História Okolo Slovenska: Živé prasiatko pre víťaza etapy (3. ročník, 1956)

Štart 3. ročníka Okolo Slovenska bol na Vajanského nábreží v Bratislave a zvedavcov boli tisíce. Kým prvé dva ročníky pretekov boli súbojmi výlučne českých a slovenských jazdcov, v treťom ročníku už súťažili pretekári z ôsmich európskych krajín - Rakúska, Talianska, Francúzska, Švédska, Belgicka, Nemeckej demokratickej republiky, Poľska a Československa. Prestíž pretekov v zahraničí rástla. Spoza hraníc dorazili kvalitní cyklisti, napokon aj celkovým víťazom kvalifikácie jednotlivcov sa stal Talian Aurelio Cestari. Posledné dni pred pretekmi strávili najlepší slovenskí cyklisti na sústredení v Trenčianskych Tepliciach. To bol dôkaz, že vedenie pripisuje pretekom Okolo Slovenska veľkú dôležitosť.

(Aurelio Cestari sa aj vďaka presvedčivému výkonu na pretekoch Okolo Slovenska dostal do talianskeho olympijského tímu a v závere roka 1956 štartoval v súťažiach pod piatimi kruhmi v austrálskom Melbourne. Bol súčasťou družstva v cestných pretekoch tímov. Taliani obsadili štvrté miesto, ale bola to kuriózna súťaž. Prvý a jediný raz v dejinách olympiád súťaž družstiev prebehla úplne ináč, než bolo zvykom. Všetci jazdci vyrazili na trať súčasne, pre výsledok tímu bol určujúci súčet umiestnení najrýchlejších troch cyklistov každého z národných družstiev. Neuvážený nápad, ktorý autora rozhodne nectil. Náhoda a šťastie zohrali dôležitú úlohu v boji o medaily. Francúzi mali súčet umiestnení o jediný bodík nižší než druhí Briti, a získali tak zlato. Už na ďalšej olympáde v Ríme 1960 sa Medzinárodný olympijský výbor vrátil k tradičnému formátu časovky družstiev. Cestari s kolegami v Melbourne siahali na bronz, no tesne im ušiel. Keďže v cieľovom špurte záležalo každému z jazdcov na umiestnení, dojazd bol veľmi hektický a nebezpečný. To bol hlavný dôvod, prečo mal tento formát takú krátku životnosť.)

Etapovými mestami pretekov Okolo Slovenska v roku 1956 boli Nitra, Sliač, Zvolen, Košice, Prešov, Tatry, Žilina a Bratislava. Termín pretekov bol zvolený tak, aby posledný súťažný deň kolidoval s výročím vypuknutia SNP. V prvých dvoch ročníkoch etapové mestá súťažili o titul najlepšieho mesta. Hodnotila sa výzdoba mesta, počet fanúšikov popri cestách, celková atmosféra. Pocty získali Prešov a Svit.

Už od úvodnej etapy boli diváci svedkami dramatických súbojov. Prvý dojazd bol na štadióne v Nitre. Na atletickú dráhu sa vyrútili spoločne dvaja jazdci, ktorí zvládli úspešný únik – Belgičan Mayne a Nemec Braune. Pri prejazde prvou zákrutou hľadisko stŕplo, obaja spadli. Našťastie sa vážnejšie nezranili a rýchlo sa vyšvihli do sediel. Prvý v cieli bol šťastnejší Wolfgang Braune. V ďalších etapách potvrdil svoju vynikajúcu formu. Vždy jazdil v popredí, nechýbal v žiadnom významnom úniku. Držiteľ žltého trička sa v priebehu pretekov viackrát menil. Žiaľ, do výsledkov nie raz zásadne prehovorili nečakané faktory. Defektov, pádov, mechanických porúch, vážnejších zranení, bolo viac než dosť. Víťaz Aurelio Cestari mal okrem dobrej športovej formy aj potrebný kus šťastia. Trochu nečakne vyhral štvrtú etapu s cieľom vo Vranove, (mimochodom, cenou za prvenstvo bolo živé prasiatko) a príležitosť výraznejšie sa presadiť v celkovej klasifikácii energicky využil. Vyhli sa mu početné kolízie, jeho stroj fungoval perfektne. To sa nedalo povedať o mnohých jeho súperoch.

Zvláštnou súhrou okolností mali všetky dovtedajšie ročníky pretekov Okolo Slovenska jednu spoločnú črtu. Do celkového poradia jazdcov vždy v rozhodujúcej miere prehovorila piata etapa. Zakaždým obsahovala aj ťažké horské pasáže, ktoré roztrhali pelotón na množstvo skupín. Nejeden z favoritov práve v piatej etape stratil nádej na úspech, naopak, všetci tí, ktorí v záverečných celkových výsledkoch figurovali na popredných priečkach, v spomínanej  etape zažiarili.  

