V pondelok 1. februára zasiahla cyklistický svet ďalšia smutná správa. V nemocnici v Radomi dotĺklo srdce Ryszarda Szurkowského, veľkej športovej legendy našich severných susedov. Bol veľmi všestranným cyklistom, ktorý prakticky nemal slabiny. Patril ku skvelým tempárom, zvládal aj kopce, výborne jazdil v časovkách. Zároveň bol prirodzeným lídrom, ktorý v záujme úspechu družstva vedel potlačit vlastné ambície.
Mal dve strieborné medaily v časovke družstiev z olympiád 1972 v Mníchove a 1976 v Montreale, v roku 1974 rovnako v Montreale na takmer identickej trase si vybojoval striebro aj v cestných pretekoch jednotlivcov. Štyrikrát (v rokoch 1970, 1971, 1973 a 1975) vyhral celkovú klasifikáciu na prestížnych Pretekoch mieru.
V Mníchove súperilo v časovke družstiev až 35 družstiev, druhé miesto kvarteta Poľska bolo obrovským prekvapením. Len „sborná“ Sovietskeho zväzu bola rýchlejšia o 30 sekúnd. O štyri roky v Montrealesa umiestnenie na prvých dvoch priečkach zopakovalo. Sovieti s úplne iným družstvom vyhrali, Poliaci Tadeusz Mytnik, Mieczyslaw Nowicki, Stanislaw Szozda a Ryszard Szurkowski boli pomalší len o 29 sekúnd.
V cestných pretekoch jednotlivcov v Montreale bol jedným z hlavných favoritov. Náročná, 178 km dlhá trasa bola kopcovitá a dosť náročná. Szurkowski prepásol rozhodujúci únik a obsadil „len“ dvanáste miesto. Počas celej dlhej kariéry vždy súťažil čestne a férovo. Napríklad v roku 1970 na majstrovstvách Poľska pomohol svojmu konkurentovi Zygmundovi Hanusikovi, ktorý mal poškodený bicykel. Szurkowski mu poskytol svoj rezervný a skončil až piaty. Mal vtedy len 24 rokov, no získal si sympatie všetkých súperov, a získal svetovú Cenu Fair play UNESCO.
Neskôr bol s Hanusikom členom poľskej reprezentácie. Prelomovým rokom v Szurkowskeho kariére bol rok 1973, kedy dosiahol najväčšie úspechy. Na majstrovstvách sveta získal dva tituly za časovku družstiev i preteky jednotlivcov. Szurkowskeho chcel v tom období získať profi tím Molteni, za ktorý vtedy jazdil aj Eddy Merckx. Poľskí funkcionári ho nepustili, jedinou šancou teda bolo emigrovať. To Szurkowski odmietol. V spomínanom roku ho v celonárodnom hlasovaní zvolili za Športovca roka, rovnakú poctu dostal aj dva roky predtým. V ankete o športovca storočia v Poľsku ho predstihla len fenomenálna atlétka Irena Szewiňska.
Angažoval sa aj v politike, keďže ho zvolili do poľského Sejmu. Strávil v ňom štyri roky.
Po skončení aktívnej kariéry sa stal trénerom poľskej reprezentácie, aj na tomto poste bol úspešný. Lech Piasecki pod vedením Szurkowskeho získal v roku 1986 titul majstra sveta. V súkromnom živote zažil veľa smútku a trápenia. S manželkou Iwonou mali jediného syna Norberta, ktorý tragicky zahynul v Spojených štátoch amerických pri teroristických útokoch z 11. septembra 2001 vo veku 31 rokov. Pre otca to bola podľa vlastných slov hlboká rana, ktorá sa nikdy nezacelila.
V roku 2018 ho postihla ďalšia tragédia. Pri cyklistických pretekoch veteránov v Nemecku mal hrôzostrašný pád, pri ktorom utrpel niekoľko vážnych zranení. Hlavne si poranil miechu, čo si vynútilo dlhých päť mesiacov v nemocnici. Citlivosť v nohách sa mu čiastočne vrátila, ale aj tak bol výrazne hendikepovaný a mohol chodiť len s barlami.
Bývalý výborný cyklista Karol Pátek má na Szurkowskeho príjemnú spomienku: „Živo si na neho pamätám, stretli sme sa na pretekoch v Dubnici nad Váhom pred majstrovstvami sveta. Ja som vtedy jazdil za Inter Bratislava a obe družstvá spali veľa seba na lehátkach v telocvični. Bol veľmi priateľský a zhovorčivý, bol to on, ktorý nás prvý oslovil. Napriek tomu, že už bol v tom čase veľkou hviezdou.“