Seriál o našej mládežníckej cyklistike prechádza do fázy rozhovorov. Vzhľadom na naše obmedzené ľudské kapacity a osemnásť centier talentovanej mládeže (kde by sa drvivá väčšina posolstiev opakovala), sme sa radšej rozhodli dať priestor iba dvom, ale zato väčší, podrobný. Dnes je to o veľkej staršej CTM a o týždeň to bude o malej novšej.
 
Vybrali sme sa do Trenčína, kde už od roku 1982 funguje cyklistický klub pri Športovom gymnáziu, ktorý zakladal Stanislav Ďurikovič. Celok vychoval viacero veľkých mien histórie našej cyklistiky - Jána Valacha, Martina Rišku, Róberta Gavendu, Jána Šipekyho či Romana Broniša. Momentálne sa volá TJ SLÁVIA Športové gymnázium Trenčín. Je to druhá najväčšia CTM, tento rok zastrešovala štyridsať detí a v budúcom roku si trúfa ešte na väčšie počty. Viac o plánoch, ale aj problémoch a ich názoroch na rôzne témy sa dočítate z tohto rozhovoru, ktorý sme robili s hlavným trénerom klubu Romanom Bronišom a jeho dlhoročným predchodcom Vladimírom Hnáthom.
 
 
trencin 1
Cyklisti Slávie ŠG Trenčín s Romanom Bronišom (© Rastislav Hyža / archív tímu)
 
 
Čitatelia sa najprv potrebujú dočítať o Vašom systéme fungovania. Špecifické je, že sedíme priamo v škole. To musí byť Vaša veľká výhoda. Ako vlastne vyzerá bežný deň?
 
Roman Broniš: Určite to je výhoda, chalani majú upravené vyučovanie tak, aby sme mohli trénovať. Do školy chodievajú na 7:15. Majú tri hodiny do 9:45, nasleduje tréning zhruba do trinástej, aby mohli ísť na obed a vrátiť ešte na dve hodiny do školy. O 15:30 vyrážame na druhý tréning. V špecifickom prípravnom období, keď potrebujeme dlhý tréning, tak sú celé dopoludnie v škole a potom už popoludní ideme na jeden dlhší tréning. Myslím si, že naše fungovanie je ideálne. Deti dostávajú kvalitné vzdelanie a môžeme zároveň kvalitne trénovať. Nehovoriac o množstve ďalších záležitostí, ktoré nám škola poskytuje.
 
 
K tomu sa dostaneme. Je to teda normálne gymnázium aj s biológiou, dejepisom a ostatnými predmetmi?
 
RB: Áno. Je to klasické štvorročné, ale aj osemročné gymnázium. Nie sú ale v triede iba cyklisti, samozrejme, ale rovesníci zo všetkých športov a majú podobné vyučovanie. Od budúceho septembra sa ale pripravujú zmeny a mali by sme sa pretvoriť na strednú športovú školu, kde bude okrem gymnázia možnosť študovať aj športový manažment a ďalšie dva odbory.
 
 
Takže mohli by ste mať viac detí...
 
RB: Dúfame a sme radi, lebo viacerí majú problém zvládnuť náročnosť gymnázia. Najmä v kombinácii s cyklistikou, ktorá si vyžaduje obrovské množstvo tréningových hodín. Takto sa otvorí priestor pre ďalších študentov, ktorí už nebudú musieť mať taký veľký všeobecný záber. Veď vieme, že nie každému idú všetky predmety a keď sa v škole trápi, cítime to aj my.
 
RB: Ja celý život považujem za ideálnu kombináciu študovať na športovej škole. Ako dieťa som sa veľmi chcel dostať sem. Vyhral som pohár starších žiakov, tak z Dubnice prišli za otcom, aby som jazdil za nich, že mi všetko dajú, aj diety, ale ja som si šiel svoje a neľutujem. Pamätám sa, že nás tu na talentových skúškach bolo dvadsať a vzali šiestich. Dnes je situácia taká, že zháňame deti, aby prišli aspoň dve-tri na tieto skúšky. Doplnil by som, že na jar vždy robievame aj záťažové testy a od toho sa odrážame.
 
 
trencin 2
Roman Broniš s Marekom Bugárom (© Rastislav Hyža / archív tímu)
 
 
Len sa uistíme. Na Slovensku už nie je iná športová škola, ktorá by bola zameraná na cyklistiku, teda fungovala tak ako Vy, že klub + škola.
 
Vladimír Hnáth: Nie, priamo odbor cyklistiky, myslím, nemá žiadna škola, ale prirodzene nejaké športové školy sú - v Trnave, Banskej Bystrici a pod. Aj my tu máme šermiara, jazdca na koni a ďalších chlapcov, ktorí majú svoj tréningový proces, ale na škole nie je tréner šermu, čiže tak fungujú aj cyklisti na iných športových školách.
 
