Vysiela Šport RTVS
Vraví sa, že slovenskí cyklisti nepadajú zo stromu, ale prechádzajú dlhodobým vývojom v mládežníckom prostredí. Tí, ktorí sa majú šancu presadiť až do mužskej cyklistiky najčastejšie bicyklujú v Centrách talentovanej mládeže, ktorých máme pätnásť. Niektorí tam sú osem rokov, iní jeden-dva. Pred rokom ale došlo k veľkej anomálii, keď manažér Dukly Banská Bystrica napísal na súpisku nášho kontinentálneho tímu Jána Andreja Cullyho, muža, ktorý cyklistku v žiadnom odvetví UCI nejazdil a nikto ho nepoznal. Celý rok sa nás ľudia aj na vyšších poschodiach cyklisitiky pýtajú, kto je ten zvláštny chlapec a ako je možné, že je aktuálne najlepším dvadsať trojkárom. Prinášame odpovede.
| Ján Andrej Cully na pretekoch Okolo jižních Čech (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk) |
Andrej, začneme prozaicky. Nikto netuší ako sa vlastne vyslovuje tvoje priezvisko. V klube ťa volajú s "K", ostatní radšej s "C". Ako to je?
Vyslovuje sa to s "Č", teda Čully.
No dokonca. To je nemecké priezvisko? Rodičov máš ale Slovákov?
Rodičov mám Slovákov a aj priezvisko je slovenské. Pochádza z Turčianskeho kraja, ale keďže som sa narodil v Nemecku bola vynechaná diakritika.
Najprv nám povedz, kde si vyrastal a ako dostal k cyklistike.
Narodil som sa a vyrastal v Nemecku neďaleko Mníchova v Bavorsku. Keď som mal osem rokov, presťahovali sme sa do Bratislavy a tu žijem doteraz. Tak ako skoro každý chlapec som sa od malička veľmi rád bicykloval. Nemal som ale ani cestný bicykel, len horský. Kamaráti ma ukecali, aby som raz šiel na MTB preteky, tak som sa ich zúčastnil. To ma začalo baviť a v okolí sa zhodou okolnosti konali preteky v orientačnej cyklistike. Šiel som tam a hneď ma oslovili ľudia z klubu, ktorý sa tomu venoval, či by som nechcel vyskúšať tento šport. Povedal som si, že prečo nie a šiel som do toho. Mal som, tuším, dvanásť rokov. Nasledujúce roky, aj celý stredoškolský čas, som sa tomu venoval.
Musíš ľuďom vysvetliť, čo je orientačná cyklistika, lebo mnohí možno iba niečo tušia, iní o tom ešte nepočuli.
Jazdí sa to na horskom bicykli v lese. Tam nie je trať vyznačená, iba niekľoko bodov, ktoré treba navštíviť v presne stanovenom poradí. Kto to zvládne v najrýchlejšom čase vyhráva. Na štarte dostanete podrobnú mapu, podľa ktorej sa musíte orientovať. Máte tam vyznačené mnohé podrobnosti - jednotlivé povrchy ciest, porast, výškový profil. No a je na vás, aby ste si vybrali najoptimálnejšie cesty.
| Ján Andrej Cully v pretekoch orientačnej cyklistiky (© Robert Urbanik, archív JAC) |
Mohol by si spomenúť aj klub, v ktorom si vlastne vyrástol.
Je to Športový klub VAZKA Bratislava, ktorý sa venuje orientačným športom, kde sú aj bežecké disciplíny, to možno ľudia skôr poznajú - orientačný beh.
V tomto športe si bol aj veľmi úspešný.
A, neviem či veľmi, ale prišli nejaké úspechy. Najviac si cením striebornú medailu z majstrovstiev sveta v kategórii do 20 rokov.
Ako to ale bolo s trénovaním? Mal si nejaké metodické vedenie? Trénera?
Mal som dobrého kondičného trénera, ktorý mi písal tréningové plány, a občas aj nejaké spoločné tréningy, no najviac som trénoval s kolegom a kamarátom rovesníkom z Bratislavy, ktorý reprezentuje Slovensko ešte doteraz v tomto športe.
V každom prípade je to niečo úplne iné ako cestná cyklistika. Pomáhajú ti teraz vôbec tie orientačné dannosti?
Asi nie, je to fakt iná káva. Ale ja som medzi orientačnými cyklistami mal vždy silnejšiu tú výkonnostnú ako orientačnú stránku.
Ako si sa teda dostal k cestnej cyklistike?
Ako to býva, svet je malý. Stretával som sa na tréningoch s Bratislavčanmi a ľuďmi z okolia. Veľakrát som si bol zajazdiť napríklad aj s Martinom Kostelničákom (majster SR na ceste v U23 z roka 2008, pozn. red.). Jazdil som takú utorkovú ligu a vraveli mi kamaráti, či nechcem skúsiť cestu, že mám celkom dobrý ťah. Začal som teda trénovať na cestnom bicykli, ale už som začal na jeseň 2015 študovať, takže prioritou bola škola. Ale povedal som si, že vyskúšam Slovenský pohár v Suchej nad Parnou v apríli minulého roka ako prvé cestné preteky v živote. V časovke som bol štvrtý, ale hromadné preteky nedopadli slávne, ani som nevedel jazdiť v pelotóne. Zlom prišiel, keď som si šiel po skončení prvého roka štúdia vyvetrať hlavu na Majstrovstvá SR do Kyjova, na 24-hodinovku na Slovakiaring a v zápätí na Tour de Volcano, čo sa všetko udialo za pár dní.
