Erik Baška: Tepy, ktoré som udržal hodinu, mám problém držať pár minút. Ale mám novú nádej

Pred sezónou sa vrátil do Dukly, a tak sa očakávalo, že bude lídrom tímu v rovinatých etapách a bude mať veľkú šancu opäť vyhrávať, minimálne sa dostať do boja o najvyššie priečky menších pretekov. Zatiaľ to tak nie je. Preto sme sa ho v rozhovore pýtali, čo sa vlastne deje, prečo ani tento týždeň nepreteká, hoci jeho kolegovia sú v Estónsku aj Francúzsku.

Rok 2020 začal pre mňa na World Tour podujatí v Austrálii. V zime som absolvoval veľmi dobrú prípravu, lebo som vedel, že budem mať šancu ukázať sa na tých pretekoch ako líder v niektorej etape. To sa mi aj podarilo, medzi kvalitnými šprintérmi som v jednej z etáp finišoval tretí. Bol som veľmi rád za taký vstup do sezóny. 

Keď začala pandémia, všetko sa zastavilo. Viem, nielen nám. Na niekoľko mesiacov sa zrušili preteky, všetci sme boli doma a iba trénovali, izolovaní od iných, aby sme sa vyhli nakazeniu. Keď sa systém trochu reštartoval a začalo sa pod prísnymi podmienkami znova pretekať, zostávalo nám zopár pretekov do konca sezóny. No ja som začal bývať častejšie chorý, na pretekoch aj mimo nich. Takže mal som dosť rozbitú sezónu.

Bol to náročný rok pre všetkých, nie len pre športovcov, tak som sa začal hneď po mesiaci voľna sústrediť na ďalší rok 2021, ktorému som obetoval dá sa povedať všetko.

Ako som povedal, keď sa začalo pretekať po prvej vlne pandémie, mne paralelne s tým začali zdravotné problémy. Myslel som si, že je to normálne, veď pol roka sme boli všetci izolovaní v bublinách. Telo, imunita nemusela bojovať s novými podnetmi a všetko chce len čas. Ale pokračovalo to i ďalší rok.

 

Áno. Na poslednom zo štyroch sústredení na Kanárskych ostrovoch som minulý rok dostal aj so Saganovcami covid. 10 dní som bol na tabletkách od bolesti. Boleli ma svaly, kĺby, hlava, ale hovoril som si, že je to normálne.

Po prekonaní sme absolvovali vyšetrenia pľúc, srdca a odbery krvi, ktoré neukázali, žeby bolo niečo zlé, tak som začal normálne trénovať. A vtedy sa ukázali problémy. Nebol som schopný absolvovať tréning dlhší ako tri hodiny. Keď som po tréningu prišiel domov, okamžite ma vyplo a zaspal som. Stále som bol unavený. Prepínanie organizmu v mojom prípade ukazuje aj herpes na pere. V minulosti som ho mával po náročných obdobiach, maximálne však 3x za rok. Od covidu som ho mal v priebehu 2-3 mesiacov 7x.  Do toho som mal obrovské bolesti. Aj pri dýchaní a viacero takých, čo mi nedovoľovali podávať výkony. Bolo to veľmi nepríjemné a psychicky ma to veľmi týralo, keďže išlo o posledný rok mojej profesionálnej zmluvy v Bore. No ani s tímovými lekármi sme nedokázali problémy odstrániť. 

Pretekal som, lebo o to cyklistovi, samozrejme, ide. Po štyroch mesiacoch od nakazenia mi dýchacie ťažkosti zmizli, ale stále som sa necítil dobre. Na bicykli som mal len zlé a horšie dni. Telo akoby sa vždy pri záťaži vyplo. Lekári vraveli, že je to post-covidový stav a telo potrebuje čas. Ako profesionálny športovec som však vedel, že čas nemám. Snažil som sa to nejako prekonať v hlave. Chcel som rozkázať telu, aby robilo, čo chcem a potrebujem. No nešlo to. Aby som to priblížil, tak v čase, keď som mal mať päťhodinový tréning s tým, že poslednú hodinu absolvujem za motorkou, som ledva prešiel 30 km, nebol som schopný ísť ani dvojhodinový tréning. Po týchto pár kilometroch som prišiel domov totálne k.o. Psychiku som mal totálne rozbitú. Hrozne ma trápil môj stav, v hlave myšlienky, či má vôbec zmysel v nej ďalej zostať. Lekári vraveli, že to chce len čas, no nikto nevedel, že či mesiac, rok, alebo päť rokov. Rozhodol som sa, že to skúsim potiahnuť.

Túto sezónu som začal s obrovskou motiváciou. Pred zimou som sa začal cítiť už lepšie, a tak som si postupne začal veriť. Príchodom do Dukly prišli nové výzvy i chuť využiť svoje skúsenosti a odovzdať ich chalanom ďalej. Ako som začal trénovať, výkonnosť išla pomaly hore, ale nie tempom, ako pred covidom. Myslel som, že stačí len makať na 100 %. No aj teraz sa ukázalo, že telo ma stále nechce púšťať do stopercentného výkonu. Od prekonania covidu v minulom roku mám pocit, akoby som stále šiel len na 60 % svojej výkonnosti. Tepy, ktoré som inokedy udržal hodinu, mám stále problém udržať pár minút. Navonok to môže vyzerať, že sa nesnažím, lebo idem relatívne v pohode, ale zrazu ma proste vypne a ja nedokážem točiť ani malú intenzitu. V praxi to znamená, že aj rovinaté či zvlnené preteky, ktoré by som inokedy možno vyhral, alebo skončil minimálne v Top 5, teraz nedokážem ani dokončiť.

Áno, začali sme to s trénermi riešiť. Klasické vyšetrenia ukázali len to, čo sme už vedeli. Preto sme sa nakontaktovali na jedného veľmi šikovného človeka, ktorý študuje biochémiu. Absolvoval som komplexné vyšetrenia, ktoré trvali spolu tri týždne. Doslova pred pár dňami sme dostali výsledok a vyzerá, že konečne odhalil problém. V princípe sa to dá vysvetliť tak, že covid mi narušil niektoré procesy v tele. Moje telo prestalo vytvárať látky, vďaka ktorým dokáže fungovať aj pri záťaži, a tým ju zvláda.

Výsledok toho je, že keď telo dostanem do stresu či záťaže, tak mne sa veľmi rýchlo spustí ochranný mechanizmus, aby telo neskolabovalo. Proste sa vypne.

Pri normálnom fungovaní necítim nič, lebo telo sa bežne nedostáva do takých náročných situácií, ale keď má telo záťaž na bicykli, tak sa okamžite spustia ochranné procesy. Už po bežnej nádche cítite nejaké ubudnuté percentá na výkone, nieto ako športovec, keď stratíte 30-40 % výkonnosti. Dôležité je, že sme konečne odhalili príčinu problémov. Teraz je rad na ich odstraňovaní.
 

Je to teraz čerstvá vec, ktorú je náročné pochopiť a ťažko sa vysvetľuje. Veľmi zjednodušene povedané - ideme prostredníctvom stravy, výživových doplnkov či zmeny nejakého biorytmu doplniť do tela látky, vitamíny, ktoré dlhodobo organizmu chýbajú, aby postupne začalo telo reagovať tak ako má a neodmietalo tú stresovú situáciu tak ako doteraz.

Erik Baška (© Jakub Varhaňovský)