 
Robili sme prehľad počtu detí v jednotlivých CTM a videli sme, že máte aj pár mladších žiakov, no tí vekovo nesedia do gymnázia, takže asi nie sú všetci vašimi žiakmi.
 
RB: Žiaci gymnázia tvoria kostru tímu, ale máme aj takých, ktorí chodia inam do školy - Trenčína, Dubnice, Ilavy, Nového Mesta nad Váhom a pod. Nie je to podmienka, koniec-koncov, ak by sme sa spoliehali iba na gymnazistov, boli by sme o dosť menším klubom. Potrebujete podchytiť aj menšie deti a zasa neodmietať aj tie, ktoré chcú z rôznych dôvodov študovať inde. A samozrejme, dá sa aj prestupovať medzi školami, dajú sa tu spraviť skúšky a stáva sa, že prijmú aj inom ročníku ako tom klasickom prijmacom. Tréningový proces funguje tak, že deti z iných škôl sa k nám pripájajú popoludní v tej druhej fáze od 15:30.
 
 
Ako teda zháňate deti do klubu, už tu bolo povedané, že sa na skúšky hlási iba pár detí. Určite mnohých zaujíma, ako robíte nábor...
 
VH: Kedysi sme to robili vo väčšom. Spomeniem taký príklad, že šli sme napríklad do Hornej aj Dolnej Súče a urobili sme taký nábor, krúžok. Presviedčali sme deti, aby sa prihlásili a chodievali na tréningy. Tiež sme roznášali letáky po sídliskách. Boli časy, keď sme naplnili celý autobus. Postupne ale záujem slabol.
 
RB: Teraz je to najmä o známostiach, že presviedčame deti a rodičov, aby k nám prišli. Samozrejme, občas sa niekto prihlási. Tých klubov je pomerne dostať, takže sa stretávame a občas nejaké decká k nám prestúpia. Ako príklad napríklad spomeniem klub Braňa Kacinu Climberg, kde sú 9-10-ročné deti a keď sú staršie, môžu prejsť k nám. My momentálne s kvantitou nemáme problém, skôr je to o financiách a autách napr., že je niekedy ťažké odviesť sa na preteky. Máme financie na naše deti z gymnázia, ale s ostatnými pomáhajú aj rodičia a kamaráti. Napríklad manželia Buchelovci organizujú preteky a zúčastňujú sa väčšiny pretekov. Zabezpečujú jednu skupinu vlastným autom, tiež často komunikujú so zväzom. Mechanik Vlado Švajdlenik minie celú dovolenku kvôli pretekom. Manažér Rasťo Hyža nám pomáha so zháňaním sponzorov a tiež chodí na preteky pomáhať.
 
VH: Kedysi škola poskytovala autobus zadarmo, lebo dresy, bicykle a ďalší materiál sme si zadovážili sponzorsky, a tak bola dohoda na autobuse. No teraz je to trochu inak, skrátka autobus už stojí veľa peňazí, museli by sme platiť okrem nafty aj šoféra. Tiež potrebujeme doprovodné vozidlo do konvoja či na materiál, takže aj tak by tam museli ísť ďalšie autá a snažíme sa radšej nejako pomestiť. Autobus by bol pridrahý.
 
 
trencin 3
Roman Broniš využíva na prácu v klube aj takýto skúter (© Rastislav Hyža / archív tímu)
 
 
Tréner Hnáth už trochu načal tému logistiky, pridajme k tomu financovanie a materiál. Kto kupuje bicykle, kolesá atď.? Ako je to teda s materiálom?
 
RB: Pri bicykloch to funguje tak, že nedostávame ich sponzorsky, ale hľadáme značku, ktorá nám poskytne výborné podmienky na kúpu. Napríklad tento rok to bol Ghost. Vybavíme super cenu, napríklad polovičnú, a deti, resp. ich rodičia, si bicykel kúpia. Po sezóne je už na nich, čo s nimi budú robiť, môžu ich predať a nie sú moc stratoví. My sa potom staráme o ostatný materiál, ktorý kupujeme aj z financií na CTM. Snažíme sa, aby mal každý tréningové aj pretekárske kolesá, dva páry. Dopĺňame časovkárske špeciály, disky atď. Jazdíme aj dráhu a cyklokros, kde nám pomáha Juro Gavenda, takže toho materiálu je veľa, dopĺňame stavy, niečo sa zničí atď. Tiež kupujeme rezervy na strechu počas pretekov.
 
 
Áno. A rozpočet? Zo zväzu ste tento rok kombináciou štyroch podporných systémov dostali 41-tisíc eur. Koľko získate od sponzorov a s akým rozpočtom teda pracujete?
 