Počuli sme, že práve na Slovakiaringu si ťa Martin Fraňo všimol. Jazdili ste vo svojich tímoch a iba teba nevedel na trati utrhnúť, čomu nerozumel. Porazili ste jeho tím a skoro mu to nedalo spávať.
Haha. Kamarát ma zavolal, či by som nešiel s nimi na 24-hodinovku, tak sme sa zišli chalani z Bratislavy. Pamätám si, že som odjazdil strašne veľa kôl a teda prispel k výhre. No a áno, Fraňovi som tam robil zle (smiech). Nemohol si ma nevšimnúť. No a potom cez víkend som šiel na Tour de Volcano a skončil som, tuším, siedmy. Predomnou skončil iba jeden Maďar a piati Dukláci. To bolo tiež fajn, lebo to Martin a jeho partia organizovali.
| Ján Andrej Cully v drese Dukly (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk) |
Takže hneď prišla ponuka, aby si šiel do Dukly pri prvom rozhovore s Martinom? Či si vedel, že ťa vníma už skôr?
Takto. Jeden z mojich bratislavských kamarátov sa trochu pozná s Fraňom a náhodou sa stretli na tréningu asi v januári minulého roka na Králikoch, a tam mu zo srandy povedal, aby si dal pozor na tohto chalana, že do roka je v Dukle. Tak si zažartovali. Ale potom ten Slovakiaring a Volcano boli rozhodujúce, že ma tam videl, ale nepoznali sme sa vôbec. Potom asi po troch týždňoch sa mi ozval, že ide na preteky do Poľska a má miesto v zostave, tak či nechcem ísť s nimi, že ma napíše ako trainee. To bol blesk z jasného neba, vôbec som také niečo nečakal.
Tam si raz prišiel v pelotóne v rovinatých pretekov a potom si bol DNF. Ale Fraňo ťa zavolal v októbri aj do Kamerunu, Spojených arabských emirátov a Číny, to muselo byť zaujímavé.
Veru. Zavolal mi, že by ma chcel vidieť ešte na Chantal Biya v Kamerune. Tak som neváhal a šiel. Počas pretekov som sa dozvedel, že by som mal ísť vzápätí aj na jednotkové preteky do ďalekého sveta, tak som bol z toho trochu mimo. Prichádzalo toľko pozitívnych prekvapení, že som sa z toho nestíhal čudovať. Prerušil som štúdium a začal sa tomu naplno venovať.
Vravíš, ako by to bolo samozrejmé prerušiť štúdium, ale ty si študoval medicínu. Rodičia schvaľovali to, že pôjdeš namiesto školy bicyklovať do Kamerunu? Vieme si predstaviť, že mnohí by boli razantne proti tomu. Musel si predsa vynaložiť veľa úsilia, aby si mohol študovať.
Áno, to je pravda. Investoval som veľmi veľa času do štúdia. Už len dostať sa na medicínu do Viedne na Medizinische Universität bolo ťažké, lebo viem, že na skúšky nás šlo ten rok cez 8000 a 650 brali. Bol som veľmi šťastný, že som uspel a prvý rok aj zvládol. Našťastie tam to funguje tak, že keď máte všetko splnené, môžete na nejaký čas štúdium prerušiť a neprepadnú napríklad tie skúšky. A mal som veľa spolužiakov, ktorí boli oveľa starší, niektorí prešli tými skúškami až na X-tý krát, teda som si povedal, že študovať sa dá aj neskôr. Takže nechcel som o tom veľmi rozmýšľať. Vedel som, že táto cyklistická šanca je jedinečná a ak by som ju nevyužil, roky by som si to vyčítal.
Jáj a rodičia? Oni boli z toho celého prekvapení možno ešte viac ako ja. Keďže to bolo veľmi rýchle a trip sa mi predĺžil o Emiráty a Čínu, po návrate z Kamerunu som im len povedal, že budem tri dni doma a idem zasa preč na tri týždne. Bol to pre nich šok. Neboli doma žiadne väčšie trenice. Medzi nami je dôvera. Rodičia vedeli, že som si prerušenie štúdia dobre premyslel a začali ma podporovať v tomto novom sne, ak by som to mal tak nazvať. Ozaj som im veľmi vďační za všetku pomoc.
Štúdium medicíny a aj príprava naň si vyžaduje obrovské kvantum vedomostí. Pomáhajú ti tieto znalosti aj v cyklistike? Drvivá väčšina cyklistov takéto poznatky nemá.
