Ako sme robili majstráky, alebo moje tri infarkty za štyri dni (zo zákulisia MSR a ČR)

 

 

Videoklip Cycling-Info.sk k MSR a ČR

 

 

Píše sa rok 2016 niekedy na konci leta. V krčme sa stretli Milan Veselý (riaditeľ firmy Slovalco - čo neznamená slovenský alkoholici, ale firma vyrábajúca hliník) a Peter Antal (primátor mesta Žiar nad Hronom a poslanec NR SR) a začali sa prvý raz vážne baviť o majstrákoch v Žiari. Potom pozvali mňa Petra Doležala a Petra Benického (riaditeľ firmy Fast plus) a namočili nás do ich úvah. Chceli sme do tohto zatiahnuť aj Fera Sitoru, čo je dlhoročný tréner mládeže u nás, ale ten sa tomuto šikovne vyhol.

Potom prišli Majstrovstva sveta v Dohe, kde sa vybral Milan a stretol sa s Petrom Privarom. Milan mu navrhol, že by sme chceli usporiadať majstráky mužov v Žiari. Rozprávali sa o tom už aj pred tým, ale iba veľmi nezáväzne. Dostal ústny súhlas, s tým, že musí prebehnúť výberové konanie. Vyhrali sme a všetko začalo.

 

 

Peter Antal a Peter Doležal (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk)

 

A tu začína môj pohľad na celú akciu (niekto môže mať iný). Nakoľko sme mali množstvo času a v cyklistike nie je štandard rozmýšľať trištvrte roka dopredu o usporiadaní pretekov, mali sme veľmi voľný začiatok. Začali sme sa stretávať jeden až dvakrát mesačne, čo bol dobrý dôvod otvoriť dobré červené...

Spravili sme si základné body, čo musíme vyriešiť. Bolo to asi desať bodov. Posledný mesiac sme tieto body rozšírili asi o ďalších deväťdesiat. Samozrejme, peniaze sú až na prvom mieste. Začali sme odhadovať, koľko to bude asi stáť. Sme slušní manažéri, niektorí z nás mali niekoľko súťažných kilometrov v nohách, ale to sme boli ešte mladí a blbí... A bolo to bolo v minulom storočí. Predtým sme preteky nikdy nerobili, tak sme oslovili pána Holeca, ktorý má o sto percent viac skúsenosti. Naše odhady, čo asi budeme potrebovať, boli veľmi zahmlené.

 

 

Milan a Peter mali hlavnú starosť v získaní peňazí, druhý Peter marketing a tretí Peter (ja) na starosti technické veci. Mal som najviac skúseností s pretekmi, v minulosti som sa zúčastnil svetových pohárov, OH, všetkých veľkých Tour (ako mechanik), tak sa spoliehali, že všetko bude v suchu. Prvý Peter mal ešte na starosti koordináciu s mestom a ich službami. Však je primátor...

Zrazu prišiel koniec roka a my sme stále prestupovali na prvých bodoch a teóriách. Stále bolo dosť času. Občas nám čo to povedal pán Holec, ale mal som dojem, že sú to dosť všeobecné informácie. Na SZC nám nepovedali vôbec nič. Museli sme ešte naháňať SZC, nech aspoň pošlú písomné poverenie. Skôr sa nedá nič oficiálne. Začal som si dosť podrobne všímať veľké preteky, čo a ako tam prebieha mimo skutočné preteky. Medzičasom začali nabiehať peniaze od sponzorov a konečne prišlo aj poverenie zväzu. Rozpočty v minulosti sa pohybovali okolo 80 000 eur.

