Martin Velits: Na úlohu domestika som sa hodil. Cyklistika bola ku mne veľmi dobrá

Pôsobil v tímoch Dukla Trenčín, Konica Minolta, Wiesenhof, Milram, HTC - Columbia a Quick-Step. Profesionálnym cyklistom bol jedenásť sezón, z toho desať v elitnej kategórii. Kariéru ukončil o sezónu neskôr ako brat Peter. Rozprávali sme sa s dlhoročným slovenským želiezkom v ohni svetovej cyklistiky, Martinom Velitsom (32). 

 

 

 

 

 

Začínali sme v turbulentnom období po páde tímu T-Mobile, keď vyplávali na povrch dopingové kauzy a cyklistika sa dostala do krízy. Na druhej strane, my sme sa ani raz nestretli s organizovaným dopingom, ani že by sme v tíme čosi tušili, čo je dobré. V ďalších rokoch pokračovala kríza a na trhu bola nejasná situácia. Dá sa povedať, že trh stále nie je upokojený, čo vedie k neistote cyklistov. Pomohol však príchod veľkých celkov s čerstvými sponzormi, ako je napríklad Sky alebo Orica. Postupne som vnímal aj zmenu atmosféry v pelotóne. Mladá generácia akoby už nemala toľko rešpektu a presaduje sa dravejším štýlom pretekania. Takže pomaličky akoby sa vytrácala taká hierarchia v pelotóne medzi mladými a staršími pretekármi. Ďalšie zmeny sa týkali napríklad jazdenia s vysielačkami alebo bez nich, ale to v podstate nezmenilo štýl pretekania. Menili sa aj ďalšie veci, ale na tieto som si spomenul takto z prvej.

 

       

 

Boli sme veľmi radi, že sa nám splnil sen dostať sa do profesionálnej cyklistiky. V úvodných piatich - šiestich rokoch sme si hľadali svoje miesto v tíme a pelotóne, respektíve vlastné limity a silné stránky, či máme na to vyhrávať alebo v čom môžeme byť najviac prospešní pre tím. Neskôr sa to zmenilo na také zabehnuté koľaje, keďže v Quick-Stepe som už mal jasnú pozíciu, vedel som, čo sa odo mňa očakáva a prečo si ma tím cení.  

 

 

 

Cestovanie či letecké presuny mi nevadili, ani keď to boli dlhšie trasy mimo Európu. Vekom sa ale postupne vytráca dravosť, takže situácie ako státie v daždi pred náročnými pretekmi mi nebudú chýbať. Čiže cestovanie som vnímal ako príjemné, náročné bolo skôr zvládanie stresu a tlaku na pretekoch, keďže vždy sa požaduje určitý výkon a priesenie hodnoty do kolektívu.       

 

 

Martin Velits na MS (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk)

 

 

 

S Petrom sme sa snažili držať spolu, a potom sme mali šťastie na tím Quick-Step. Po odchode Petra v ňom pre mňa stále zostalo miesto. Takže som vďačný, že som nemusel každý rok alebo dva meniť pôsobisko. Každy z tímov bol špecifický. Milram mal najprv nemeckého hlavného sponzora a riadili ho Taliani, ale v druhej sezóne už bolo aj vedenie nemecké. Výkonnostne patril skôr k priemeru, ale v oboch sezónach to pre nás bolo ideálne zázemie na rozhliadnutie sa v elitnej kategórii. Prestup do HTC bol veľkým skokom, ani nie tak v peniazoch alebo rozpočte, ale najmä v mentalite ľudí a filozofii tímu. Tam sme boli so spolujazcami viac ako len kolegovia. Potom prestup do Quick-Stepu bol tiež posunom vpred, pretože práve ho začal vlastniť Zdeněk Bakala s cieľom vylepšiť ho na špičkový tím. Prestúpilo tam veľa ľudí z HTC, ale zároveň to bol stále celok s 30-ročnými koreňmi. Každopádne, som rád, že som nikdy nemusel v tímoch riešiť závažné problémy, či už medziľudské alebo finančné. 

 

 

 

V prvých rokoch som prirodzene musel byť domestikom. Vždy tam boli lepší jazdci, hoci občas som dostal voľnú ruku. Po piatich rokoch som videl, že ak ju dostanem a všetko mi sadne, tak môžem skončiť v top desiatke na menších pretekoch. Lenže potom v špičkovom tíme HTC bola filozofia postavená inak, brali sa len víťazstvá, čo je v cyklistike pravda. Či by som skončil štvrtý alebo tretí, to by bolo jedno. Vždy je lepšie víťazstvo, keď všetci ostatní v tíme vedia, že je to aj ich zásluha. Na úlohu domestika som sa hodil aj charakterovo. Keďže som od malička jazdil spolu s Petrom, tak som sa naučil cyklisticky pomáhať. Bavilo ma vyhrávať spolu s lídrami veľké podujatia, čiže s úlohou domestika som sa nemusel ani zmierovať.       

