Vysiela Šport RTVS
Článok pôvodne vyšiel na stránkach Slovenského zväzu cyklistiky, ktorý súhlasil s jeho zverejnením...
Niekoľkonásobný medailista z tohtoročných majstrovstiev Európy pre nepočujúcich zbieral úspechy aj medzi zdravými športovcami a opakovane dokazoval svoje kvality. V nasledujúcich riadkoch si pripomenieme jeho úspechy a taktiež sme oslovili zopár ľudí, ktorí boli súčasťou jeho kariéry.
Do sveta cyklistiky vstúpil v Poprade, kde sa narodil a pôsobil v klube 3AL Biketrial Club. Ako si na svojho zverenca spomína jeho prvý tréner Štefan Pčola? „Pamätám si, keď Adrián prišiel prvýkrát na cyklotrialový tréning. Prišiel na bicykli s vytuningovanými žltými hydraulickými brzdami. To nemal nikto. Nezaprel v sebe cyklistickú rodinu Babičovcov. Cyklotrial je náročný šport a mnohí nemali toľko trpezlivosti neustále prekonávať prekážky. To však nebol prípad Adriána,“ vyzdvihol jeho zanietenie a pokračoval. „Detstvo prežil na bicykli pre cyklotrial a keď vyrástol, tak presedlal na rýchlejšiu disciplínu. Bol to usmievavý a tichý chlapec, ale veľmi pozorný a ctižiadostivý v tréningu. Ihneď zapadol do kolektívu,“ spomína.
„Cyklotrial pravdepodobne nebol pre Adriána športom, kde by sa chcel ďalej posúvať, ale dal mu základy, s ktorými sa mohol vrhnúť na akúkoľvek cyklistickú disciplínu,“ Pčola taktiež poukázal na Adriánove vlastnosti, ktoré mu pomáhali v jeho kariérnom raste. „Na Adriánovi som si nesmierne vážil jeho pokoru, húževnatosť a zodpovednosť v tréningu. Vďaka cyklotrialu dostal správne základy pre jeho ďalší športový rast, techniku a systém tréningu. Zmysel pre zodpovednosť mu nechýbal. Chcem mu poďakovať za to, že svojim životným prístupom vždy prebudil vo mne hrdosť na to, že som mohol byť súčasťou jeho kariéry. Myslím, že teraz hovorím za všetkých členov a trénerov nášho klubu.“ dodal.
Adriánov talent a pracovitosť neušiel ani jeho reprezentačnému kolegovi Júliusovi Maťovčíkovi, ktorý mu ponúkol možnosť reprezentovať Slovensko v cyklistike medzi nepočujúcimi. „V roku 2013 som si všimol Adriána na cyklokrose v Rákovej a všimol som si, že má načúvací aparát. Šiel som za ním a oslovil ho, či by nechcel reprezentovať Slovensko na Majstrovstvá Európy v MTB. Vďaka nemu sme tam získali striebro, keď dokázal stiahnuť našu stratu na minimum. Nechýbalo veľa a mohli sme mať zlato, ale taký je šport,“ opisuje Maťovčík prvý Adriánov reprezentačný štart medzi nepočujúcimi. Zároveň vyzdvihuje jeho výsledky a talent, ktorým oplýval. „Pri pohľade na jeho výsledky, čase a vzhľadom na jeho vek nebolo o čom diskutovať. Takýto talent sa v komunite nepočujúcich rodí raz za sto rokov. Výborne výsledky však dosahoval aj medzi počujúcimi,“ povedal.
Ďalšie úspechy medzi nepočujúcimi na seba nenechali dlho čakať. V roku 2016 vybojoval bronz v šprinte na jeden kilometer a zároveň dvakrát získal štvrté miesto. Najprv na časovke a potom v pretekoch s hromadným štartom. Maťovčík sa vrátil aj ku prvej spoločnej deaflympiáde v Turecku, kde Adrián získal zlato v pretekoch XCO, druhé miesto v časovke a z cestných pretekov jednotlivcov si odniesol bronz. Tam sa jeho skvelé výsledky neskončili. „Deaflympiáda v Turecku bol môj najväčší zážitok s ním. Vďaka jeho trom medailám svet razom spozornel. Adrián podával neskutočné výkony. O rok neskôr sme šli na Tour de Formosa – spoločné preteky nepočujúcich a počujúcich. Adrián s prehľadom ovládol preteky a vyhral aj medzi počujúcimi. Predtým som dlho pretekal sám a Aďo bol darom z nebies. Vďaka nemu sa začal napĺňať sen, že spolu s ním a Terezou Birošovou (CKM Poprad) postavíme štafetu v XCO. Žiaľ, už to ostane iba sen.“ dodal.