Trate sme mali hneď od začiatku vybraté. Použili sme známe a overené trate pre juniorov, na ktorých sa konajú preteky pravidelne. Ale začali prvé problémy. Kam dať štart a cieľ, aby sme nezablokovali celé mesto? Na okraj? V centre? A začali debaty, vyskúšali sme si množstvo variant z pohľadu fanúšika aj pohľadu jazdca. Najazdili sme množstvo kilometrov na bicykloch aj autách. Stále to nebolo ono. Dbali sme na bezpečnosť cyklistov aj občanov mesta. Ubiehali dni a stále sme nemali finálne trate. Riešili sme okruh na časovku, juniori používajú krátku trať, ale mužom to ani zďaleka nestačilo. Hneď na začiatku som odmietol časovku s dvomi rovnakými kolami. Zmena počasia by mohla ovplyvniť výsledky.

 

 

Majster SR Marek Čanecký (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk)

 

A kde dať štart pre hromadné preteky? Tušili sme, že príde mnoho ľudí a umiestniť ich len na chodník nebolo veľmi správne. Už keď nám horelo za pätami, napadlo nás výborné riešenie. Štart a cieľ bude vždy na jednom mieste na dobre prehľadnej ceste a so silným zázemím pre kancelárie, občerstvenie, cyklistov, divákov... Konečne sme mali detailne navrhnute trate.

Stále sme pátrali, čo asi budeme musieť zabezpečiť, aby sme spravili majstráky na úrovni a aby sa na nás spomínalo v dobrom a nie negatívne. Technické služby mesta makali hádam 24 hodín. Drobné opravy, kosenie, zametanie, čistenie...

Začali prvé jednania ohľadom TV prenosu. Kto to vlastne zabezpečuje? Po niekoľkých debatách sme zistili, že to ide na naše náklady do posledného centa a treba zabezpečiť pre TV všetko, čo požadujú.

Dohodli sme ploty, ešte že včas. Zistili sme, že požadované množstvo sa ani náhodou nenachádza na Slovensku. Tak sme pozbierali všetko zo Slovenska, niečo z Čiech, Maďarska. Dohodli sme si peknú tribúnu, aspoň sme si to mysleli.

 

 

Ploty v meste (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk)

 

Začala intenzívna komunikácia s políciou, úradmi, dedinami... Dva mesiace pred pretekmi nám už celkom horeli termíny a začínali sme byť viac a viac nervózni, či sa na všetko nevykašleme. Pribúdajú telefonáty známych o Saganov podpis, fotku, venovanie, dres, nekonečné otázky kde bude ubytovaný...

Peniaze pribúdali, mali sme okolo sto tisíc, tak sme sa zase začali usmievať. Potom sme dali všetky nezabezpečené veci na papier a znovu sme sa spotili. Časomiera, policajti, záchranka, nejaký sprievodný program, tribúna, dobrovoľníci, autá, vysielačky, televízny prenos.

 

 

Kameraman v akcii (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk)

 

A tak sme zistili, že máme do 50 % rozpočtu, ak sme to chceli usporiadať podľa našich predstáv. Oslovili sme SZC, či nám nepomôže. Poslali nás slušne preč a vysvetlili, že vy ste sa prihlásili, my nechceme nič a vy tiež nie. Organizátorom takejto akcie vraj dávajú iba 2000 eur, čo aj splnili. Poďakoval som im ale s tým, že to nie je ani 1 % z rozpočtu. Trochu som to nechápal. Vlastne vôbec to nechápem dodnes.

Potom prišla jedna dobrá správa. Volala mi moja kamarátka Gordana. Že robíme preteky a prečo to ona nevie... Myslím si, architektka? A na čo by to mala vedieť. Ale jej prácou sú aj nádherné diela zo skla. Dohodli sme sa, že nám urobí ceny pre víťazov. Bolo ich dvadsať. Je pravda, že na týchto pretekoch nejde o ceny ale o tituly, ale chceli sme mať veľkolepé preteky a nejako to k tomu patrí.

 

 

Zdeněk Štybar s trofejou (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk)

 

Potom prebehlo stretnutie s pánom, ktorý mal mať na starosti dobrovoľníkov a starať sa o bezpečnosť divákov a cyklistov. Pri prvom stretnutí sa chytil za hlavu a smial sa, že sme blázni. Postupne sme ho ukecali a dal sa nahovoriť na túto fušku. Požadoval dvesto dobrovoľníkov. Čo bola zase naša starosť.

