať úspechmi na veľkých pretekoch – v palmarès nechýbajú všetky tri GT ani monument. Kolumbia okrem toho dodala v spomínanom desaťročí v rámci trojtýždňových pretekov na stupne víťazov piatich rôznych cyklistov – tromfnúť ju dokázalo iba Španielsko s ôsmymi kusmi.

 

 

 

 

 

Dobrá otázka. (Hádam nevyznie divne, že som si ju sám vymyslel, položil a ešte sa za to aj pochválil.) Často sa ako dôvod uvádza nadmorská výška a kopce. Aj keď tieto skutočnosti veci určite neškodia, nemožno ich izolovať ako rozhodujúce faktory v prospech produkcie vrchárov, a už vôbec nie cyklistov všeobecne. Náhorné plošiny majú aj v Číne, Etiópii alebo Peru. Kopcov je neúrekom v Rakúsku i Švajčiarsku – a predsa vďačia Rominger a Zülle za svoje úspechy niečomu (alebo niekomu) inému než čistému alpskému vzduchu a prostrediu, z ktorého vyšli. Holandsko naproti tomu nemá ani jedno, ani druhé. Čo im však nechýba sú kvalitní cyklisti vrátane vrchárov.

 

Najdôležitejším faktorom je popularita. Potenciálny víťaz Tour de France sa nemusí narodiť pod Mont Ventoux ani v Bogote. Môže kľudne sedieť vedľa vás v električke. Najprv však musí existovať podnet na vzbudenie záujmu, aby sa takéto predpoklady mohli u človeka objaviť, rozoznať a rozvíjať. A o tie v Kolumbii núdza nie je. Bicykel je prirodzeným a frekventovaným dopravným prostriedkom, cyklistika je druhým najpopulárnejším športom so silnou tradíciou. Inými slovami, ak by to takto vyzeralo v Číne, ostatné národnosti nemajú v pelotóne šancu.

 

Má to aj ďalší rozmer. Ak si prečítate profily kolumbijských cyklistov, mnohé sú ako cez kopirák s kľúčovým slovným spojením „skromné pomery“. Ich potreby v spojení s bicyklom neboli o voľbe powermetra alebo špekulovaní nad zapínaním tretier. Do školy alebo práce jazdili na ťažkých železných strojoch, v sandáloch a s rozličným nákladom. To bol ich tréning a cyklistika ako zdroj obživy ponúkla východisko nielen im, ale aj celým rodinám. Motivácia preraziť je tak znásobená potrebou naplniť viac ako len športové ambície.

 

 

 

Kolumbia je naozaj hlavne o vrchároch, čo je výsledkom dokonale namiešaného kokteilu topografie, demografie, fyziológie, genetiky, tradície a popularity. A aj preto, že o nich vždy chcela byť. Útli, ľahkí mužíci s obdivuhodným pomerom výkonu k hmotnosti a vhodným svalovým ústrojenstvom boli neustále preferovaní. Schopnosť liezť sa rovnala schopnosti bicyklovať sa a cez toto kruté sito neprešli mnohí, možno aj nádejní cyklisti.

 

Ale tak ako sa globalizuje cyklistika, globalizujú sa aj cyklistické schopnosti. Po období univerzality rástli nároky na špecializáciu a hoci sa to nedá úplne generalizovať, o Belgičanoch sa dalo hovoriť ako o klasikároch, o Nemcoch ako šprintéroch a časovkároch, Španieloch ako vrchároch, Holanďanoch ako majstroch na terezíny atď. Do istej miery to môže platiť dodnes, ale hranice sa postupne stierajú. Kolumbia vie ponúknuť aj kvalitných šprintérov a hoci by som ich nenazval priamo špecialistami, jazdci sa nemusia hanbiť ani za svoje výkony v časovkách alebo na vetre.