RB: Zo zväzu je to táto suma, sponzorsky sme zohnali zhruba desať-dvanásťtisíc a škola tiež prispieva, ale to sa ťažko vyčísľuje...
 
hnath 2015 slavia sgVH (na snímke vpravo): Áno, lebo škola platí trénera, nejaké pohonné hmoty, auto na tréningový proces a hlavne ho zabezpečuje, takže využívame športovú halu, bazén, posilňovne, maséra, garáže, sklady, sprchy a pod., to všetko je zadarmo. Takže ak by sme si to mali platiť, boli by to veľké položky.
 
RB: Áno, čiže nie je už také podstatné, že koľko škola finančne prispeje, že či tri-päť tisíc, jej benefity sú v tom, čo spomínal tréner Hnáth.
 
VH: Zhrnul by som to tak, že tu máme dva samostátne právne subjekty, klub a školu. Klub má napríklad svoju ekonómku. Škola sa stará o deti počas týždňa a klub počas víkendov, keď sú súťaže. Čiže ak to veľmi zjednodušíme, tak škola financuje pracovné dni a klub víkendy.
 
 
Škola teda platí jedného trénera, na plný úväzok? Ostatné honoráre pre mechanika, rôznych pomocníkov, ktorí sú nutní, to už ide z financií, ktoré máte z dotácie alebo sponzorsky, áno?
 
RB: Áno, na plný úväzok jedného trénera a niečo smiešne škola prispieva aj na mechanika. Zvyšok teda nie. Snažíme sa riešiť ešte druhého trénera. Uvidíme, musím povedať, že financie teraz od zväzu trocha rastú, takže vieme s tým ako-tak bojovať. Ak sa rozšíri škola o ďalšie odbory, mala by získať z ministerstva väčší príspevok, tak sa nám hádam niečo ujde.
 
VH: Je to prosto roky tak, že školy dostávajú dotáciu na základe počtu žiakov a keď je o športové školy čoraz menší záujem, tak je to horšie a viete, ako to je. Teraz sme tu, zajtra nás môžu zatvoriť. Ale hádam to bude v poriadku. Mali by teraz zvyšovať najmä počty hokejistov, snáď bude škola napredovať.
 
VH: Ja by som ale ešte jednu výhodu školy spomenul. My máme možnosť neustále komunikovať so žiakmi aj učiteľmi, čiže už ráno vieme, koľko detí pôjde na tréning. Či sú tu všetci, prečo ten chýba. Kto má aké zdravotné problémy. Prípadne či v škole nemá nejaké patálie. V iných kluboch chlapec nepríde na tréning, poriadne neviete, čo je s ním, musíte mu volať, zisťovať. Tu je nám všetko pomerne jasné.
 
 
gymnazium budova
budova gymnázia (© Erik Stopka / MY Trenčín / SME)
 
 
Tento rok ste si už nechali pár dvadsaťtrojkárov a až siedmi končia juniorskú kategóriu, takže chcete budovať aj U23? Teraz je veľkým problémom to, že juniori pri prechode k mužom končia.
 
RB: Áno, toto je u nás významnou novinkou. Je to vyústením toho, že všetci gymnazisti tu ešte rok alebo dva (podľa toho ako im roky vychádzajú) ostávajú a chceme im podať pomocnú ruku. Aby mohli ďalej jazdiť a pripravovať sa takto organizovane vo väčšom klube.
 
 
Ako vážne sa tomu chcete venovať? Budú jazdiť aj nejaké preteky napríkald v zahraničí?
 
RB: Veľmi vážne. Samozrejme, že nemám teraz prehnane veľké oči, ale chceme sami pod hlavičkou klubu štartovať na všetkých pretekoch V4 a chcem požiadať komisiu na SZC, aby za nás zalobovali aj pre Karpatských Kuriérov. To by boli také vrcholy. No a potom chceme absolvovať Slovenské poháre a tiež české, ktoré bude možné časovo stihnúť. Pochopiteľne, budeme reagovať na finančnú aj nejakú stavovú situáciu. Ak by sa nám darilo, snažil by som sa dostať chalanov aj do Poľska na nejaké jednorazovky. Uvidíme.
 
VH: Chcem vysvetliť, že toto je finančne aj logisticky veľmi náročná vec, lebo U23 majú iný model prípravy, ale hlavne úplne iný kalendár a ak to má mať hlavu aj pätu, musí sa pretekať aj v zahraničí. Takže sa môže stať, že potrebujete byť na dvoch rôznych miestach aj so športovým riaditeľom a mechanikom. Potrebujete mať na to autá, všetko plánovať, oslovovať organizátorov, vybavovať štarty atď. Teraz je trošku viac financií zo zväzu a ako vravel, tí chlapci ešte ostávajú na škole, tak sa na to Roman dal, veľmi mu v tom držím palce. Toto ma roky ozaj štvalo, lebo roky som sa trápil s tými deťmi a keď odišli k mužom do iného prostredia, zrazu si museli mnoho vecí riešiť sami, dostali iné tréningové plány a už mali svoj rozum. Ostalo všetko na ich zodpovednosti. Bol to ale pre nich veľký šok a mnohí skončili. Takto budú môcť ďalej jazdiť v tejto partii a dúfam, že juniorom, ktorí nie sú častými členmi reprezentácie, tak stúpne motivácia.
 
