Príbeh pretekov veľkej trojky je veľmi podobný, no Vuelta a Espaňa je od Tour de France a Gira predsa len trošku odlišná. Prešla veľkým vývojom a až významné zmeny ju posunuli tam, kde je dnes. Začítajte sa teda spolu s nami do jej stručnej histórie.
 
Organizátori Vuelty sa inšpirovali úspechom Tour de France, ktorá pritiahla veľkú pozornosť okrem Francúzska aj v Taliansku a postupne aj v mnohých ďalších krajinách Európy.  Premiérový ročník Vuelty prebehol v roku 1935, na štarte figurovalo 50 jazdov. Spočiatku organizátori dlhšie hľadali v kalendári stabilný termín. Vuelta súčasnosti, to je po športovej i komerčnej stránke významný podnik. Priebežne prvý borec celkovej klasifikácie si oblieka červený dres. V minulosti to bol dres žltý, respektívne zlatý.
 
Iba traja cyklisti vyhrali Vueltu trikrát - Švajčiar Tony Rominger a Španieli Roberto Heras a Alberto Contador. Heras aj po štvrtý raz, v roku 2005. Ale prvenstvo mu odňali pre pozitívny dopingový test, v jeho organizme mu našli stopy zakázaného krvného preparátu EPO. Dvakrát boli na Vuelte úspešní Gustaaf Deloor (Belgicko), Julián Berrendero (Španielsko), jeho krajan José Manuel Fuente, Bernard Hinault (Francúzsko), Alex Zulle (Švajčiarsko) a Rus Denis Menšov. Spoločnosť celkových víťazov Vuelty je ale veľmi pestrá, svojich zástupcov v tomto exkluzívnom zozname majú aj Taliansko, Nemecko, Holandsko, Kolumbia, Írsko, či Kazachstan.
 
 
vuelta 01
Scenéria Vuelta a Espaňa (© Courtesy Slipstream Sports)
 
 
Mimoriadne zaujímavou persónou v dejinách Vuelty je španielsky cyklista Delio Rodriguez. V roku 1941 vyhral dvanásť etáp, o rok neskôr ďalších osem. Napriek tomu absentoval v celkovom poradí medzi najlepšími piatimi. Vynahradil si to v roku 1945. Už v druhej etape podnikol smelý únik, doviedol ho úspešne do konca a konkurencia stratila v cieli viac než pol hodiny! V roku 1947 skončil vo Vuelte celkovo tretí, bol najlepší v bodovacej súťaži a vyhral osem etáp. Jeho 39 etapových víťazstiev na Vuelte je absolútnym rekordom a už ho sotva niekto prekoná.
 
Prestíž Vuelty neustále rástla. Prelomovým bol rok 1963, kedy vyhral legendárny Francúz Jacques Anguetil. Stal sa prvým cyklistom, ktorý dokázal zvíťaziť na všetkých troch podujatiach Grand Tour, teda na Gire, Tour i Vuelte. O päť rokov neskôr sa to podarilo aj Talianovi Felicemu Gimondimu, neskôr sa do tejto elitnej spoločnosti zaradili Eddy Merckx, Bernard Hinault, Alberto Contador a Vincenzo Nibali.
 
Španiel Antonio Karmany sa v troch ročníkoch za sebou stal najlepším vrchárom a vyrovnal sa tak Juliovi Chimenezovi. Tento španielsky cyklista bol v kopcoch takmer nedostižný, na podujatiach Grand Tour získal titul najlepšieho vrchára až šesťkrát a v roku 1965 získal bodkované tričko na Tour de France i na Vuelte a Espaňa. Až do dnešných dní sa to okrem Chimeneza podarilo iba ďalším trom cyklistom. V roku 1965 sa Rik Van Looy stal prvým cyklistom, ktorý na Vuelte zopakoval víťazstvo v bodovacej súťaži. Po ňom to zopakovali ešte dvaja jazdci - Jan Janssen a Domingo Perurena. Počas šesťdesiatych rokov zasiahli organizátorov finančné problémy, no napriek tomu preteky plynule pokračovali. V roku 1968 sa stala Vuelta terčom teroristického útoku v 15. etape, naštastie, obišlo sa to bez obetí na životoch. Kariéra španielskeho cyklistu Dominga Perurenu trvala od roku 1963. Počas šestnástich rokov dosiahol skvelých 158 cieľových víťazstiev, čo ho radí medzi najúspešnejších jazdcov svojej krajiny. Bol všestranným cyklistom, silným v špurtoch, kvalitným tempárom a ani v náročných kopcoch sa nestratil. Po ukončení aktívnej kariéry ostal pri cyklistike, a postupne sa stal športovým riaditeľom tímov Teka, Orbea a Euskadi.
 