Jan Kubr exceloval v druhej etape. Dojazd bol pred hotelom Palace na Sliači, ku ktorému sa v závere rútila viacčlenná skupina. Kubr sa chcel vyhnúť hromadnému špurtu, ktorý nemal v láske. V záverečných stovkách metrov ešte vystupňoval aj tak vysoké tempo, „odskočil“ súperom o vari dvadsať metrov a s prehľadom triumfoval. Pre nejedného novinára i trénera bolo jeho víťazstvo prekvapujúce. Nie pre skúseného šéfa talianskeho družstva Gallota. Ten sa už pred pretekmi vyjadril, že Kubr je skvelý cyklista. Gallota predpovedal, že Kubr poriadne zamieša karty na popredných pozíciách. Jeho prognóza sa naplnila. Potvrdila ju spomínaná druhá etapa, ešte umocnila tretia. Jej cieľ bol v Košiciach a Kubr dorazil do cieľa po skvelom sólovom úniku ako prvý. Bol veľkou nádejou československej cyklistiky, no očakávania úplne nenaplnil. Celé dva roky kariéry mu vzal absurdný dištanc. Nebyť smoly, zdravotných patálií a arogancie československých telovýchovných funkcionárov, Jan Kubr mohol v cyklistike dosiahnuť oveľa viac.

V roku 1956 vyhral Kubr spolu dve etapy. Už v roku 1954 sa na premiérovom ročníku pretekov Okolo Slovenska postavil na stupne víťazov. Mal iba devätnásť rokov. V súťaži jednotlivcov bol celkovo tretí. Toto umiestnenie zopakoval aj v roku 1956. V kuloároch sa o Kubrovi živo diskutovalo ako o výnimočnom talente. Bol dvakrát členom víťazného družstva na Pretekoch mieru (1954 a 1955). Vynikal hlavne v kopcoch, naopak, jeho miernou slabinou boli hromadné špurty. V roku 1957 odstúpil v tretej etape z Pretekov mieru pre náhlu chorobu a dostal sa tak do nemilosti komunistických funkcionárov. Spolu s Janom Veselým (ten sa tiež vzdal) boli vylúčení z československej reprezentácie a označení za zradcov ľudu. Dva roky sa Jan Kubr musel pretĺkať ako závozník, potom ho predsa len omilostili a mohol sa vrátiť k milovanej cyklistike. Ďalší zlom v jeho živote nastal pri rutinnej lekárskej prehliadke. Odhalila na jeho pľúcach tuberkulózny nález. Doktori mu kategoricky zakázali ďalej vrcholovo športovať. Kubr musel predčasne uzavrieť svoju aktívnu kariéru. Stal sa uznávaným trénerom v Rudej hviezde Plzeň, viedol viacero výborných jazdcov, napríklad Antonína Bartoníčka, či Jiřího Hávu.

Neuveriteľne veľa smoly mal v prvých etapách Vlastimil Ružička. Doplatil na technické problémy svojho bicykla. Ako naschvál, porucha prišla vo chvíľach, kedy bol v nádejnom úniku malej skupinky a mal veľmi sľubné vyhliadky. V rýchlych špurtoch bol takmer nedostižný, prípadné víťazstvo mu nie jeho vinou ušlo medzi prstami. Priam hrdinské výkony predvádzal aj Švéd Karl Magnus Ammel, ktorý siahal na celkové prvenstvo v klasifikácii jednotlivcov. Po štvrtej etape bol na jej čele, no dva ťažké pády rozmetali jeho plány. Napriek tomu bol jedným z obľúbencov objektívnych slovenských fanúšikov. Platilo to aj pre Belgičana Willyho De Schoppera. V druhej etape bol v škaredom hromadnom páde. Zakrvavenú tvár mu síce ošetrili lekári, ale to nebolo najzávažnejšie poranenie. Trvalo niekoľko minút, kým bol schopný pokračovať v jazde, dokonca dvakrát stratil vedomie. Fanúšikovia ho hlasno povzbudzovali. S krajným vypätím a bolesťami prešiel ešte zopár kilometrov, potom ho vedenie tímu odvolalo z trate.Rőntgen odhalil zlomenú kľúčnu kosť.

Organizátori boli po pretekoch vedeniami tímov pochválení za dobre zvolené trasy s veľmi zaujímavými pasážami. Na druhej strane sa im ušlo aj dosť rozhorčenej kritiky. Platilo totiž pravidlo, že mechanické vozidlá mohli jazdiť len za pelotónom a prípadná porucha na bicykli sa mohla riešiť iba tam. Pretekári museli počkať, kým ich minie posledný zo súperov, až potom mohli mechanici zasiahnuť. Na nezmyselný predpis najviac doplatil Vlastimil Ružička. Pri zásahoch mechanikov stratil toľko času, že jeho úspech v celkovom poradí bol prakticky nemožný. Proti absurdnej klauzule sa vyslovili niekoľkí šéfovia zúčastnených tímov.

Víťaz súťaže jednotlivcov Aurelio Cestari sa úspechom na pretekoch Okolo Slovenska odpichol k vyšším métam. Pár mesiacov po skvelom účinkovaní na slovenských cestách podpísal svoju prvú profesionálnu zmluvu. Aj druhý muž klasifikácie Alberto Emiliozzi zamieril k profesionálom, a vo svojej prvej sezóne ihneď zaujal niekoľkými výbornými výsledkami. (V roku 1957 napríklad na Giro di Sicilia vyhral celkovú klasifikáciu).