 

Zmenilo sa aj postavenie Kolumbijčanov v pelotóne a v rámci svojich tímov. V prvej vlne v 80. rokoch pôsobili v balíku skutočne exoticky a súperi im dávali pocítiť, kde je ich miesto a čo si o nich myslia – a to verbálne aj fyzicky. Prím nehrali ani v tímovej hierarchii, prirodzene, mimo kolumbijských zoskupení. Isté pohŕdanie (aspoň podľa Quintanu) pretrvávalo aj na sklonku druhej vlny, pred desiatimi rokmi. V súčasnosti máme možnosť vidieť, akú pozíciu a rešpekt si v pelotóne vydobyli a až na výnimky sú to všetko vedúce osobnosti a kostry tímov, ktoré sa neboja prevziať zodpovednosť a líderský tlak.

 

 

 

 

Paradoxne, ak sa chce jazdec zo zeme cyklistike zasľúbenej presadiť na najvyššej úrovni, musí odtiaľ čo najskôr vypadnúť. Súvisí to so všadeprítomným dopingom, absenciou testovania a laxnosťou a nezáujmom zo strany federácie. Tieto problémy položili domácu Vueltu, ktorá sa ocitla mimo UCI kalendára a ktorej nástupca je len slabým odvarom pretekov s takmer 70-ročnou históriou. Osvetu sa snažil šíriť tím 4-72 Colombia. Ten zohral pre kolumbijskú cyklistiku dôležitú úlohu ešte pod názvom Colombia es Pasión, keď vychovával a do Európy posielal jedno eso za druhým (Quintana, Chaves a spol.) a pred desiatimi rokmi tak výrazne prispel k opätovnej popularizácii športu.

 

Pre svojich zverencov dobrovoľne zriadil biologický pas a vlastné testovanie. Je preto iróniou osudu, že práve tento mančaft (už ako Manzana Postobón) bol minulý rok rozpustený kvôli dopingovým prehreškom. Krajina tak prišla po otrasne manažovanom Team Colombia, kde išlo o všetko možné, len nie o cyklistov, o ďalší prokonti celok. A tým aj o priame spojenie s Európou a znova sa tak musí spoliehať na národný tím v pretekoch U23 a skautovanie rôznych Acquadrov a Saviov. A nie je to len o dopingu. Chýba finančná podpora, rozličné štruktúry, zariadenia a jasný plán. Alebo – Kolumbii hrá do karát to, čo je mimo vplyvu ľudskej činnosti. Všetko ostatné zlyháva.

 

 

 

Konečne sa dostávam k tomu, o čom mal byť tento blog v prvom rade. Ako som spomínal, otázka údajného rýchlejšieho poklesu formy kolumbijských pretekárov ma zaujala už dávnejšie, ale bližšie som sa jej rozhodol venovať až pri pohľade na graf, na ktorý človek narazí pri pátraní po temných zákutiach webu PCS. (Ok, až také náročné to nie je. Vlastne je to prvá vec, ktorá sa objaví po kliknutí na Statistics.)

 

 

 

 

Raz ročne aktualizovaná štatistika zahŕňa jazdcov, ktorých kariéra trvala aspoň 10 rokov a z grafu je zrejmé, že najviac bodov (vyjadrené ako 100%) získali vo veku 26 rokov. Podobným spôsobom som sa pozrel iba na kolumbijských pretekárov. Bohužiaľ, z PCS mi neodpovedali na otázku, čo presne pre tieto účely znamená pojem „10-ročná kariéra“ a či zarátavajú pretekárov, ktorí majú vo svojom profile aspoň 10 sezón s minimálne jedným výsledkom (príklad), alebo aj tých, s minimálne 10-ročným rozdielom medzi prvou a poslednou evidovanou sezónou, no s menším počtom sezón celkovo (príklad). Nevylučujem ani použitie iného, zložitejšieho algoritmu.

 

Dôvody pre prípad č. 2 môžu byť rôzne: zranenie, pauza kvôli nedostatku ponúk, zákaz činnosti a najmä chýbajúce výsledky. Spracoval som oba varianty a napokon som sa rozhodol pre ten prvý, teda desať a viac sezón (mimo tej aktuálnej) s aspoň jedným výsledkom. Z aspektu kvality údajov mi pripadá relevantnejší. Konečná vzorka sa tak skladá zo 146 cyklistov – najstarší má dnes 83 a najmladší 26 rokov. Štyria sú už na druhom svete, z toho dvaja zahynuli po kolízii s vozidlom. Alfonso Flórez, víťaz Tour de'l Avenir z roku 1980, bol zavraždený.