 
vuelta 03
Scenéria Vuelta a Espaňa (© Courtesy Slipstream Sports)
 
 
Sedemdesiate roky sa na Vuelte začali triumfom Luisa Ocaňu. Ten sa postupne stal jednou z legiend svetovej cyklistiky. V rokoch 1972 a 1974 vyhral na Vuelte José Manuel Fuente a zaradil sa medzi "vyvolenú" trojicu jazdcov, ktorí vyhrali Vueltu aspoň dvakrát. Fuente sa narodil v roku 1945 a jeho profesionálna kariéra netrvala dlho, presne sedem rokov. Bol vychýreným vrchárom a Vueltu vyhral celkovo dvakrát. Okrem toho štyrikrát za sebou ovládol klasifikáciu najlepších vrchárov na Gire. Vrchol jeho kariéry bol časovo situovaný do éry, v ktorej neohrozene kraľoval fenomenálny Eddy Merckx a Fuente s ním mnohokrát súperil ako rovný s rovným. Na sklonku kariéry začal mať Fuente problémy s obličkami. Kvôli zdravotným problémom musel ukončiť pretekanie a až do posledných dní svojho života bol neustále nútený absolvovať niekoľkokrát týždenne dialýzu, keďže jeho obličky vôbec nefungovali. Bola to dlhoročná bitka, ktorú napokon prehral v roku 1995, keď na disfunkciu obličiek zomrel. Mal len 50 rokov...
 
V roku 1973 vyhral Vueltu s nebývalou suverenitou Eddy Merckx, vyhral spolu šesť etáp a s výnimkou súťaže o najlepšieho vrchára bol najlepší vo všetkých individuálnych súťažiach. Aj medzi vrchármi bol druhý najlepší. V roku 1977 vyhral Vueltu Freddy Martens a napodobnil Merckxa aj v počte vyhratých kategórií, odniesol si všetky tričká s výnimkou toho za kráľa vrchárov. Martens bol celkovo až v trinástich etapách Vuelty v cieli ako prvý. V polovici sedemdesiatch rokov na seba výrazne upozornil Andres Oliva, ktorému sa trikrát podarilo vyhrať klasifikáciu najlepších vrchárov. V roku 1978 pricestoval Francúz Bernard Hinault na Vueltu ako jedna z najväčších cyklistických hviezd tých čias. V tomto roku vyhral prvýkrát vo svojej kariére Tour de France. Vuelta bola výrazne poznačená brutálnymi šarvátkami radikálnych fanúšikov s políciou. Kvôli násilnostiam bola dokonca anulovaná posledná etapa, čo bolo v dlhej histórii Vuelty a Espaňa ojedinelé.
 
 
vuelta 04
Scenéria Vuelta a Espaňa (© Courtesy Slipstream Sports)
 
 
Začiatkom osemdesiatych rokov sa medzi menami víťazov jednotlivých klasifikácií viackrát objavili dve mená - José Luis Laguía bol v kopcoch priam nedostihnuteľný, veď päťkrát získal trofej pre najlepšeiho vrchára. Podobne skvelý bol aj Ír Sean Kelly, štvornásobný triumfátor v bodovacej súťaži. V roku 1982 poznačil Vueltu prvý dopingový škandál, dva dni po ukončení pretekov organizátori oznámili, že zopár jazdcov malo pozitívny dopingový test. Medzi previnilcami bol aj celkový víťaz Vuelty Ángel Arroyo, ktorý tak prišiel o pozíciu najlepšieho jazdca v celkovom poradí. Titul tak pripradol druhému Marinovi Lejarretovi. Tak trochu kuriozitou je to, že v spomínanom prípade Arroya nevylúčili z pretekov, ale penalizovali ho stratou desiatich minút. Po treste klesol až na trináste miesto v celkovej klasifikácii. V ďalšom ročníku sa v programe Vuelty premiérovo objavilo stúpanie na Lagos de Covadonga, a práve tento kopec sa stal priam legendárnym. V roku 1984 sa konala jedna z najnapínavejších edícií Vuelty, v cieli bol zaznamenaný najmenší rozdiel medzi prvým a druhým jazdcom v celkovom poradí. Vyhral v tom čase medzinárodne úplne neznámy Eric Caritoux, na druhom mieste figuroval Alberto Fernandéz so stratou iba šiestich sekúnd.
 