 

 

 

Je to o výkonnosti, len tá v konečnom dôsledku rozhoduje. V juniorskej kategórii sme boli ešte vyrovnaní, vyhrali sme obaja nejaké preteky, ktoré nám sedeli. Neskôr sa už prejavili väčšie rozdiely. Peter vedel vyhrávat aj v kategórii U23, kde som už ja nemal až také dobré výsledky.  

 

 

Martin Velits (Omega Pharma - Quick-Step Cycling Team / Tim de Waele)

 

  

 

Ten bol pre naše kariéry kľúčový, až rozhodujúci. Predtým už sme boli v pro-kontinentálnom tíme Wiesenhof, ale ten zanikol a všetci si museli hľadať nový angažmán. Vďaka tomuto úspechu sa nám ho podarilo nájsť v elitnej kategórii. 

 

 

 

Na Vuelte dosiahol Peter najlepší výsledok v kariére, pódium na Grand Tour a víťazstvo v časovke, takže som bol veľmi rád súčasťou tímu a nemusel som to sledovať len doma cez televízor. Tour de France 2012 zostane zase jedinou, ktorú som išiel, navyše dokázal som ju dokončiť. Dostal som sa na ňu na poslednú chvíľu ako náhradník, ale cítil som počas nej výborne. 

 

 

 

Bolo to také konzistentné, že som nikdy nemal pocit, že teraz sa mi rok alebo dva nedarí. V prvých rokoch som sa snažil zaradiť, učil som sa, bolo to vzrušujúce. Potom už som mal určitú pozíciu, tak som sa ju snažil udržať a vychutnával si to. Našťastie, vyhli sa mi vážnejšie zranenia. Mal som len v prípade cyklistov bežné zlomeniny zápästia, kľúčnej alebo hrudnej kosti, ale nikdy ma to nevyradilo na viac ako mesiac. Samozrejme, boli aj ťažké chvíle, ale nikdy som neuvažoval nad koncom kariéry. Až teraz v poslednej sezóne som už cítil, že je čas posunúť sa ďalej. Je fajn, že rozhodnutie som mohol urobiť sám, že nebolo ovplyvnené zranením alebo nenájdením tímu. 

 

 

Martin Velits (© Quick-Step Floors Cycling Team / Tim de Waele)

 

 

 

Aj najmenšie preteky môžu byť veľmi náročné v závislosti napríklad od počasia. Vždy som to však zvládol, aj nejaké Miláno - San Remo so snehom a podobne. Najhoršie bolo, keď som ochorel počas Vuelty alebo Gira, vtedy som sa napríklad trápil sedem hodín s teplotou v Dolomitoch. To však bolo moje osobné rozhodnutie a otázka prestíže, snaha dokončiť preteky. Tímy až do takýchto situácií jazdcov netlačia.    

 

 

 

Pôvodne som tam nemal ísť, ale nahradil som spolujazdca a som rád, že som tam poslednýkrát pretekal. Bola to pekná rozlúčka. S európskymi pretekmi sa to nedá porovnať vo viacerých pozitívnych i negatívnych ohľadoch. Napríklad infraštruktúra bola výrazne lepšia. Jazdili sme takmer výhradne iba po nových cestách a diaľniciach, lepšie som ešte nezažil. Čo sa týka globalizácie, cyklistika je tradične európsky šport, ale aby ďalej rástla, alebo skoro až prežila, tak sú potrebné takéto preteky, respektíve rozšírenie na všetky kontinenty. Ide o to, aby sa stala ešte zaujímavejšou pre veľké nadnárodné firmy, aby sa im investované peniaze do cyklistiky dokázali vrátiť. 

 

 

 

Ešte vo februári alebo marci som oznámil, že plánujem koniec kariéry, aby to bolo z mojej strany férové. Každý rok rieši tieto existenčné otázky zopár tímov, ale tento rok nebola situácia Quick-Stepu až taká kritická a dramatická. Samozrejme, nie je to zdravé. Občas to spolujazdci spomenuli, ale na pretekoch sa to až tak nerieši. Jednoducho, už sme si na to v cyklistike zvykli.   

 

 

Martin Velits v tradičnej úlohe na čele pelotónu (© 2017, Karlis Medrano)

 

 

 

Aj Quick-Step má jeden z lepších rozpočtov a je to o tom, ako ho tím využije. Vyprofilovalo sa zdravé jadro ľudí, pretekárov i členov manažmentu. Za tie roky sa to dobre nastavilo a podarilo sa získať do zostavy veľa talentov ako Alaphilippe alebo Gaviria. 

 

 

 

V našom prípade musel byť Peter majster sveta, aby sme sa dostali do elitnej kategórie. Nič menšie by zrejme nestačilo. Teraz je to asi jednoduchšie, nepotrebujú byť práve majstrami sveta, ale nikdy to nebude ľahké. Vďaka Petrovi Saganovi je Slovensko viac na cyklistickej mape, čo môže mladým chalanom pomôcť. 

 

 

 

Nemal som problém nejaké nevydarené momenty vytesniť. Celkovo to bola pekná kariéra a časť života. Pozitívne spomienky určite prevýšili hocičo iné, určite mi zostanú. Za kariéru som vďačný. Cyklistika bola ku mne veľmi dobrá.