Náš eshop

web navigacia bannery bicykleweb navigacia bannery dresyweb navigacia bannery kratasyweb navigacia bannery prilbyweb navigacia bannery tretryweb navigacia bannery komponenty

Najväčšie sklamania sezóny 2021

6.11.2021, 09:00 | Magazín C-I.sk | Peter Matis
Po minulo-týždňovom sumári najpríjemnejších prekvapení v sezóne 2021, sa dnes pozrieme na opačnú stranu mince a pretekárov, od ktorých sa nepochybne tento rok čakalo viac. Mnohým plány skrížili zranenia a zdravotné problémy, iných možno začal dobiehať vek. A niektorí jednoducho len nenašli formu, ktorá ich zdobila v minulosti.

Keď to nejde, tak to nejde

Niečo podobné si asi musel povedať víťaz Gira 2020, Tao Geoghegan Hart. Britský vrchár si prežil po športovej stránke naozaj zlý rok. Viac sa o ňom písalo pre jeho názory, ktoré často prezentuje verejne, a jeho angažovanosť v globalizácií cyklistiky, ako pre jeho výkony na cestách. Tao Hart začal sezónu s optimizmom. Po kvalitnej zimnej príprave si schuti zapretekal na Okolo Álp vo februári a bol pripravený na sezónu, v ktorej ho čakal debut na Starej dáme a pokus o obhájenie si svojej novej pozície lídra v nabitom kádri tímu Ineos Grenadiers.
Tao Hart (© LaPresse/Fabio Ferrari)
Prvý setback ale prišiel na Paríž-Nice. V štvrtej etape ťažko spadol a kvôli otrasu mozgu a bolesti v kolene, strávil celé dva týždne bez bicykla. Takýto výpadok, v tejto časti sezóny, automaticky rezultoval v stratenú jar. V máji sa ale Tao zvládol pripraviť prostredníctvom vysokohorských sústredení na svoju francúzsku misiu. Na Dauphiné ukázal veľký progres, ktorým si vybojoval aj miestenku na olympiádu do Tokia, a všetko vyzeralo opäť v poriadku. Hneď v prvej etape na Tour sa ale porúčal na zem, čím si privodil bolesti chrbta a zvyšok francúzskej Grand Tour tak strávil len domestikovaním a neukázal ani jediný výkon hodný jazdca, ktorý deväť mesiacov dozadu vyhral Giro. Skazu potom dokončil pád v Tokiu, po ktorom musela nasledovať ďalšia vynútená prestávka a pravdepodobne už aj psychicky unavený Tao sa nedokázal na jeseň prepracovať do dostatočnej formy, aby na talianskych klasikách zanechal výraznejšiu stopu. Sezóna, na ktorú treba čo najskôr zabudnúť.
Hart ostáva v Ineose ešte minimálne ďalšie dve sezóny, počas ktorých sa bude usilovať dokázať, že minuloročné Giro nebola náhoda. Po stratenej sezóne je ale pravdepodobné, že v hierarchií tímu opäť klesne. To isté platí aj pre duo Pavel Sivakov a Eddie Dunbar. Dvojica, či už kvôli pádom, alebo Covidu, ani zďaleka nenaplnila svoj potenciál. U oboch sa jedná už o druhú smolnú sezónu v rade, no a pokiaľ nechcú nenavrátiteľne zapadnúť do role domestikov, mali by zvážiť odchod z tímu Ineos. Veľmi smolnú sezónu si prežili aj Kolumbijčania Ivan Sosa a Daniel Martínez, hoci obom sa vydarili aspoň niektoré preteky a sezónu tak nemusia hodnotiť úplne negatívne.
Daniel Martínez (© BORA - hansgrohe / Bettiniphoto)