Španiel Pedro Delgado bol jedným z najlepších svetových cyklistov, v roku 1988 triumfoval na Tour de France, v rokoch 1985 a 1989 bol celkovo najlepší aj na Vuelta a Espaňa, kde dosiahol ešte aj jedno druhé a jedno tretie miesto. Delgado bol pomerne subtílnej postavy, meral 171 centimetrov a vážil okolo 64 kilogramov. Bol vychýreným vrchárom, často bol vďaka svojmu agresívnemu štýlu úspešný v únikoch a aj v časovkách jednotlivcov patril ku špičke. Na druhej strane mal počas kariéry aj dosť smoly, postihlo ho niekoľko bolestivých pádov. Ani po skončení aktívnej kariéry cyklistiku neopustil, v súčasnosti je uznávaným komentátorom španielskej televízie, špecializuje sa logicky práve na cyklistiku.
 
 
vuelta 07
Scenéria Vuelta a Espaňa (© Courtesy Slipstream Sports)
 
 
Na konci osemdesiatych rokov Vueltu výrazne oživili cyklisti z Kolumbie, ktorí boli mimoriadne silní najmä v kopcoch. Keďže trate Vuelty obsahovali mnoho náročných stúpaní, aj v celkovej klasifikácii miešali Kolumbijci poradie na popredných priečkach. V roku 1987 celkovo zvíťazil Lucho Herrera, o dva roky neskôr skončil jeho kolega z národného tímu Fabio Parra na druhom mieste v generálnej klasifikácii. Až do Gira 2014 a triumfu Naira Quintanu bolo Herrerovo víťazstvo jediné kolumbijske na Grand Tour.
 
Ako veľký vietor "vtrhol" na Vueltu v polovici deväťdesiatych rokov Švajčiar Tony Rominger. Stal sa prvým cyklistom v histórii Vuelty, ktorý ju celkovo vyhral trikrát. Podarilo sa mu to v troch ročníkoch za sebou v rokoch 1992, 1993 a 1994. V roku 1993 dokonal svoj totálny triumf, keď vyhral všetky individuálne klasifikácie. Tony Rominger sa narodil v roku 1961 a s profesionálnou cyklistikou začal pomerne neskoro. Hlavným motivátorom bol pre neho brat, ktorý ho podnietil k tomu, aby začal profesionálne pretekať. Paradoxne, zďaleka nedosiahol toľko významných úspechov ako Tony. Aj na Tour de France nebol Tony ďaleko od celkového víťazstva, v roku 1993 bol od neho rýchlejší len legendárny Miguel Indurain. V roku 1994 v priebehu niekoľkých dní prekonal Tony Rominger dvakrát svetový rekord v hodinovke. Na velodrome v Bordeaux najprv zašiel 53 832 metrov a potom aj fantastických 55 291 metrov, hoci sa v tréningu hodinovke nijako špecálne nevenoval. V roku 1997 po ťažkom páde a zlomenej kľúčnej kosti zanechal aktívnu kariéru a venovala sa manažérskej práci. Dnes zastupuje aj bratov Velitsovcov.
 