 
Roman, budeš to teda stíhnať všetko ty, aj U23?
 
RB: Angažovali sme Juraja Lajchu, ktorý prejde z Tlmačov späť k nám, teda do klubu, kde aj jazdil ako mládežník. Prešiel si touto kategóriou, je to zodpovedný chalan, takže bude takým kapitánom tejto partie a bude im šéfovať priamo v pelotóne, lebo väčšina pretekov je kombináciou U23 a Elite. Verím mu, že to zvládne.
 
 
lajcha mel
Juraj Lajcha na Okolo Slovenska 2018 (© Ján Melicher pre SZC)
 
 
V CyS Akadémii budú toto robiť už tretí rok, ale vidíme, že tam sa im to rozsypáva a v druhej polovici sezóny už často nevedia ani nazbierať šesť ľudí na nejakú UCI jednorazovku, ktorú by im Maťo Vyšňa vybavil. Vám sa to podarí?
 
RB: Je to veľmi náročné, polovica chalanov sú alebo budú vysokoškoláci, ja nemám ružové okuliare, ale verím, že štyria budú nosní a stabilní priamo z našej školy a vždy to budeme dopĺňať tými, ktorí budú môcť.
 
 
Všeobecným problémom v našej mládežníckej cyklistike je to, že druhoročáci juniori často nemajú také výsledky ako prvoročáci a potom, keď prejdú do U23, úplne ich to zabrzdí. Mnohí končia. Akoby bol strop v prvom juniorskom roku. V rebríčku extraligy, teda kombinácie SP a zahraničných pretekov, skončilo v Top 10 šesť prvoročákov, hoci sa prirodzene čaká, že starší by mali byť lepší. Prečo je to tak?
 
RB: Podľa mňa je to z veľkej miery neistotou. Nevedia, čo bude ďalej a strácajú motiváciu. Na Slovensku nie sú platení dvadsaťtrojkári. To znamená, že ak chce chlapec ďalej bicyklovať, hoci je aj dobrý a dostane sa do Dukly, aj tak ho musia živiť rodičia. Plus ak sa dostane takýto pretekár do dobrého klubu, je tam hierarchia, že sa musí prirodzene pracovať na lídrov a ísť po výsledkoch. Základný problém vidím vo financiách, že ten mladý pretekár musí po skončení strednej školy buď ísť na univerzitu, ktorá je s cyklistikou takmer nezlúčiteľná, alebo ostane doma a musia ho ďalej živiť rodičia.
 
VH: Veľa športovcov študuje na univerzitách, ale cyklista sa bez päťhodinového tréningu nezaobíde, a to sa fakt ťažko spája. K tomu rozdielu v rámci juniorskej kategórie by som povedal, že keď kadet prechádza k juniorom, je z toho taký vystrašený, ale zázemie mu ostáva, chodí stále do tej istej školy, tak maká na sebe a chce ukázať, že sa presadí aj u juniorov. V zime do toho veľa dáva a potom prídu aj výsledky. Ale po prvom juniorskom roku si už povie, že veď je to v pohode, starší odídu, tak teraz tu ja budem dobrý a nedajú do toho už toľko, koľko by mali. Je to taký vek, v živote sa hľadajú, ešte je to koniec puberty. A potom sa ešte aj druhý raz zmobilizujú pri prechode k mužom, ale už tu nie je systém - kluby a pretekár tak odchádza do stratena. Rok-dva ešte pojazdí, ale potom zváži, že chce ísť radšej na univerzitu, alebo potrebuje hneď peniaze, tak sa zamestná. Dnes nie je s týmto problém. Stráca sa motivácia. My by sme potrebovali viac kontinentálnych tímov, ktoré by aj mladých cyklistov platili a videli by to juniori ako jasný cieľ. Napríklad Slovinci to majú výborné. Majú Adriu Mobil, kde sa dá super pretekať, a sú aj blízko Talianska, kam chodia na množstvo pretekov a môžu si ich tam všímať. U nás je to ťažšie v tomto smere.
 