 

 

Posledný mesiac som stále menej a menej spával, práce pribúdalo a tiež mám povinnosti v mojej firme. Ale každý deň bolo vidno množstvo urobenej práce všetkých. Pracovalo celé mesto.

Prišiel pondelok a týždeň, v ktorom už sú preteky. Všetko bolo nastavené, koordinácia zložitá. Niečo ako starý Český film Gulový blesk. Ak sa niečo pokazí, zastaví všetko. Ale na počudovanie išlo všetko tak, ako malo. Ale môj spánok sa skrátil na maximálne hodinu denne.

Prihlásili sa ešte zo SZC, že či sme riešili a máme ubytovanie pre rozhodcov, tiež chcú dvadsať VIP lístkov a treba rozmiestniť bannery ich sponzorov. Zrazu neplatí, že my nič, vy nič? Tak ubytovanie sme už nemali, bannery dostali na koniec mesta a na lístkoch som bol prehlasovaný.

Potom tu boli ešte "tiež sponzori", ktorí nám nechceli prispieť na akciu, ale samozrejme sa pokúšali zaparkovať reklamné auto dobre, že na cieľovej čiare. A robiť si vlastný marketing.

 

 

Peter Sagan počas pretekov Elite (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk)

 

V utorok mi volal hlavný rozhodca Milan Dvorščík, či je všetko v poriadku. Ja som s kľudom reagoval, že "jasné, všetko beží ako má". Tak sme sa rozlúčili, že sa vidíme zajtra. Keď mi došlo, prečo sa chce vidieť zajtra, zrazu všetko začalo padať. V stredu totiž ešte neboli preteky, ale kancelária pretekov už áno. S tým som akosi nepočítal. Stres, panika. Mám nábeh na prvý infarkt.

V stredu, deň pred pretekmi, bol montážny deň. Rozloženie plotov, osadenie bannerov, pódium, aparatúra... Ďalšia zlá správa. Tribúna na 750 miest boli len drevené lavice. Infarkt číslo dva. Volám šéfovi firmy, ktorá s nami podpísala zmluvu o prenájme, nech sem okamžite nabehne. Prišiel za hodinu zo Žiliny. Neskutočné. Podvod. Podpísal jednu tribúnu pre nás a ďalší spolumajiteľ na iné miesto. To bude hanba, myslím si. Začal kolotoč, kde zohnať tribúnu. Riešili sme, že tribúna nebude a že ľudia budú stáť. Lístky na tribúnu na hlavné preteky mužov vypredané. Po tomto zážitku som už do nedele nespal. Nakoniec sme našli tribúnu, ale bez dopravy a bez ľudí, ktorí by ju postavili... Ďalší kolotoč sa rozbieha. Nájsť prepravcu.

Medzitým prebieha prvá kancelária pretekov. Niektorí tréneri začínajú hundrať, že čo to bude za majstrák bez štartovacej rampy. Štart na druhý deň a rampa nikde. Našťastie toto sme mali pod kontrolou a vedeli sme, že firma príde ráno a za pár hodín všetko postavia. Skúšali to na firme...

 

 

Štartová rampa (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk)

 

Prišiel prvý deň, prvá kategória junioriek. Rozhodca pochválil rampu a už ma volal, že si chce prejsť trať, ako je pripravená. Jeho slova z auta: "Vy máte ploty na celej trojkilometrovej ceste v priestoroch štartu a cieľa?" Samozrejme. Odbočili sme do mesta, ploty bez prerušenia pokračovali. Ostal v úžase. Prišli sme za mesto a plot na každej križovatke aj s usporiadateľom. "To som ešte nikdy nevidel,“ hovorí. Vidíme tabuľky s údajmi troch, dvoch a jedného kilometra do cieľa, na čo vraví, že takto to majú len na veľkých pretekoch vo svete. Revízia dopadla na výbornú. Ešte vychytať drobnosti a bude to v suchu. Bezpečák sa potil minimálne ako cyklisti na trati.