V roku 1997 sa Vuelta stala korisťou skvelého Švajčiara Alexa Zulleho. Narodil sa v kantóne St. Gallen a v mladosti sníval o tom, že bude zjazdárom. Keď mal 18 rokov, pri lyžovaní sa vážne zranil. Počas rehabilitácie najazdil na bicykli stovky kilometrov. Ako amatér dosiahol v cyklistike viacero veľkých úspechov, v roku 1991 vstúpil medzi profesionálov. Jeho začiatky bol tak trochu kuriózne. Šéf stajne ONCE Manolo Saiz odmietol Zulleho angažovať, a medzi jeho dôvodmi bol aj ten, že zo zásady nespolupracuje s cyklistami, ktorí nosia náušnice. Po pár mesiacoch Saiz názor zmenil. Zulle už v drese tímu ONCE štartoval na pretekoch Volta a Catalunya. Bol vo viacerých únikoch a obsadil celkovo tretie miesto. V tom čase ešte nemal profesionálnu zmluvu, po Catalunyi ju dostal v septembri 1991. V tíme ONCE zotrval až do roku 1997. Väčšina jeho tímových kolegov mala španielske občianstvo a Zulleho komunikácia s nimi často viazla. Ovládal len typickú švajčiarsku nemčinu, ale po dokončení svojej prvej Vuelty šokoval zahraničných reportérov obstojnou španielčinou, v ktorej odpovedal na ich otázky.
 
 
vuelta 15
Scenéria Vuelta a Espaňa (© Courtesy Slipstream Sports)
 
 
V roku 1999 organizátori Vuelty do jednej z etáp premiérovo zaradili aj vrch Alto de l'Angliru. Tento kopec je síce vysoký „iba" 1573 metrov, ale niektoré pasáže pri stúpaní naň sú priam vražedne náročné. Pretekári šliapu do kopca takmer 13 kilometrov pri priemernom stúpaní cez 10 percent. Najstrmšie úseky ale dosahujú až 24-percentné stúpanie! Ako prvý sa „vyšplhal" na tento vrch legendárny Jose Maria Jimenez, cyklista, ktorý na Vuelte zvíťazil v súťaži o kráľa vrchov až štyrikrát. Jimenez prežil krátky život, no jeho cyklistické úspechy sa natrvalo zapísali do dejín. V roku 1998 skončil na Vuelte celkovo tretí, o dva roky neskôr piaty. Bol preslávený nečakanými únikmi, pri ktorých podľa expertov niekedy konal neuvážene a nemyslel na následky. Prinieslo mu to nejden veľký úspech, ale aj tvrdé sklamania. Počas ôsmej etapy na Vuelte 1999 podnikol fantastický útok počas stúpania na Angliru, kedy museli pretekári prekonať 23 percentné stúpanie v prudkom daždi a hmle. Jimenez sa dotiahol na Pavla Tonkova, ktorý v tom čase šiel sám v dlhom úniku. Jimenez v záverečnom špurte Tonkova predbehol a etapu vyhral. Každopádne, na druhý deň mu evidentne chýbali sily a stratil viac než 10 minút. Zomrel v roku 2003 počas pobytu na klinike v Madride, kde ho hospitalizovali pre srdcový infarkt. Mal len 32 rokov. Jeho bratrancom bol tiež vynikajúci cyklista a druhý muž Vuelty z roku 2007 Carlos Sastre.
 
Prvé ročníky v novom tisícročí priniesli niekoľko triumfov Roberta Herasa, ktorý celkovo vyhral prvé tri ročníky a v roku 2005 aj štvrtý. No pár dní po Vuelte 2005 obletela svet cyklistiky šokujúca novinka - Heras bol pozitívne testovaný, v jeho krvi sa našli stopy po krvnom dopingu EPO. Po diskvalifikácii Herasa sa tak stal celkovým víťazom ruský cyklista Denis Menšov. Cyklistickí odborníci charakterizovali Menšova ako všestranného jazdca bez výraznejších slabín. Aj v najťažších etapových pretekoch dokázal byť v popredí celkovej klasifikácie, bol dobrým vrchárom a výborným časovkárom. V roku 2007 vyhral druhýkrát Vueltu, v roku 2009 Giro d'Italia a na Tour de France 2010 skončil celkovo druhý.
 
 
vuelta 17
Scenéria Vuelta a Espaňa (© Courtesy Slipstream Sports)
 