RB: Chceli sme Marekovi Bugárovi vybaviť angažmán v Taliansku už pre budúci rok, kedy bude ešte juniorom, riešili sme to krížom-krážom, aby dostal výnimku. Slovenský zväz písal na taliansky. Kluby záujem mali, ale pravido talianskeho zväzu je, že tam musí jazdiť od kadetov tri sezóny, takže to ich zväz zablokoval. Dostať sa ako dvadsaťtrojkár tam je už trošku jednoduchšie, ale aj tak musíš mať veľké výsledky.
 
 
trencin 5
Marek Bugár (© Ján Melicher / jmphoto.sk)
 
 
Prejdime k pretekom. Naša mládež je pripravovaná k pretekárskej cyklistike najmä cez Slovenský pohár. Je podľa Vás kvalitný, je tam dostatok podujatí?
 
RB: Ja vravím, že mohlo by byť viac a som jasne za to, že CTMky majú organizovať podujatia, aby skrátka deti pretekali. Nie je to jednoduché, vybavovať treba množstvo povolení a je potrebné, aby to aj nejako vyzeralo, ale keď už raz je tu toľko CTMiek, ktoré poberajú peniaze od zväzu, mali by priniesť pridanú hodnotu aj v pretekoch. My organizujeme každý rok viacero pretekov. Napríklad budúci rok to chceme znova rozšíriť a zorganizovať aj medzinárodný etapák spoločne pre kadetov a juniorov. Malo by to mať tri dni v májovom termíne. A jeden deň by bolo aj kolo Slovenského pohára pre mužov.
 
VH: Máj je dlhodobo prázdny v cestnej cyklistike na Slovensku, a to je škoda, lebo v júni sú predsa majstrovstvá republiky. Snáď bude mať tento etapák dobrý ohlas. Mávame na našich pretekoch aj zahraničnú účasť, pozvanie prijímajú niektorí Poliaci, prípadne Maďari, takže dúfame, že prídu aj na tento etapák a vystužia to trochu.
 
 
A teda koľko kôl by malo byť v našom pohári, aby to podľa Vás bolo v poriadku?
 
RB: Ja si myslím, že ideálne by bolo, aby bolo aspoň päťnásť Slovenských pohárov, čiže o čosi viac ako teraz. Vlado, podľa teba?
 
VH: Na to sú rôzne názory, sú aj takí, ktorí tvrdia, že kôl je veľa. Nie sú všetky kluby schopné chodievať na toľko pretekov. Tiež sa vraví, že by nemuseli ani pribúdať pohárové preteky, ale iba verejné preteky. No dnes chce mať každý Slovenský pohár, lebo to má väčší cveng, je to bodované, prídu teda tam mnohé kluby a aj tie pelotóny sú väčšie. Ak už niekto si dá tú veľkú námahu preteky zorganizovať cez tie všetky povolenia, tak jasné, že chce, aby boli na čo najvyššej úrovni. Ale aby som sa vrátil späť, tak ja si tiež myslím, že CTMky by mali robiť preteky, mohlo by ich byť viac. Ale ak nie sú, tak sa to dá nahradiť Českom, tam sa tiež deti veľa naučia.
 
RB: Som rád, že sa teraz začína raziť trend, že niektoré kolá SP sú spoločnými pretekmi juniorov a mužov. Mladým pretekárom to rozhodne pomáha. Môžu vidieť, kde sú v porovnaní so staršími, s Duklákmi a podobne. Môže tam niekto vyskočiť a hneď ho to dobre motivuje.
 
 
trencin 6
Finiš Mateja Farkaša (© Ján Melicher / jmphoto.sk)
 
 
No a kvalita Slovenského pohára teda rastie, alebo klesá, stagnuje?
 
RB: Rozhodne sa zväčšila kvantita. Detí naprieč kategóriami je veľa, najmä žiacke súťaže sú o dosť masovejšie ako pred pár rokmi, no postupne k starším kategóriám tie počty klesajú. Je to trochu iná téma, ale napadlo mi pri tomto, že s malými deťmi je to náročné, pri tréningoch potrebujete byť blízko nich, musíte dávať väčší pozor a v tých menších kluboch, kde nie sú kvalifikovaní tréneri, alebo sú často iba rodičia, tak sa boja s deckami robiť a niektoré potom rýchlo končia. Ale čo sa týka kvality SP, ťažko povedať, nemám na to jasný názor, či to ide hore, neviem.
 
VH: Trend kvantity od SZC je tu citeľný. Podporuje sa veľa klubov za málo peňazí. Podľa môjho názoru treba ísť viac po kvalite. Mala by to byť trochu pyramída a zo dva-tri kluby, ktoré by pracovali s tými najlepšími a mali financie na zahraničné štarty, vyššiu odbornosť atď.
 
RB: Dnes berú dotácie aj deti kategórie mini, ktoré sa často iba odvezú s rodičmi, nastúpia na pár kôl SP, že ich to baví, ale nepracujú systematicky a ťažko z nich niečo bude. Rozumiem, že treba mať členskú základňu, jedno s druhým, ale je to na uváženie.

