Vysiela Šport RTVS
Christopher Horner. Jednoducho neuveriteľný. Len málokedy dokáže upútať cyklista po štyridsiatke, ale keď rovno vyhrá Grand Tour, tak je to okamžite obrovská senzácia. Preto musíme víťazstvo Chrisa Hornera na Vuelte označiť za historické a asi ťažko prekonateľné. Za rozhodujúce faktory jeho úspechu môžeme označiť sviežosť, sebadôveru a stopercentné využitie svojich schopností.
Skúsený Američan prišiel na Vueltu len so štrnástimi kompletne odjazdenými súťažnými dňami. Najskôr perfektne debutoval v tomto roku na Tirreno - Adriatico, kde dokázal udržať tempo s Nibalim, Froomom, Contadorom a obsadil šieste miesto, ktoré mohlo byť lepšie, keby sa mu podarila časovka. Hneď nato si však v marci poranil koleno na Okolo Katalánska a na preteky sa vrátil až začiatkom augusta v Utahu, kde skončil druhý. Teraz už vieme povedať, že vďaka tejto vynútenej pauze mal pred svojími súpermi kondičný náskok, pretože títo prišli unavení z predchádzajúcich účastí na Gire a Tour. Podobne skvele prišiel na Vueltu po zranení pripravený aj Ivan Basso. Už začiatok roka však potvrdil Hornerovu výbornú prípravu na túto sezónu.
Na začiatku pretekov si nikto nevšímal 41-ročného veterána. Ani vtedy, keď v tretej etape zaútočil na Mirador de Lobeira a vyhral. Ani vtedy, keď štyri kilometre pred vrcholom Alto Hazallanas vyštartoval zo skupiny favoritov dopredu. Vtedy len Nibali pochopil, že Horner 
netára do vetra. Po desiatej etape však už všetci vedeli, že sem prišiel v životnej vrchárskej forme. Tých 90 sekúnd, čo stratil na Nibaliho v časovke, začal systematicky búrať už v Pyrenejách a najväčší favorit pretekov sa dostal prvýkrát do úzkych pri výstupe na Formigal. Nibali neskôr sám priznal, že v tejto etape Hornera asi podcenil. A to sa nemalo stať. Sebavedomý Američan potom v 18. a 19. etape podľa hesla "čím strmšie, tým lepšie" vyzliekol Nibaliho z červeného a na Angliru bol skvele skoncentrovaný na obránenie líderskej pozície pre útočiacim Žralokom z Messiny. Na vrchole tak nikto nepochyboval, že víťazom Vuelty sa stal najlepší vrchár v španielskych kopcoch.
Každého však prekvapilo, ako si doslova suverénne počínal aj v tých najťažších úsekoch, a že počas celých troch týždňov nemal ani na jednom stúpaní slabú chvíľku. Jeho impozantná stabilita, sila a vytrvalosť tak postupne odrovnali všetkých súperov. S úsmevom. Chris Horner na takýto výsledok čakal celú kariéru, a keď dostal svoju neopakovateľnú šancu, bol pripravený ju využiť. Kým viacerí jeho rovesníci už odpočívajú doma na dôchodku, on si cyklistiku stále užíva. A na jeho víťazstvo na Vuelte tak asi nikto nezabudne.
Vincenzo Nibali. Porazený útočník. Úradujúci šampión Giro d'Italia bol považovaný za najväčšieho favorita pretekov. Pred Vueltou mal dostatok času na zotavenie a ako jeden z najlepších etapových cyklistov na svete mal byť referenčným bodom týchto pretekov. Sám sa tomuto označeniu bránil, pretože dvakrát za sezónu dosiahnuť stopercentnú formu je asi nemožné. Ale akonáhle si obliekol v druhej etape červený dres, víťazstvo mal určite pred očami. Stále však pripomínal, že do Madridu je ďaleko a najradšej by sa v červenom videl len po predposlednej etape. Keď postupne začal vo vrchoch strácať pôdu pod nohami, až napokon klesol na druhé miesto v klasifikácii po devätnástej etape, opakoval, že jeho tím je už veľmi unavený. Ale stále to boli len sekundy.
Jeden kopec, jeden súper, jeden útok. Nibali vedel, že o víťazovi Vuelty rozhodne až Angliru. Samozrejme, musel byť frustrovaný z nevyčerpateľnej Hornerovej sily, ale stále bol pred nimi 
ten posledný kopec, na ktorom tri sekundy znamenali menej ako nič. A Nibali sa na astúrske peklo pripravil perfektne. Jeho festival útokov však dokázal odraziť jeden pretekár. Talian nastupoval a nastupoval, Horner však nepoľavil, až mu dva kilometre pred cieľom zasvietila červená kontrolka a pred očami sa mu zjavila číslica dva. Stačil jeden útok, jeden vydarený atak, na ktorý by líder pretekov nedokázal odpovedať a Vincenzo Nibali by sa stal rovnako zaslúženým víťazom ako teraz Horner. Ten na druhej strane vedel čo hovorí, keď povedal, že v predposlednej etape je lepšie červený dres obraňovať, ako ho získavať.