 
V ďalšom ročníku bol najvyššie Kazach Alexander Vinokurov po vzrušujúcom súboji s lídrom svetového cyklistického rebríčka UCI Pro Tour Alejandrom Valverdem. V roku 2007 sa na najvyšší stupienok celkovej klasifikácie opäť postavil Denis Menšov, ktorý dokázal nechať za sebou aj skvelých Španielov Carlosa Sastreho a Samuela Sáncheza. Ich odstup predstavoval viac než tri minúty. V roku 2008 sa titul na Vuelte vrátil do Španielska zásluhou Alberta Contadora. Ten už predtým vyhral celkovo aj Giro d'Italia a stal sa historicky prvým Španielom, ktorému sa podarilo vyhrať všetky tri podujatia "Veľkej trojky".
 
V roku 2009 Vuelta odštartovala v Holandsku, v meste Drenthe. Potom polotón zamieril do Belgicka a Nemecka. Z celkového víťazstva sa mohol tešiť Alejandro Valverde, ktorý, paradoxne, nevyhral ani jednu jedinú etapu. Za ním skončili Samuel Sanchez (druhý), Cadel Evans (tretí), ale aj ďalší skvelí jazdci Ivan Basso, Robert Gesing a Ezequiel Mosquera. Viacerí Sanchezovi najväčší konkurenti mali počas pretekov ťažké pády, pri ktorých niektorí utrpeli aj zlomeniny.
 
Vuelta a Espaňa v roku 2010 bola z hľadiska slovenskej cyklistiky historická. V celkovej klasifikácii skončil na fantastickom treťom mieste Peter Velits, ktorý nechal za sebou aj superhviezdy ako Frank Schleck, Carlos Sastre, Joaquim Rodríguez či Luis Léon Sanchez. Tak vysoko ešte Slovák na podujatí „veľkej trojky" nikdy nefiguroval. Na Vuelte v roku 2011 obsadili dve miesta na stupni víťazov Briti Chris Froome (druhé miesto) a Bradley Wiggins (skončil tretí). Prvenstvo dosiahol Španiel Juan José Cobo s náskokom iba trinástich sekúnd pred Froomom. David Moncoutie štvrtý raz po sebe vyhral vrchársku súťaž. Slovenská cyklistika však zaznamenala ďalšie fantastické úspechy. Len 21-ročný Peter Sagan na svojich prvých trojtýždňových pretekoch vyhral tri etapy a potvrdil, že v špurtoch môže úplne rovnocenne súperiť s najlepšími jazdcami na svete.
 
 
vuelta 02
Scenéria Vuelta a Espaňa (© Courtesy Slipstream Sports)
 
 
V ostatných edíciách si organizátori pretekov doslova zakladali na tom, aby navrhli čo najviac dojazdov na vrchole stúpania. Aj keď nie všetky spĺňali parametre vysokohorských priesmykov, pre divákov bolo zakaždým pripravené perfektné vrchárske divadlo. Z toho dôvodu je zaujímavé, že v roku 2012 vyhral Alberto Contador nie po zničujúcich výkonoch v kopcoch, ale po nečakanom sólovom útoku v kopcovitej etape. O dva roky neskôr španielsky matador jasne kraľoval aj v horách. Po svojom treťom triumfe na Vuelte sa posunul v historických tabuľkách k Robertovi Herasovi. Dodajme, že na domácej Grand Tour štartoval trikrát a vždy vyhral.
 
Medzi tým sa v sezóne 2013 o obrovské prekvapenie postaral Chris Horner, ktorý sa ako 41-ročný stal najstarším víťazom v histórii Grand Tour. Využil fakt, že dvaja najväčší favoriti Nibali s Rodríguezom neboli v optimálnej pohode a domáci matador ich dokonale zaskočil na brutálnom Alto de l'Angliru.
 
 
vuelta collada de la Gallina
Jedno zo známych stúpaní Vuelty Collada de la Gallina
 
 
Vlani sa očakával veľký súboj Fabia Arua s Joaquimom Rodríguezom a veľký otáznik visel nad Nairom Quintanom a Chrisom Froomom, ktorí prišli z Tour de France. Na Kolumbijčanovi bol cítiť nedostatok síl, Brit do cieľa neprišiel, a tak sa vďaka obrovskej podpore Astany podarilo triumfovať Aruovi, hoci ešte do poslednej horskej etapy vyrážal v červenom drese veľmi nečakane Tom Dumoulin. Druhý skončil pri svojej poslednej účasti na milovanej Grand Tour Joaquim Rodríguez, ktorý bol sedemkrát v Top 10, ale nikdy la roja nezískal.
 