Zakladateľom a šéfom tímu Firefly, kde Adrián pôsobil, bol Rastislav Zoller, ktorý s Adriánom spolupracoval od roku 2015. „Oficiálne jazdil Adrián za náš klub od roku 2016. Za toto obdobie sme si vytvorili priateľský, ba až rodinný vzťah. Keď bol u nás v Taliansku, bol ako člen rodiny. Bol ikonou tímu. Svojou zodpovednosťou, otvoreným a priateľským vzťahom, úprimnou jednoduchosťou a prístupom k tréningom bol ako liečivý balzam. Jeho skromná povaha vniesla spoločné priateľstvo do kolektívu, čo bolo dôležité pre jeho výsledky a výsledky tímu,“ vyzdvihol osobné vlastnosti Adriána a pokračoval. „Potreboval mať popri sebe kolektív ľudí, ktorým mohol dôverovať a veriť, čo sa neskôr prejavilo vo výsledkoch. Časom si vybudoval post tímového lídra. Dokázal chalanov usmerniť, povzbudiť, vedel im vytknúť chyby, ale aj priznať si vlastné a poučiť sa z nich. Bolo to vidieť na kolektíve, ktorý niekoľko rokov vyberal a tvoril, nakoľko o členoch tímu sme sa otvorene rozprávali a riešili zostavu na ďalšiu sezónu. Čo bolo veľmi dôležité, vždy mal stanovený cieľ a šiel za ním."
Ako sme už vyššie spomínali, Adrián dosahoval výborne umiestnenia aj medzi zdravými cyklistami. V roku 2017 na majstrovstvách Slovenska v cestnej cyklistike v Žiari nad Hronom skončil na treťom mieste v časovke jednotlivcov. O dva roky neskôr prišiel ďalší veľký úspech. Adrián sa stal celkovým víťazom Slovenského pohára v cestnej cyklistike. Nečudo, že od roku 2018 figuroval v reprezentačnom výbere. Ako si na neho spomína súčasný tréner reprezentácie Jakub Vančo? „Na pretekoch V4 si Adam Szabó všimol Adriána, ako sa vracia do hlavnej skupiny po defekte bez toho, aby si pomáhal jazdou za mechanickými vozidlami. Všimol si tento neobrúsený diamant a vtedy sme z ním začali pracovať,“ vraví. „S Adriánom som absolvoval ME nepočujúcich a deaflympiádu, kde som bol jeho trénerom. Boli to zaujímavé a veľmi náročné výjazdy, ale prišli sme z nich s vynikajúcimi výsledkami, ktoré Adrián dosiahol. Jeho posledný reprezentačný štart prišiel na Okolo Slovenska v roku 2019. Zhodou okolností sme sa stretli aj tento rok na ME nepočujúcich v Turecku, kde zbieral medaily ako na páse,“ dodal a nezabudol ani na jeho posledné víťazstvo v Dolnom Hričove. „Jeho posledné predstavenie aj so Stanislavom Bérešom (tímový kolega) v Hričove mi vykreslilo úsmev na tvári. Spoločne rozobrali konkurenciu a nedali šancu ani kontinentálnemu tímu Cycling Academy Trenčín, napriek početnej nevýhode. V cieli sme sa rozprávali o tohtoročnom ročníku Okolo Slovenska, kam mal s takou výkonnosťou a bojovnosťou našliapnuté,“ povedal.
Vančo taktiež vyzdvihol Adriánove vlastnosti aj v osobnom živote. „Ak by sa ma niekto pýtal na definíciu ľudského dobra, Adrián bol ukážkovým príkladom. Prežil som s ním veľa spoločných zážitkov aj mimo cyklistiky. Bol to silný pretekár, ale aj veľmi dobrý človek. Vždy sme si všetko v kľude vysvetlili a dohodli sme sa. V srdciach množstva ľudí, to všetko dobré, čo v Adriánovi bolo, zostane. A nemalo by to ostať ako spomienka, ale ako životný príklad – byť za každých okolností dobrý a pokorný, akým bol Adrián Babič.“ Preto, pred štartom svetového pohára v Poľsku, kde sa predstaví aj naša reprezentácia do 23 rokov, si celé štartové pole aj organizátori uctia Adriánovu pamiatku minútou ticha.