Napriek tomu, že sa Nibalimu nepodarilo absolútne triumfovať, jeho opakujúce ataky na Angliru sa stali krásnym vyvrcholením vrchárskej bitky na Vuelte. Okrem toho dokazujú jeho nepoddajnosť, agresivitu a chuť víťaziť, ktoré mu v budúcnosti ešte určite prinesú nejeden nezabudnuteľný triumf.
Alejandro Valverde. Pódium nadovšetko. Jeho tradične smoliarsku Tour de France mala vystriedať ako vždy v jeho podaní úspešná Vuelta. O priveľkej záťaži nemohla byť reč, pretože v posledných rokoch nevie nikto jazdiť túto kombináciu vydarenejšie ako práve Valverde. V predchádzajúcej sezóne síce skončil druhý, ale ani tohtoročné tretie miesto nemôže byť pre neho sklamaním. Kým v minulom roku bol víťaznému Contadorovi viac ako vyrovnaným súperom v kopcoch, tentoraz musel pokorne skloniť hlavu pred lepšími vrchármi. Pódium mu zabezpečili hlavne odolnosť, vôľa a konzistentnosť.
Valverde nebol nikdy excelentným a čistokrvným vrchárom. Jeho najväčšou devízou bola prirodzená agresivita v dojazdoch do cieľa, ktorá dokázala v spolupráci s bonusovými sekundami robiť rozdiely. Lenže v tomto ročníku Vuelty si vybrala oddychový čas. Prvý týždeň doslova otváral náruč pre etapové víťazstvo španielskeho toreadora v krátkych, rýchlych stúpaniach, ale táto ponuka zostala nevyužitá. V nasledujúcich serióznych kopcoch potom ani raz nepredviedol dlhotrvajúci útok, ba čo viac, skoro vždy odpadol zo skupiny najväčších favoritov. Niekedy si dobrovoľne vystúpil z nastaveného tempa, keď cítil, že by nevydržal do konca. Preto jeho veľkou zbraňou na Vuelte bolo aj chirurgicky presné odhadnutie vlastných síl. Lenže v týchto prípadoch si zakaždým siahol na svoje fyzické dno a obrovskou bojovnosťou dokázal zažehnať prichádzajúce nebezpečenstvo. Za všetky príklady stojí hrdinská jazda na Coll de la Gallina, kde by ostatní pretekári v jeho pozícii stratili niekoľko minút, ale on nie.
Alejandro Valverde už asi vo svojom veku nezíska triumf na Grand Tour, ale je obdivuhodné, ako si stále dokáže udržať konštantnú úroveň na hranici svojich možností počas celých troch týždňov. O skvelom výkone tohto 33-ročného Španiela svedčí aj menoslov jazdcov, ktorých na Vuelte dokázal poraziť.
Joaquim Rodríguez. Príliš unavený. Obrovská snaha vynaložená v treťom týždni na Starej dáme na dosiahnutie pódiového umiestnenia si vyžiadala svoju daň. Pritom dvanásť etapových cieľov na vrchole stúpania by bolo za iných okolností pravdepodobne ideálnym hracím poľom pre Purita, lenže úplná zbierka pódií zo všetkých troch Grand Tour bola silnejšia motivácia.
Rodríguez nevyužil v úvodnom týždni ani raz svoj explozívny finiš a na najlepších strácal aj 
v prvých horských etapách. Očakávané, ale ťažko splniteľné zlepšenie v poslednom súťažnom bloku sa nakoniec nekonalo, aj keď vyhral etapu v Oviede, ale na brutálnych stúpaniach podľa jeho gusta Peňa Cabarga a aj Angliru nedokázal ohroziť ani Valverdeho tretie miesto. Ak jeho spolujazdec Dani Moreno počas prvého týždňa povedal, že lídrom tímu zostáva Rodríguez, pretože dokáže v horách v trpieť a oveľa viac bojovať, tak v rozhodujúcich etapách zostalo v Puritovom talóne len utrpenie.
Tridsaťštyriročný Katalánec mal obrovskú šancu vyhrať Vueltu, ale súťažný program počas celej sezóny bol proti tomu. Navyše sa nemohol pochváliť ani dobrým výkonom v časovke, tentoraz však svoju stratenú povestnú minútu nedokázal vziať svojím v súperom v horách. Takže nakoniec Joaquim Rodríguez len potvrdil starú pravdu, že na dvojboji Tour - Vuelta je momentálne nemožné získať miesto na stupni víťazov. A to je pre cyklistiku len a len dobré.