 
Vuelta zostane navždy aj v pamäti Slovákov. Ako prvý si ju v roku 1991 vyskúšal dnešný šéf Slovenského zväzu cyklistiky Peter Privara, cieľ však nevidel. Do Madridu nedošiel ani Matej Jurčo v roku 2005, no to bol ešte primladý. V rokoch 2007 a 2008 užsagan peter vuelta podium box absolvoval celú Vueltu. Škoda že bez výrazného úspechu. V roku 2008 debutoval v Španielsku Martin Velits, ktorý Vueltu odvtedy absolvoval už šesťkrát. Prišiel rok 2010 a bratia Velitsovci predviedli fantastické výkony. Vďaka víťazstvu HTC v tímovej časovke si dokonca ako prví Slováci na Grand Tours obliekli špeciálne dresy. Peťo zelený a Martin biely. Navyše Peter v 17. etape šokoval celý cyklistický svet, keď zvíťazil v individuálnej časovke a zdolal v nej dokonca legendárneho Cancellaru. Nehovoriac o celkovom treťom mieste. Martin pridal krásne tretie miesto po úniku v 15. etape. Ďalšie nádherné riadky do slovenskej kapitoly pridal Peter Sagan. Mladý talent vyhral pri svojej prvej účasti v roku 2011 tri etapy a vlani sa radoval štvrtý raz v Malage. Štartovať mal aj v roku 2016, ale dal prednosť horskej cyklistike na OH v Riu.
 
Vuleta 2016 patrila Nairovi Quintanovi v tesnom závese s Chrisom Froomom. Odštartovalo sa tímovou časovku, ktorá dopadla najlepšie pre tím Sky. Pre Frooma výborný začiatok. Úvod španielskeho dobrodružstva patril tiež Giannimu Meermanovi z Etixxu, ktorý vyhral dve etapy. Po prvej horskej etape mal dôvod na najväčšiu radosť Nairo Quintana, ktorý tak položil základ úspechu. Froome bojoval, vyhral dve etapy vrátane časovky, no na Kolumbijčana mu chýbalo takmer pol druha minúty. Záverečnú etapu vyhral Magnus Cort, taktiež zdvíhal ruky po druhý raz. Tretí v GC skončil Esteban Cháves, štvrtý Alberto Contador a elitnú päťku uzavrel Andrew Talansky.

Ročník 2017 prepísal históriu. Chris Froome sa po víťazstve na Tour de France totiž pokúsil o úspech i na Vuelte. Úspešne. S mohutnou podporou tímu Sky sa mu to podarilo. Vyhral dve etapy a jeho forma bola neuveriteľná. Druhý v poradí Vincenzo Nibali naňho stratil 2:15. Tretí skončil Ilnur Zakarin, ktorý dostal manko už takmer tri minúty. Štvrtý bol v Madride Wilco Kelderman, piaty lúčiaci sa Alberto Contador. Na pretekoch debutoval aj Michael Kolář, v druhej etape ale musel odstúpiť kvôli žalúdočným problémom.
 
Vuelta 2018 bola pre mnohých cyklistov vôbec poslednou šancou vybojovať nejaký lepší výsledok na niektorej z Grand Tours v tom roku, iní tu zase prišli vyladiť formu na svetový šampionát. Práve preto sa v Španielsku stretla veľmi zaujímavá smotánka. Medzi adeptmi na víťazstvo nechýbali pretekári kalibru Naira Quintanu, Rigoberta Urána, Thibaulta Pinota alebo Alejandra Valverdeho. Elitným vrchárom však vypálil rybník Simon Yates, ktorý na Gire mrhal svojimi silami, no už na Vuelte ukázal rozumnejší štýl jazdy a nakoniec celú GT vyhral takmer o dve minúty. Veľkým prekvapením celého ročníka boli výkony Enrica Masa. Jazdec Quick-Stepu skončil v GC druhý.