Tím DSM tápa

Holandský celok s nemeckou licenciou po fantastickej sezóne 2020, tvrdo dopadol späť na zem. Pokles v populárnom PCS rebríčku zo štvrtého, na dvadsiate miesto, hovorí sám za seba. A mohlo to byť aj oveľa horšie, ale v lete tím aspoň na chvíľu povstal z popola a za dva mesiace ukoristil sedem z ôsmich tohtoročných víťazstiev, a hlavne sa im vydarila aspoň Vuelta, inak by to bol veľký prepadák. Pokles výkonnosti celého tímu najlepšie reprezentovali dve hviezdy z roku 2020.
Jai Hindley, ešte v neskorých októbrových dňoch minulý rok, srdnato bojoval o rúžový dres s Taom Hartom, ale počas zimy si takú formu udržať nedokázal a na jar bol len tieňom samého seba. Jeho cieľom malo byť Giro, ale vred v sedacích partiách mu zabránil zapojiť sa do bitky o celkovú klasifikáciu a v polovici talianskej Grand Tour musel odstúpiť. O účasť na Vuelte prišiel za záhadných okolností, tesne po tom, ako oznámil svoj prestup do tímu Bora-Hansgrohe. Od tej chvíle ho tím DSM posielal už iba na rovinaté preteky, ktoré vonkoncom nevyhovovali jeho vrchárskemu naturelu. Hindley sa tak musí tiež zmieriť so stratenou sezónou a v budúcom roku sa pokúsi znova objaviť svoju formu, ktorú ukazoval presne v tomto období minulý rok.
- reklama -
- reklama -
- reklama -
- reklama -
Druhým hviezdnym jazdcom tímu DSM, ktorý jednoducho sklamal, bol Søren Kragh Andersen. Dánsky pretekár v minulej skrátenej sezóne dokázal ukoristiť dve etapy na Tour de France, pódium na Omloope a na BinckBank Tour, ako aj vyhrávať časovky na World Tour pretekoch. K týmto výkonom sa tento rok ani nepriblížil a jeho najvýraznejším počinom bolo, že dotiahol Jaspera Stuyvena k víťazstvu na Miláno - San Remo.
Formu z roku 2020 nenašiel ani tretí ťahúň zostavy z minulej sezóny, Marc Hirschi. Švajčiara nezachránil ani prestup do tímu UAE. Sezónu začal neskoro kvôli vlečúcim sa dentálnym problémom, až koncom marca. A hoci sa na ardenských klasikách, aj na Tour, predstavil v slušnej forme, musel sa podvoliť tímovej hierarchií a pracovať pre fenomenálneho Pogačara. Útechou mu ale určite bolo, že Pogačar jeho podporu premenil vo fantastické víťazstvá. Hirschi dostal potom na jeseň príležitosť jazdiť aj sám na seba, no a pomaly ale isto začínal opäť pripomínať toho nechytateľného vrchára z minulého roka. Veľký výsledok ale nedosiahol, no a do ďalšej sezóny tak bude vstupovať s jasným cieľom, a to opäť sa zapájať do boja o víťazstvo na najväčších pretekoch sveta. V konkurencií Tadeja Pogačara to ale bude mať v tíme UAE ťažké.
Marc Hirschi vlani na Valónskom šípe (© Cor Vos | Team Sunweb)


Forma jednoducho neprišla

Po minuloročnom treťom mieste na Vuelte sa asi viac čakalo od Hugha Carthyho. Po tom, čo minulú jeseň v Španielsku zdatne konkuroval jazdcom kalibru Primoža Rogliča a Richarda Carapaza, si tentokrát vybral za vrchol svojej sezóny talianske Giro. Príprava nebola zlá, Carthy pekne stupňoval svoju formu a na Gire sa ukázal v dobrej fazóne, kde bol schopný bojovať o top 10. Jeho najlepší moment potom prišiel v kráľovskej šestnástej etape, kde aj so svojim tímom v ťažkých podmienkach roztrhal skupinu favoritov a po výbornom výkone sa dočasne vyšvihol na pódium. Tento deň ho ale evidentne stál veľa síl a v posledných piatich etapách už len slabol a Giro zakončil na ôsmom mieste. Obstojný výkon, ale jeho cieľom boli stupne víťazov, takže Carthy, aj jeho fanúšikovia, museli dozaista cítiť pachuť sklamania. O reparát sa ešte pokúsil v lete na jeho obľúbenej Vuelte. V generálke na Okolo Burgosu vyhral etapu a všetko vyzeralo byť opäť na správnej ceste, ale už v prvom týždni Carthyho šance na dobrý výsledok vyšumeli a tím ho následne z pretekov stiahol. Ale napriek tomu, že sa nedokázal prepracovať na úroveň z minuloročnej Vuelty, jeho sezónu nemôžeme označiť za úplný prepadák.