VH: Áno, niektoré kluby majú ozaj len jedného trénera, ktorý ide na tréning s juniormi aj mini chlapcami a povedzte mi, že ako sa toto dá skoordinovať, keď po prvej zákrute už musí byť junior dávno preč. Koho teda nechať samých - malé deti či juniorov? Odpoveď je jasná. No a potom tá juniorská kategória tak vyzerá. Chlapci sú rôzni. Niektorí splnia to, čo im tréner povie, no nie všetci. Ďalšia vec je, že ja som toho názoru, že aj prvoročák, možno i druhoročák medzi mužmi ešte potrebuje vedenie a pomôže mu tréningová skupina atď. Mnohí fungujú tak, že už si veľký, tu máš tréningový plán, to a to rob. No stále sa má čo učiť. A takí cyklisti, ktorí sa už pripravujú sami v U23, si niekedy povedia, že dnes je zlé počasie, nejdem von. Možno namiesto toho urobím niečo iné. No tréningový proces sa už naruší.
 
 
Určite sa treba boriť s faktom, ktorý ste spomínali, že už pracujete s každým dieťaťom, lebo výber nie je. Deti tak už na testoch nedosahú výsledky ako kedysi. Peter Privara nám pri nejakej príležitosti spomínal, že niekedy mali deti výsledky aj na hranici siedmich bodov, teraz je to dva-tri. Ešte sa ho na to budeme pýtať v rámci tohto nášho seriálu. V každom prípade je to smutné.

VH: No, to je tak, že tie CTM testy všestrannosti už zanikli. Robievalo sa to v Žiari nad Hronom a tam sa deti mohli dozvedieť viacero poznatkov, minimálne videli, či sa medziročne zlepšili.
 
Prečo to zaniklo?
 
VH: Nechcem špekulovať, treba sa pýtať zväzu a trénersko-metodickej komisie. Ja tam už aktuálne nechodím.
 
 
trencin 4
Cyklisti klubu sa pripravujú na štart (© Rastislav Hyža / archív tímu)
 
 
Chodievate aj Vy ako klub do zahraničia? Slovenský pohár nedokáže úplne zaplniť ideálnu sezónu pre kadetov či juniorov.
 
RB: Áno, zúčastňujeme sa aj niektorých Českých pohárov, vždy je to o termínoch, že kedy sa dá. Máme možnosť vycestovať aj do Poľska, ale zatiaľ sa to vždy prelínalo s našim pohárom, a to je, samozrejme, priorita.
 
VH: Prichádzajú do školy rôzne pozvánky z Maďarska či z Balkánu, kde sa tí organizátori potrebujú odraziť a mať aj zahraničné kluby, aby im to tam rástlo.
 
RB: Áno, ale niektoré tie preteky sú dosť ďaleko a ísť tam kvôli jednorazovke nie je rozumné. Takže skôr uprednostňujeme Český pohár, ak to termín dovoľuje, tam chodievame na päť-šesť kôl.
 
 
Ako tréneri sa nejako vzdelávate? Chodievate na školenia, zisťujete si nové informácie o trendoch v cyklistike? 
 
RB: Ak vyhlásia kurzy, chodievame tam.
 
VH: Problém je, že ich je málo. Každý rok by mal byť aspoň jeden dvojdňový kurz, len asi nie je o to až taký záujem. Mnohí licencie majú a už ich to nenúti sa vzdelávať. Ja si pamätám, že kedysi museli tréneri chodievať na školenia, lebo im nepredĺžili licenciu. To by mohla byť cesta. Lenže tu bola teraz veľká diera, že pred Belásom desať-pätnásť rokov nikto neškolil. Keď tu nič nebolo, chodievali sme kedysi s Milanom Novosadom do Prahy.
 
RB: To vzdelávanie ozaj nie je iba o školeniach, človek sa prirodzene snaží posúvať, vidí rôzne veci. Stretávame sa na tréningoch občas napríklad aj s Erikom Baškom, ktorý nám povie pár zaujímavostí. A podobne.
 
 
Veľa sa hovorí o hustote cestnej premávky, vodičoch, ktorí neberú ohľad na cyklistov a robia im problémy. O nekvalitných cestách. Ako ste teda spokojní s podmienkami, ktoré máte na tréning v Trenčíne a okolí?
 
RB: Ja si myslím, že Trenčín má ideálnu polohu. Máme tu možno najlepšie podmienky na trénovanie na celom Slovensku. Máme tu roviny, kopce aj celkom kvalitné cesty, alebo také, kde nikoho niet. Vybehneme na Homôlku, na Moravu, na Piešťany, kade-tade. Tiež sú výborné klimatické podmienky. V Žiline je väčšia zima.
 