 

 

 

 

Maximum bodov sa u daného súboru Kolumbijcov spája s vekom 27 rokov, čo je o rok neskôr ako je priemer. Nad 90-percentnou hodnotou sa pohybujú od 25. do 28. roku – v porovnaní s priemerom o rok dlhšie. Napravo od tohto štvorročného plató však padajú hodnoty strmšie. Zjednodušene povedané – rýchly vzostup, najvyššia výkonnosť udržaná po dobu štyroch rokov, a rýchly pád. Pri veku 32 rokov je rozdiel medzi priemernou a kolumbijskou hodnotou priepastných takmer 30%. Rozdiely sú názornejšie na ďalšom grafe.

 

 

 

 

 

Sľuboval som nechať prehovoriť čísla, no doplním pár poznámok. Tieto grafy trpia istou deformáciou a to najmä v ich pravej časti. Je to spôsobené nižším počtom zaznamenaných výsledkov vo vyššom veku. Jednak existujúcich, ale aj tých, ktoré nikdy nevznikli. Ukončenie kariéry je vec skrz-naskrz prirodzená, avšak niektorí s tým seknú z vlastných pohnútok v bode, keď je ich potenciál dosahovať viac ako slušné výsledky stále ohromný (Contador, Cancellara, v budúcnosti možno Sagan), iní zas „odkladajú spotrebu“ a starostlivejšie sa sústredia na svoje hlavné ciele (Froome, Nibali).

 

Prispievajú k tomu aj zániky cyklistických tímov. V pretlaku jazdcov na prestupovom trhu si nedokáže každý nájsť rovnako dobrý kontrakt a jazdci často zakotvia tam, kde sa veľké body získavajú len s ťažkosťami alebo je zastavenie činnosti tímu akcelerátorom, prípadne poslednou kvapkou pri rozhodovaní o nepokračovaní v aktívnej kariére. Špeciálne to platí pri spomínanom rozpade kolumbijských tímov v deväťdesiatych rokoch, a prokonti celkov v roku 2015 a 2019.

 

Pokiaľ ide o existujúce dáta, každá štatistika je tak kvalitná, ako sú údaje, z ktorých vychádza. To nemá byť kritika PCS, pre ich web nemám zvyčajne nič iné, iba slová chvály. Pri dlhšom skúmaní si ale človek všimne množstvo duplicitných, chybných alebo úplne chýbajúcich profilov a výsledkov, a to hlavne pri skôr narodených jazdcoch. Jeden príklad za všetky – tento borec (česť jeho pamiatke) zaznamenal svoj prvý úspech ako 2-ročný. Slovné spojenie raketový nástup na scénu tak dostáva úplne iný význam. Len pre zaujímavosť – ide o výsledok jeho otca.

 

Pri interpretácii rozdielov by som nepodceňoval ani menej očividné faktory. Pre Kolumbijčanov je jazda na starom kontinente časovo ohraničeným zadaním a určite aj kultúrnym šokom. Vidíme, že sa pri každej možnej príležitosti vracajú späť do vlasti, a to už počas aktívnej cyklistiky. A po nej? Neviem o tom, aby niekto z nich pokračoval v štruktúrach tímov ako športový riaditeľ alebo na inej vhodnej pozícii. Mnohí z nich sa ani neunúvajú učiť sa anglicky – na čo by im to bolo? Ambíciu zotrvať v Európe dlhšie ako je potrebné celkom možno ani nemajú.

 

Starnú teda Kolumbijci rýchlejšie? Čisto štatisticky áno, čísla nepustia. Ale nie sú ani stopercentne verným obrazom výkonnosti – ide o jednoduché zobrazenie agregovaných dostupných údajov s čiastočnou, ale nie úplne vysvetľujúcou hodnotou toho, čo by sme v tom možno chceli bez vnímania kontextu a širších súvislostí vidieť.