Na svojho spolujazdca si pospomínal aj niekdajší pretekár tímu Firefly Andrej Strmiska. „Prvé, čo mi pri spomienke na neho príde na um, je jeho úsmevný tatranský prízvuk, veľká húževnatosť či už počas pretekov, alebo v bežnom živote, kde to mal omnoho ťažšie ako my, dobre počujúci ľudia. Napriek tomu zo svojho hendikepu nerobil veľkú vedu. Budem si ho pamätať najmä ako veľmi dobrého, nápomocného človeka a výborného cyklistu.“ Povedal.
Aktuálna sezóna priniesla Adriánovi ďalšie skvelé výsledky medzi nepočujúcimi, ale aj medzi zdravými športovcami. Na ME medzi nepočujúcimi získal tri striebra – v šprinte na kilometer, časovke jednotlivcov a cestných pretekoch. Zlato si odniesol z bodovacích pretekov. Úspechy žal aj v rámci Slovenského pohára v cestnej cyklistike. Z prvého kola na letisku v Dolnom Hričove vybojoval štvrtú priečku a o dva týždne neskôr na totožnom mieste už nenašiel premožiteľa. Viedol tak celkové poradie Slovenského pohára aj Kritérijnú ligu.
Pri jeho poslednom víťazstve bol aj jeho spolujazdec a spolužiak Dávid Kaško. „Dodnes si pamätám, ako som spoznal Aďa. Pred piatimi rokmi sme spolu začínali štúdium na vysokej škole v Banskej Bystrici. Na prvej hodine som zbystril pozornosť, keď pri čítaní prezenčnej listiny zaznelo jeho meno. Ja som vtedy len začínal s cyklistikou, ale on už bol reprezentantom a tak som vedel, o koho sa jedná. Cez prestávku sme sa dali do reči a dohodli sme sa, že pôjdeme na tréning. Odvtedy sme spolu trénovali dennodenne. Spoločne sme bojovali na klubových a reprezentačných výjazdoch, ale aj na hodinách gymnastiky. Naučil ma množstvo vecí a vždy vedel rozosmiať ľudí okolo seba. Žiarilo z neho také množstvo pozitívnej energie, že stačilo byť s ním päť minút a človek mal lepší deň. Pred štartom v Dolnom Hričove, kde poslednýkrát zvíťazil, som sa ho na štarte pýtal, aká je dnes taktika. On vždy odpovedal: „Bráško, uvidíme...“ My ho už neuvidíme, ale v našich srdciach zostane navždy.“ spomína.
Ďalším Adriánovým kolegom bol Stanislav Béreš. „Kto sa niekedy v živote stretol s Adriánom, tak si ho musel v momente obľúbiť. Bol bezstarostný a na život sa pozeral s nadhľadom a úsmevom. Preto všade, kde prišiel, si ho ľudia obľúbili. Videl som to aj na našom sústredení v Turecku, kde mal Aďo majstrovstvá Európy medzi nepočujúcimi. Aj medzi nimi bol obľúbený napriek tomu, že neovládal posunkovú reč. Neuveriteľne miloval cyklistiku. Na každom spoločnom tréningu ma motivoval k tomu, aby sme prešli čo najviac kilometrov. Bol v úžasnej forme, podľa mňa jeho životnej. Ukazoval to od jari, keď na Deaflympiáde osamote čelil štyrom Rusom a napriek tomu získal zlato, pretože bol najlepší a ukázal to naposledy v Hričove, kde zničil konkurenciu a zvíťazil. Žiaľ, toto víťazstvo bolo jeho posledné a ja len dúfam, že to nebolo úplne zbytočné a nezmyselné. Dúfam, že tvoj odchod naštartuje zmenu v zákone a v nás, ľuďoch. Drž sa tam hore. My pôjdeme do cieľa ďalej bez nášho lídra. Ty si nás opäť predbehol a svoj cieľ si už preťal.“ odkázal do cyklistického neba.
Na Adriána si v dobrom spomína aj jeho strýko a niekdajší cyklista Štefan Babič. „Adrián začal bicyklovať na horských bicykloch potom, ako mu umrel otec. Vzal som ho na prvé preteky zmiešaných dvojíc, kde sme skončili na druhom mieste. Absolvovali sme spolu množstvo pretekov. Jeho charakter a povaha bola neskutočná. V puberte sa správal ako dospelý muž. Keď mal narodeniny, tak išiel s kamarátmi na kokteil. Nikdy nepil ani nenadával. Mal som pocit, akoby bol z inej planéty,“ povedal.
Česť jeho pamiatke!