VH: Historicky bolo Považie Mekkou cyklistiky. Tu bolo obrovské množstvo klubov a aj preto tu zriadili Duklu. K vodičom áut by som povedal, že vždy boli aj sú nejaké problémy, ale nie je to také vypuklé, že ste pri každom aute pod veľkým stresom. Väčšina tréningov je pokojná, ale je tam pár krízových momentov. Napríklad smerom na Beckov je výborná cesta, skvelo sa tam trénuje, ale prídete na križovatku v Trenčianskej Turnej plnej áut a modlíte sa, aby to bolo v poriadku. Vždy som si vydýchol až keď som spočítal všetky deti, že sú v poriadku. Čiže je to o takých bodoch.
 
 
trencin 7
Cyklsti klubu na tréningu (© Rastislav Hyža / archív tímu)
 
 
RB: Čím je skupina cyklistov väčšia, majú pekne jednotné dresy, prípadne majú so sebou aj auto, vodiči sú ohľaduplnejší. Nevytláčajú, nevytrubujú. Ak už sme desiati, je to v kľude.
 
VH: Teraz je na Slovensku veľa ciest v rámci priemyselných parkov, ktoré často robia na smeny tak, že vy už viete, že keď tam prídete o takej a takej hodine, autá tam nebudú a dá sa tam pekne jazdiť i organizovať kritériá a pod.
 
 
Blížíme sa ku koncu. Mohli by ste ešte povedať, čo Vás napadá, alebo sme sa o tom ešte nerozprávali. Prípadne zosumarizovať ten základný problém - ako zlepšiť výsledky našich mladých pretekárov, aby boli konkurencieschopní a mohli sme ich v budúcnosti sledovať v špičkových tímoch.
 
RB: Myslím si, že ak má teraz zväz viac financií, mal by sa snažiť zastrešiť dvadsaťtrojkárov, lebo je tam naozaj ten problém, že juniori nevedia, čo ďalej a upadajú. Potrebujeme tím alebo aspoň centrum, kde by mohli byť pretekári U23 a pod odborným vedením makať na sebe. A treba im aj finančne pomôcť. Je to zložité, ale určite by sa to dalo vymyslieť tak, aby mali motiváciu a šancu sa presadiť.
 
VH: Alebo to, čo som už načrtol, že naozaj treba ísť do kvality. Vytipovať si na základe nejakých kritérií dve-tri-štyri CTMky, ktoré dostanú väčšiu podporu aj akoby štatút významných a budú pracovať s tými najlepšími. Aby tí najlepší chlapci trénovali spolu, ťahali sa, boli financie na kvalitné preteky, materiál, stravu, trénerov, doktora, všetko. A ideálne aj v kombinácii s takým projektom U23, ako vraví Roman. Lebo dnes každá CTM pracuje so všetkými deťmi. Žiadny výber už neexistuje a keď máte aj slabých, ktorých to možno baví a je lepšie stráviť čas takto ako na počítači alebo telefóne, chvalabohu, dobre. Ale tí silní sú stále s nimi a potom myslia, že veď som lepší ako on a uchlácholia sa. Ak by sa podarili tieto kvalitnejšie centrá, som presvedčený, že by sme na základe tejto metódy vychovali použiteľných pretekárov. Teraz je to viac o náhode či niekto vyskočí. Systém musí byť. A pokojne nech je zväz tvrdý. Toto vám dám a toto očakávam. Hneď by sa vytvorila motivácia, keby chalani vedeli, že je tu obmedzený počet miest a ak sa tam dostanem, budem mať také a také výhody.
 
VH: Takto. Nikto nepopiera, že peňazí je viac a je to vidieť. Reprezentácia už nechodí nikam na polorozpadnutých autách a ľudia si už možno nerobia mastný chleba do tašky, nečakajú na jedlo od organizátora ako na spasenie, lebo nemajú peniaze na to, aby sa to kúpilo. Financie už sú a dá sa pracovať profesionálnejšie.
 
 
preteky juniori 5 1
Dobová fotografia Vladimíra Hnátha (vpravo) s Milanom Novosadom, Terezou Medveďovou, Martinom Dubeňom, Jurajom Bellanom a Tomášom Haragom (© Jaroslav Maliňák, C-I.sk)
 
 
RB: Jasné, trochu sa dvíhame a verím, že to pôjde správnym smerom. Ešte mi napadá, že mohli by mať napríklad aj tí najlepší chlapci z ročníka extra dotáciu. Najlepšia trojka z poradia Slovenského pohára by dostala to a to. A ďalšou vecou je náš nevýhodný zákon. V Čechách si môžu sponzori podporu odpísať z daní. U nás sa to nedá. Treba zo zväzov tlačiť na legislatívu. Každý, kto nás chce podporiť, musí všetko vytiahnuť z vlastného vrecka a má pocit, že má za to málo.
 
