Vuelta a Espaňa ešte donedávna trpela menším záujmom zo strany verejnosti a médií, keďže všetku pozornosť pohltila bezprostredne skončená Tour de France, ale v posledných ročníkoch organizátori podujatia tento deficit s ľahkosťou prekonali, preto sme sa pozreli na to, čo najlepšie vystihovalo jej tohtoročnú edíciu.     

 

Veľa kopcov. Španieli sa rozhodli dať záverečným pretekom Grand Tour v sezóne jednoznačný a príťažlivý charakter: kopce.  Domáci organizátori sa pri tvorbe jednotlivých etáp nerozptyľovali dlhými úvahami o taktických možnostiach daného úseku, aby bol čo najpútavejší, tak ako Taliani, oni jednoducho nasadili na záver etapy kopec a bez akéhokoľvek špekulovania mali o atraktivitu postarané. Dvanásť finišov na vrchole stúpania na tohtoročnej Vuelte rozhodne splnilo svoj účel a pri pohľade na Tour de France s jedným dominantným pretekárom, ponúkli to, čo na najväčších pretekoch v sezóne chýbalo: súťaživosť počas celých troch týždňov, ktorú sprevádzala napínavá rivalita.

 

roche-nicolas-saxoSkutočne, od druhej etapy až do tej predposlednej sa takmer dennodenne opakovali útoky medzi najväčšími favoritmi na celkové prvenstvo, no napriek tomu bol rozdiel medzi prvými dvomi pretekármi pred rozhodujúcou bitkou na Angliru len tri sekundy. Ani jeden deň nemohol nikto podceniť, aj relatívne jednoduchšie profily vedeli narobiť rozruch v pelotóne, napr. Domenico PozzovivoThibaut Pinot pod tlakom Saxo-Tinkoff a silného vetra stratili vo zvlnenej sedemnástej etape 90 sekúnd na najlepších.

 

Navyše španielske stúpania s nepravidelným a mnohokrát až brutálnym sklonom prirodzene podporujú útočnú jazdu, čo sa takmer v každej etape, ktorá končila na kopci, aj stalo. Každý vrchol sprevádzal pohyb najväčších favoritov, nikto na nič nečakal a už druhý deň na Monte da Groba vytiahol svoje vrchárske karty jeden z favoritov Nicolas Roche, čo je na iných pretekoch asi nemysliteľné. Zároveň hneď na tomto stúpaní sme mohli vidieť zničené vysoké ambície niektorých pretekárov a ako sa blížil koniec pretekov, postupne sa  k nim pridávali ďalší, až sa napokon vyprofiloval úzky okruh najlepších vrchárov.

 

Atraktivitu tohto podujatia tak nezaručili len najťažšie stúpania Alto Hazallanas, Coll de la Gallina, Peyragudes či Alto de l'Angliru, ale vrchárske emócie sa naplno prejavili aj na jednoduchších stúpaniach. Akoby Vuelta svojím spiritom zázračne nútila každého pretekára k aktivite.    

 

Úniky. Francúzske úniky. Je zaujímavé, že v tohtoročnej edícii pri toľkých finišoch na vrchole stúpania nehrali bonusové sekundy za víťazstvo veľkú úlohu v celkovej klasifikácii. Asi najväčšiu zohrali na Valdepeňas Jaén, kde Dani Moreno aj vďaka nim vyzliekol o jednu sekundu z červeného dresu Nicolasa Rocha. Čo znížilo ich vplyv na celkové poradie? Úspešné úniky v horských etapách, v ktorých hrali prím francúzske talenty. Okrem Alto Hazallanas, kde triumfoval Horner, patrili všetky ostatné vysokohorské etapy práve z pelotónu odtrhnutým cyklistom. Navyše ak k nim prirátame aj tie kopcovité, tak úspešnosť únikov sa ešte zvýši.

 

Skvelé útoky, ktoré dotiahli do konca Daniele Ratto, Alexandre Geniez, Warren Barguil, Kenny ElissondeVasil Kirienka sú umocnené tým, že ich získali v tých najťažších etapách, na ktoré si brúsili zuby najväčší favoriti pretekov, takže museli počas celého dňa odolávať zvýšenému náporu ich silných tímov. Najskôr Daniel Ratto využil sťažené podmienky v prvej Pyrenejskej etape a pomerne prekvapujúco získal pre jeho začínajúcu kariéru ohromnú vzpruhu. Na druhej strane víťazstvo skúseného Vasila Kirienku na Peňa Cabarga bolo dosiahnuté vďaka úžasným tempárskym schopnostiam, na ktoré pelotón neskoro zareagoval. Ale najbojovnejšiu cyklistiku v únikoch aj tak predviedli francúzski chlapci.

 

Alexandre Geniez vybojoval triumf v kráľovskej etape na Peyragudes, keď sa pohyboval na čele pretekov celý deň a záverečné stúpanie pokoril osamote. Warren Barguil sa ukázal ako barguil-warren-vuelta-2veľmi odolný jazdec, pretože po sólovej jazde na Formigal dokázal ešte v závere prešprintovať svojich troch súperov, ktorí sa na neho pred cieľom dotiahli. Navyše triumfoval aj v trinástej etape, keď vyfúkol víťazstvo šprintérom. Ďalší úžasný triumf dosiahol talentovaný Kenny Elissonde na Angliru, ktoré pokoril takisto po celodennom úniku. Dobiedzajúce mladé francúzske pušky tak opäť priniesli do cyklistiky bojovnosť a nebojácnosť, ktorá ju robí príťažlivejšou a v budúcnosti môžu títo mladí pretekári pretaviť svoje vlohy do ešte výraznejších úspechov v GC.