Sezóny Georga Bennetta a Stevena Kruijswijka by sa ale ako prepadáky už označiť dali. Po výbornej forme, ktorou sa prezentovali minulý rok po reštarte sezóny, sa od oboch čakalo viac. George Bennett síce začal sezónu vytúženým národným titulom, ale následne sa už príliš nepredviedol. Dostal životnú šancu viesť tím Jumbo-Visma na Gire, ktoré mu navyše profilovo vyhovovalo, ale svoju úlohu nezvládol a celkové poradie musel pre Jumbo zachraňovať mladučký Tobias Foss. Bennett to potom skúsil aspoň na etapy, ale na viac ako na tretie miesto mu to nevyšlo. Vo zvyšku sezóny už nepredviedol zhola nič. Kruijswijk absolvoval celú sezónu v Rogličových službách ako domestik, čo je celkom zaujímavé, keďže sa stále rozprávame o mužovi, ktorý takmer vyhral Giro a ešte len pred dvoma rokmi stál na pódiu Tour de France. Vyzerá to ale, že jeho osobným ambíciám už odzvonilo. S návratom Dumoulina a vzostupom Vingegaarda je vysoko pravdepodobné, že svoju kariéru už zakončí iba v roli pomocníka. Bennett tím Jumbo-Visma opustí a pripojí sa k hlavnému rivalovi - tímu UAE Emirates a najbližšie dva roky ho tak uvidíme v službách Pogačara a Almeidu.
- reklama -
rusko satky 560x300
- reklama -

Formu v sezóne 2021 nenašli ani dvaja šprintéri svetovej extratriedy. Po životnom roku 2020, v tejto sezóne výrazne slabším dojmom pôsobil Arnaud Démare. Podarilo sa mu síce nazbierať deväť víťazstiev, ale ani jedno jediné nebolo z kategórie World Tour. Na Tour, aj Vuelte, bol bezzubý, no a nielen on, ale aj jeho vláčik na čele s Jacobom Guarnierim a Ramonom Sinkeldamom akoby stratil desať percent zo svojej výkonnosti. V dojazdoch sa nedokázali pozične presadiť, a aj keď sa im to raz za čas podarilo, chýbala rýchlosť.
Podobne slabý rok si prežil aj ďalší svetový šprintér, Pascal Ackermann. Pre Nemca to mala byť životná sezóna, okorenená debutom na Tour de France, na ktorý tak dlho čakal. Slabá forma a neschopnosť vyhrávať počas celej jari ale napokon rezultovali v jeho nenomináciu na Tour a Ackermann sa s tímom po sezóne rozlúči. Prestúpi do tímu UAE Emirates. Ťažko povedať, či sa jedná o dobrý krok. V UAE bude mať konkurenciu v podobe Fernanda Gaviriu, aj Álvara Hodega, no a taktiež vzhľadom na hlavné zameranie tímu - vyhrať Tour de France s Pogačarom, sa mu veľmi pravdepodobne najbližšie dva roky opäť nepodarí dostať na štart Starej dámy.
Pascal Ackermann (© BORA - hansgrohe / Bettiniphoto)

Dobehol ich vek?

Na záver tu máme skupinku pretekárov, ktorí ani zďaleka nedosiahli úroveň, na ktorej pretekali ešte napríklad v roku 2020, no keď sa pozrieme na ich vek, je to celkom pochopiteľné. Jasným príklad toho je Jakob Fuglsang. Dánsky veterán v posledných rokoch pôsobil dojmom, že čím je starší, tým je lepší. Veď ešte minulý rok dokázal ako 35-ročný vyhrať monumentálnu klasiku, vylepšiť si svoje kariérne maximum na Grand Tour a umiestniť sa vo svetovom rebríčku na piatom mieste. Tento rok ale už oslávil tridsiate-šieste narodeniny a nemôžme sa preto čudovať, že jeho výkonnosť badateľne poklesla. Fuglsang nebol dostatočne dobrý na jar, aby na klasikách diktoval tempo, ako tomu bolo v posledných rokoch zvykom.
V lete sa mu ale podarilo dostať do dobrej formy. Vo Švajčiarsku bol v kopcoch silný a skončil tam tretí celkovo, takže pred hlavným cieľom sezóny, olympijskými hrami, vyzeral byť v dobrej kondícií. Údajne to ale bolo očkovanie proti koronavírusu, ktoré absolvoval tesne pred Tour, ktoré mu výrazne ubralo z formy. Na Tour pôsobil anonymným, ba priam až odovzdaným dojmom. V Tokiu síce statočne zabojoval a pokúsil sa vylepšiť svoje druhé miesto z Ria, ale na viac ako na jedenáste miesto Fuglsang nedosiahol. Dánsky matador sa ale nevzdáva, a v najbližších rokoch sa chce ešte pokúsiť vrátiť na vrchol. Bude to už vo farbách Israel Start-Up Nation, kam po sezóne prestupuje a kde podpísal výhodnú zmluvu na ďalšie tri sezóny - donedávna nepredstaviteľná vec pri 36-ročnom pretekárovi.
Jakob Fuglsang (© A.S.O. / Pauline Ballet)