Vo štvrtok ráno prišla tribúna. Päť kamiónov železa. Tribúna o 14:00 stála komplet. Neuveriteľné.

 

 

 

V sobotu najprv prišiel riaditeľ konvoja ako doga. Infarkt číslo tri. Ešte, že to rozchodil. Do auta sme ho nasadili a len som dúfal, že nič sa nebude musieť riešiť. Nie, nešoféroval. Prvýkrát sme usporiadali benefičnú jazdu, aby mali aj diváci prehľad, kde sa jazdí a aká je náročná trať. Stačilo priniesť bicykel, štartovné dobrovoľné. Samozrejme, aj tam sa nájdu premotivovaní ľudia, ktorí si chceli dokázať, že sú majstri sveta. Nevadí. Akcia mala úspech, peniaze sme odovzdali Žiarskej nemocnici na detské oddelenie.

Keďže mám blízko k tímu BORA, komunikoval som o ochranke pre Petra Sagana. Že netreba. Načo. Potom prišli na tlačovku a zrazu potrebovali niekoho pri Peťovi. Počítali sme s tým... Môj šéf a hlavný sponzor tímu Willi, i šéf tímu Ralph nechápali, že je u nás taký záujem o cyklistiku. Boli radi, že som ich neposlúchol. Mohli sme sa presunúť aj do nášho kamiónu, čo by bez veľkých chlapov asi nešlo. Ralph si krútiac hlavou párkrát odfotil davy ľudí pred autobusom. Niekoľko novinárov zase riešilo, ako je to možné, že šéf BORY a šéf tímu sú na Slovensku. Predsa je to nemecký tím, nemecký sponzor a majstráky boli aj v Nemecku. Ale neodolali môjmu pozvaniu.

 

 

 

Nedeľa. Hlavné preteky sú tu. Na predošlých štartoch sme vychytali muchy a dúfali sme, že všetko pôjde hladko. Vo VIP zóne si sponzor, ktorý dodával pivo, vyžadoval, že bude jediný. Súhlasili sme. Chyba! Mal čapovať pivo v stane zadarmo, ale doniesol jednu pípu, a tá sa pokazila do dvoch hodín. Ďakujem za ďalšie problémy... Ďalší problém bol, že bolo veľmi horúco a každý deň prišlo menej a menej organizátorov. A my sme potrebovali na nedeľu najviac. Zase sme museli hasiť na poslednú chvíľu. Ešte, že sme oslovili správnych ľudí a bezpečák všetko vyriešil.

 

Všetko dopadlo dobre. Konečne je po pretekoch, všetko zo mňa spadlo, úľava bola neskutočná. Adrenalín do tela už nešiel a bolelo ma celé telo. Konečne som sa vyspal a začal baviť s rodinou. Pred pretekmi som žil vo svojom svete a moje myšlienky mi nikto nemohol narušiť. Postupne prišli chvály od cyklistov, trénerov, divákov. Užil som si päť minút slávy a už šup do svojej práce.

 

 

To najlepšie v nedeľu (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk)

 

Prichádzajú správy, aby sme spravili ďalší rok niečo svetové. Ďakujem. Ďalší infarkt nepotrebujem. Pre mňa práca skončila, ale stále bolo treba dať mesto do poriadku. Mnohí ľudia museli makať ďalšie dni, aby sa všetko vrátilo do pôvodného stavu.

Obdivujem všetkých, ktorí usporadúvajú preteky vo svojom voľnom čase každý rok v podstate pre cudzích ľudí. A modlia sa, aby zaplatili všetky faktúry, ktoré s tým súvisia a nikomu sa nič nestalo. A cyklisti či písalkovia na sociálnych sieťach šomrú, že bola slabá organizácia.

Prajem všetkým usporiadateľom veľa pevných nervov a množstvo správnych ľudí!