RB: Ja by som napríklad aj chcel apelovať na Cycling-Info.sk, aby ste robili textové aj foto reportáže z domácich pohárov. Robíte dobre spoločný šampionát, to je super, ale aj poháre. Viem, že to je náročné aj nákladné a mnohých ľudí u vás zaujíma hlavne World Tour, ale ak sa my nedostaneme do médií, ťažko budeme zháňať sponzorov. Tí chcú vidieť svoje logo, deti i rodičia si o sebe/deťoch niečo prečítať. Bola by to ďalšia motivácia pre všetkých a možno by sa nám podarilo získať viac partnerov. Marketing ide rýchlo hore, každý chce spätnú väzbu.
 
 
Áno, s touto otázkou sa boríme už viac rokov. Kedysi sme dokázali spraviť prvé štyri kolá, ale potom sme už ďalšie kapacitne nedokázali a oheň bol na streche, že prečo o nich ste písali, o nás nie. Tak sme to zabalili. Nemali sme financie na fotografa atď. Ale škrie nás to a už som sa rozhodol, že to v nasledujúcej sezóne budeme robiť, ale ešte si premyslím ako.
 
 
VH: Keď už bola reč o reprezentácii, ešte by som doplnil, že niektorí ľudia majú názor, že načo sa chodí na MS, ME, ťažké Svetové poháre, keď niektorí, alebo v špecifických prípadoch všetci nedokončia. Ja som dlhé roky bol reprezentačným trénerom a pamätám si, že keď sme dostali výprask, aká bojovná nálada bola v aute pri ceste domov. Že my budeme makať na sebe a zlepšíme sa. Ono je to tak, že boli tu rôzne vlny. Keď sme sa rozdelili s Čechmi, neboli sme na tom dobre a pamätám si, ako sme sa radovali, keď jeden chlapec dokončil ťažké preteky a už to bolo svetielko v tuneli. Potom prišli opačné časy, keď sme tu mali Jurča, Velitsovcov, Saganovcov, keď sme zrazu víťazili a mali prvý mechaničák. No teraz sme znova padli dolu. U mládeže sú vždy takéto vlny. Ale najdôležitejšie je nevzdať sa, chodiť pretekať von aj s tými prehrami. Niektorí chlapci si myslia, že prídu na športovú školu, asi že zjedia tri pilulky alebo čo a už budú vyhrávať. Ale to takto predsa nefunguje. Všetko je o tréningu. Dobre - vyšetrenia, strava, výživové doplnky, wattmetre, pulzmetre, prilby, všetko možné, to je nadstavba, fajn, ale v prvom rade je robota, robota a ešte raz robota. Bez nej je to všetko zbytočné.
 
 
trencin 8
Pavol Kramarčík s Kubišom a Foltánom na MSR 2018 v časovke (© Ján Melicher)

 
A chcú tieto dnešné deti? Majú také vôľové vlastnosti ako kedysi?
 
VH: Stratila sa motivácia. Už sme tu síce o nej hovorili, ale ešte z takého uhla by som sa pozrel na motiváciu, že v bývalom režime a ešte aj v deväťdesiatych rokoch sa tie deti veľmi chceli dostať do zahraničia. Makali aj kvôli tomu, aby nemuseli robiť v továrni, lebo toto ich bavilo viac, ale aj kvôli tomu, aby sa dostali napríklad do Východného Nemecka, alebo potom po páde bývalého režimu už hocikam. Aby videli svet a bolo to pekné zamestnanie. Dnes už majú deti obrovské možnosti. Vedia, že keď nebudú dobrí v cyklistike, zamestnajú sa hocikde inde. Niekedy chlapec makal na sebe, aby dostal od strediska bicykel, a potom bol kráľ. Dnes to je už úplne inak. Sú rodičia, ktorí kúpia synovi ten najdrahší bicykel, ktorý vidia a ani ho nepotrebuje.
 
RB: Sú všelijakí chalani a v cyklistike sa dá rýchlo odhaliť, kto chce a kto nie. Snažíme sa pracovať hlavne s tými, ktorí chcú. Sú mnohí rodičia, ktorí vedú deti správnym smerom. Ale uchytia sa napríklad aj tie, ktoré to naopak maju v rodine ťažké a chcú ukázať, že na to majú a zatínajú zuby najviac.
 
VH: Správny tréner musí neustále hľadať rôzne spôsoby motivácie pre tie deti. Veľa starých motivačných faktorov zaniklo a treba hľadať nové. To je asi pointa.
 
 
Ďakujeme za rozhovor!
 
 
O týždeň v utorok dostane priestor novšia menšia CTMka so svojimi názormi.