Nicolas Roche. Cesta medzi elitu. V prepychovom tíme Saxo-Tinkoff na Tour nemal za úlohu vydať zo seba maximum, pretože ho čakala dôležitejšia Vuelta a Espaňa a ohlásený útok medzi päť najlepších pretekárov. Motivovaný írsky cyklista už v druhej etape zaútočil na etapový triumf, obliekol si červený dres a jazdil veľmi odhodlane v zhode so svojími ambíciami, až kým neprišla štrnásta demolačná etapa, v ktorej výrazne zaostal. Zdalo sa, že ani tentoraz neprekročí svoj tieň. Lenže prekročil.
Hneď na druhý deň v kráľovskej verzii útočil v predposlednom stúpaní a aj keď si svojím atakom vybojoval k dobru len sedemnásť sekúnd, dokázal sám sebe, že v kopcoch sa stále dokáže vyrovnať ostatným. Práve týmto útokom si posilnil sebadôveru a svoju schopnosť prekonávať sám seba počas celých troch týždňov, na čom má veľkú zásluhu aj Bjarne Riis, takže si nakoniec vybojoval najlepšie umiestnenie na Grand Tour. A stal sa z neho cyklista, ktorý konečne našiel svoj rytmus v tých najťažších pretekoch.
Domenico Pozzovivo. Deň za dňom. Ak na poslednom Gire mohol podľa všetkého dosiahnuť viac ako desiate miesto, Vuelta mu sadla oveľa lepšie. A nebyť zaváhania vo zvlnenej sedemnástej etape, kde tohto útleho Taliana poriadne vytrápili neduhy vetra, pravdepodobne mohol skončiť ešte o jednu priečku vyššie. Výborné výkony v kopcoch, ktoré predvádzal každý deň, potvrdil dokonca skvelou časovkou, ktorá mu v predstihu zaručila miesto v TOP 10. Pred Vueltou nemal konkrétne ambície, no jeho vrchárska forma si tak rozumela s náročným profilom pretekov, že si aj on vybojoval svoj najlepší výsledok na Grand Tour.
Thibaut Pinot. Radosť z cyklistiky. Kto by si nepamätal zdrvenú Pinotovu tvár na Tour de France, keď mu utekali najlepší vrchári v rýchlych zjazdoch. Všade vo svete sa pretriasala psychická ujma talentovaného Francúza, ale Vuelta bola iná káva. Prvý týždeň aktívny, a keď ho nezastavili ani upršané Pyreneje s nebezpečnými klesaniami, Pinot bol späť. Vrchárske predstavenie na Vuelte mu mimoriadne vyhovovalo, siedme miesto musí byť pre neho po katastrofálnej Tour z ríše snov. V závere síce ešte neťahal tie najdôležitejšie nitky, ale so svojím talentom a plne využitými schopnosťami sa tak môže stať už čoskoro.
Samuel Sánchez. Nestarnúca osobnosť. Už 35-ročný domáci pretekár chcel zakončiť nie celkom vydarenú sezónu pekným výsledkom. Ôsme miesto sa niekomu môže máliť, hlavne výrazné zaváhanie hneď v druhej etape sa nemalo stať. Potom však naplno ukázal svoju bojovnosť a stabilnými výkonmi sa prepracoval až medzi najlepších. Takže k úplnej spokojnosti chýbalo azda len etapové víťazstvo. Lenže nesmieme zabúdať, že Sánchez bol spolutvorca oveľa väčšieho úspechu, keď sa aj jeho zásluhou podarilo udržať tím Euskaltel-Euskadi pokope.
Leopold König. Ako z rozprávky. Prvá účasť Grand Tour a hneď TOP 10 je snom každého mladého pretekára. Český borec vyhral etapu, na konci prvého bloku prežil svoju jedinú krízu, následne sa otriasol v časovke, po ktorej sa natrvalo usadil medzi najlepšími vrchármi, s ktorými dokázal držať tempo až do chvíle, kým sa nezačali odohrávať bitky o celkové prvenstvo. Pre 26-ročného cyklistu tak bola tohtoročná Vuelta potvrdením, že z neho vyrastá nebezpečný etapový pretekár, ktorý je silný v kopcoch, má potrebnú vytrvalosť a časovka nie je jeho veľkým nepriateľom.
Daniel Moreno. Zaslúžená odmena. Dve etapy, červený dres, Rodríguez na celkovom štvrtom mieste. Dobrá práca, Dani. Prvý týždeň bol mimoriadne silný, v druhom mu sily došli, ale to len kvôli tomu, aby v tom treťom pripravil peklo pre Puritových súperov. Peňa Cabarga, ale najmä prvá časť na Angliru bola v jeho podaní skvostná. A keby podľa vlastných slov dokázal obetovať v kopcoch viac bolesti, jeho výsledky mohli byť ešte lepšie. Ale čo by na to povedal Joaquim Rodríguez.