Medzi sklamania sezóny musíme nepochybne zarátať aj trojicu dnes už žijúcich legiend cyklistiky, ktorá dominovala na Grand Tours počas celej uplynulej dekády. Chris Froome sa pred sezónou presunul do tímu Israel, aby bol jednoznačným lídrom na Tour. No a na Tour sa síce dostal, ale len v úlohe akéhosi hrajúceho kapitána tímu a počas celej sezóny sa nedokázal dostať na svoju úroveň spred onoho osudného pádu na Dauphiné 2019. Videli sme ho v dvoch celodenných únikoch na Tour of the Alps v apríli, a na Okolo Sicílie v októbri. Hoaxy o tom, že dostáva v Israeli aj naďalej päť a pol milióna eur ročne, boli síce vyvrátené, ale aj tak si Sylvan Adams asi môže povedať, že táto riskantná investícia mu nevyšla. Froome je ale bojovník a určite sa nevzdá, a aj naďalej sa bude snažiť vrátiť na svoju niekdajšiu úroveň.
Na tú sa už pravdepodobne nevráti Vincenzo Nibali, čo aj sám priznáva. Jeho výkonnosť má každý rok zostupnú tendenciu a vyzerá to tak, že sezóna 2022 bude jeho poslednou. Po minulom roku, kedy bolo po dlhých rokoch badať výkonnostný pokles, to bolo ešte badateľnejšie tento rok. Nibali začal sezónu v pre neho typickej neforme, s cieľom vyladiť ju smerom k jeho hlavným cieľom, ktorými boli Giro a Olympiáda. Pred Girom ale na tréningu spadol a zlomil si ruku. Akoby zázrakom sa dokázal dať pred talianskou Grand Tour včas do poriadku, ale tréningový výpadok sa podľa očakávaní naplno prejavil a Nibali dokončil Giro len na osemnástej priečke, bez akéhokoľvek hmatateľného výsledku.
Vincenzo Nibali (© LaPresse/Marco Alpozzi)
Na Olympiádu sa následne pripravoval na Tour, z ktorej odstúpil skôr, aby sa stihol v Tokiu aklimatizovať, no jeho japonské dobrodružstvo sa skončilo fiaskom. V závere sezóny dokázal aspoň ovládnuť jeho domáce podujatie Okolo Sicílie vydareným útokom z diaľky, čo spolu s jeho kvalitným a útočným výkonom na Okolo Lombardie signalizuje, že Nibali ešte nepatrí celkom do starého železa. Vo svojej poslednej sezóne, ktorú absolvuje v drese Astany, sa tak pokúsi ešte naposledy ovládnuť jeho domácu Grand Tour, ako aj odjazdiť všetkých päť monumentov, vrátane premiéry na Paríž-Roubaix.
Po prestupe do tímu Arkéa-Samsic na začiatku roka 2020, to vyzeralo, že Nairo Quintana urobil skvelý krok v kariére a je späť. Bohužiaľ, jednalo sa pravdepodobne len o planú iskierku nádeje, ktorú zahasila následná prestávka v sezóne kvôli pandémií koronavírusu a Nairova zrážka s autom pred reštartom sezóny, no a Quintana sa už viac neukázal v tej úžasnej forme, ktorou disponoval na začiatku minulej sezóny. Je to škoda. V tejto sezóne Quintana pôsobil ešte horšie, ako v jeho posledných sezónach v drese Movistaru. V kopcoch bol nevýrazný, no a čerešničkou na torte bola jeho Tour.
Tento rok sa kvôli časovkám na Starej dáme ani nepokúšal presadiť v celkovom poradí a všetku svoju energiu zameral na zisk bodkovaného dresu. Toho dresu, ktorý kedysi získal zhodou-náhod, popri boji o žltý dres. V tomto ročníku sa k jeho zisku napokon príliš nepriblížil, narazil na silnejších súperov a skončil v tejto súťaži až piaty, s veľkou bodovou stratou, a ešte k tomu aj bez akéhokoľvek výsledku v etape. Nairo bude mať budúci rok ešte len 32 rokov, takže teoreticky zatiaľ do starého železa nepatrí. Jeho vrchol ale prišiel pred dávnymi rokmi a aj napriek iskierke nádeje, ktorú svojim fanúšikom ponúkol na začiatku sezóny 2020, je celkom evidentné, že Nairo Quintana je za zenitom. Budúci rok bude kritický, keďže mu končí zmluva a teda jeho budúca sezóna pravdepodobne rozhodne, ako bude vyzerať celý koniec jeho kariéry. 
 
Náš eshop