 

Okrem toho súťaž vrchárov vyhral ďalší Francúz Nicolas Edet, takže krajina galského kohúta si u svojich južných susedov vytvorila vlastný večierok. No túto klasifikáciu netreba zoširoka rozoberať, pretože tretie miesto Daniela Ratta, ktorému môžeme pripísať rôzne atribúty, len nie, že je špičkovým vrchárom, hovorí za všetko.

 

Šprintéri z kola von. Vuelta sa okrem iného prezentovala aj zlodejskou tvárou. Veď v prvom týždni vyhrávali na profile svedčiacom skôr pre klasikárov s impulzívnym finišom pretekári na celkové poradie. Potom na nasledujúcich vysokohorských etapách, v ktorých mali žiariť práve najväčší favoriti, naopak úradovali utečenci v úniku. A aby sa kruh uzatvoril, tak to málo šprintérskych príležitostí, ktoré ponúkali tieto preteky, bolo trikrát zavrhnuté na svoju šancu netrpezlivo čakajúcimi špecialistami na klasiky. Čierny Peter tak zostal v rukách šprintérov, ktorí si úspešne zašpurtovali len dva razy.

 

Najskôr Phillipe Gilbert v siedmej etape atakoval na bezvýznamnej vlnke, na čo dokázal reagovať len Zdeněk Štybar, ktorý nakoniec zvíťazil. Potom už mal belgický cyklista v dvanástej etape viac šťastia, kde v záverečných metroch využil zaváhanie šprintérskych vláčikov. No najviac adrenalínu predviedla šiesta etapa, v ktorej držal Tony Martin v šachu celý pelotón celý deň a len zvýšená aktivita Fabiana Cancellaru, ktorý vycítil, že ani tentoraz špurtérske zoskupenia nezvládnu svoju prácu, dostihla nemecký pancierový vagón tesne pred cieľom.

 

Špurtéri sa môžu právom hnevať na organizátorov pretekov, že boli takpovediac odstavení na druhú koľaj, a že niekoľko záverov určených pre hromadný dojazd pelotónu nespĺňalo ich kritériá pre šprint, pretože sa finišovalo v miernom kopci. Organizátori chápu tieto výhrady, napriek tomu nebudú v budúcnosti nič meniť na svojej koncepcii, lebo fanúšikovia si vyžadujú atraktívne a explozívne dojazdy.

 

Netreba zabúdať, že na Vuelte nie je pre nich situácia bezvýchodisková, pretože v minulom roku tu vyhral Degenkolb päť etáp, pred ním Sagan tri. Ich najväčšou slabosťou bola gilbert-philippe-2013neschopnosť doviesť pelotón pohromade pred cieľovú pásku. To využil Štybar, aj Gilbert, ktorí by však pri zodpovednom plnení svojich úloh špurtérskych tímov v takýchto etapách nemali šancu na úspech. O nemohúcnosti dolapiť Martina ani nehovoriac. Je pravda, že na Vuelte neštartoval nikto z elitných rýchlikov, práve preto sa mali títo šprintéri oveľa viac snažiť, pretože takáto možnosť uspieť na Grand Tour už nemusí prísť. Najmä Tyler Farrar mal obrovskú šancu konečne reštartovať svoju rýchlosť.

 

Neviditeľná Kolumbia. Dve druhé miesta v celkovej klasifikácii na predchádzajúcich Grand Tour pre kolumbijských cyklistov spôsobili doslova ošiaľ, preto sme s napätím očakávali, čo predvedú títo zázrační chlapci v nevyhnutne útočiacom prostredí, ktoré im mimoriadne vyhovuje. Žiaľ, musíme konštatovať, že nič. Sergio Henao ako líder tímu Sky a jeden z najväčších favoritov pretekov vybuchol hneď v druhej etape kvôli banálnemu dôvodu, pretože počas etapy málo jedol a na poslednom stúpaní vyhorel. Namiesto toho, aby dokázal, že to bola jednorazová záležitosť, v ďalších dňoch nepredviedol  nič zo svojho umenia a ani nedokázal uniesť zodpovednosť pri svojom prvom šéfovaní najbohatšieho tímu v pro tour, preto sa prepadol do úplného zabudnutia. V kráľovskej etape na Peyragudes sa síce dokázal prepracovať do úniku, ale záblesk formy sa nedostavil ani tento deň. 

 

Jeho spolujazdec Rigoberto Urán zas odjazdil náladové preteky. V jeho prípade sa nezopakoval scenár z Giro d'Italia, keď skvele nahradil odstupujúceho Wigginsa a následne vybojoval výborné druhé miesto. Tentoraz nezastúpil svojho trápiaceho sa kapitána. Jeho forma kulminovala v Pyrenejách, keď sa v šestnástej etape predstavil v úniku s výsledným druhým miestom, ale to bolo na jazdca jeho kvalít tiež málo.

 

Špeciálnym prípadom bola neriadená strela Carlos Alberto Betancur. Držiteľ bieleho trička z Gira totiž od tohto podujatia nejazdil na žiadnych pretekoch, takže na Vueltu prišla v jeho osobe veľká neznáma. A nakoniec sa potvrdili zlé chýry o jeho veľmi slabej forme, ktorú mala spôsobiť choroba. Preto ani tak neprekvapili jeho výkony, ako skôr chýbajúca snaha s tým čosi urobiť. Počas troch týždňov sa vôbec nezlepšoval, ale stále končil hlboko v cieľovej listine. Z toho dôvodu patril Betancur k veľkým sklamaniam tohtoročnej Vuelty, podobne ako jeho krajania. Veríme, že pre týchto talentovaných cyklistov bude tento neúspech dobrou skúsenosťou, ako sa v budúcnosti podobných výsledkov vyvarovať.