Určite áno. Nejaké tie fyziologické základy nám. Snažím sa rozumieť fungovaniu svojho tela, študovať nejakú tu literatúru, aby som vedel o procesoch v organizme. Zhodou okolností moji rodičia už dlhé roky vyrábajú výživové doplnky, takže čo to o stravovaní a životospráve som pochytil aj od stola pri večeri, ako sa hovorí.
| Jozef Palčák s Jánom Andrejom Cullym (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk) |
Späť k cyklistike. V drese Dukly si teda nastúpil na tri etapáky v minulej sezóne a v prvej polovici tejto na ďalších šesť. Z deviatich bolo až šesť vyššej 1. kategórie. Všetky si dokončil. Nás to veľmi prekvapilo. Teba snáď tiež, že si držal krok.
Držal krok. Áno aj nie. Je pravda, že som tie etapáky dokončoval, teda bolo to celkom fajn, nebol som úplne stratený, ale keby som mal roky takto jazdiť, aký by to malo zmysel? Nie je to o dokončovaní. Pretekár potrebuje vyhrávať či bojovať o UCI body, celkové umiestnenie, ďalšie dresy, minimálne o prémie. Až na pár prémií sa mi zatiaľ nič nepodarilo, takže nemôžem byť vyslovene spokojný. Radšej by som bral jedno víťazstvo a ďalších dvadsaťkrát byť DNF ako jazdiť stále v poli porazených.
V každom prípade to ale musel byť pre teba šok takéto podujatia. Veď si pred tým ani nejazdil v pelotóne.
To rozhodne. Párkrát som štartoval v 30 či 50-člennom balíku, v ktorom som sa ešte len učil pohybovať, a hneď som sa musel vysporiadať so 120 či 140 ľuďmi vrátane prokontinentálnych pretekárov, ktorí majú techniku jazdy krásne vycibrenú. Trochu som mal strach, aby som nespôsoboval nejaké pády a podobne. Dlho som si zvykal na to, že keď som si urobil pol metra priestoru vľavo i vpravo, stále sa tam ešte niekto natlačil. Tiež som nikdy nejazdil v kolóne mechaničákov. Ale bolo výborné, že ma Martin takto hodil do vody a mohol som sa rýchlo učiť. Pretekové kilometre veľmi potrebujem.
V tejto sezóne si absolvoval už 53 súťažných dní. Viac majú iba bratia Saganovci a Patrik Tybor. Opäť si teda dostal veľa priestoru vrátane vrcholov na ME a MS. Ako si s týmto rokom spokojný? Výsledky stále chýbajú, teda čoho by sa dalo chytiť?
Základom je slovo progres. Keď ho človek nevidí, ťažko sa mu do toho dáva sto percent. Ja som odhodlaný makať úplne naplno a vidím, že sa z dlhodobejšieho hľadiska posúvam. Pred rokom by ma asi na ME i MS stiahli z trate, ale je fajn, že sa teraz tak nestalo. Bolo mi jasné, že nebudem mať na to, aby som na jednotkových pretekoch bojoval o výsledok, tak som sa snažil aspoň dostať do únikov či bojovať o prémie. Niečo sa mi podarilo. Asi najlepšie som sa cítil v Azerbajdžane, kde som bol v dvoch únikoch. Získali sa nejaké prémie. To ma potešilo asi najviac. Dobre sa mi šlo napríklad aj na Sibiu Tour. Naopak, dosť zle to bolo na Okolo Slovenska aj Czech Tour. Keby som to mal zhrnúť, tak toto celé moje školenie pretekania by mohlo prebiehať rýchlejšie, ale snáď je to na dobrej ceste. Prúser by bol, keby som začal stagnovať alebo nebodaj zhoršovať sa. To by potom určite vzalo čosi z motivácie a odhodlania investovať do toho toľko energie. Zatiaľ som vo fáze dobiehania pretekových kilometrov, lebo hádam všetci pretekári majú na každých pretekoch za sebou viac ako ja. Pretekové skúsenosti sú najdôležitejšie.
V Dukle alebo aj reprezentácii majú z teba radosť nie len kvôli výkonnostnému progresu, ale aj útočnému poňatiu pretekov. Si aktívny. Spomínal si Azerbajdžan. Na dresy to ešte nie je, ale ukazuješ sa. Na Európskom šampionáte v Dánsku si bol vo veľmi nádejnej skupine. Slováci často jazdia pasívne a žiadny športový riaditeľ ich nevie donútiť byť aktívny, nebáť sa, nešetriť iba sily. Chceš pokračovať v aktívnom duchu?
Určite. Nie vždy všetko vyjde, ale nevidím zmysel v odvážaní sa z bodu A do bodu B v balíku. Na víťazstvá síce ešte nemám, ale už teraz môžem pretekať aktívne. Ja naozaj nemám čo stratiť a je jedno či skončím 35. alebo 105. V Azerbajdžane som sa pozrel na štartovú listinu a triezvy pohľad jasne vravel, že na výsledok nemám. Preto som sa pred kamery Eurosportu mohol dostať iba cez únik a aktivitu. Potom spätne, keď som sa videl, vlialo to do mňa ďalšiu motiváciu. Je to o tom, o prémiách, cene pre najbojovnejšieho jazdca, akýchkoľvek hoci malých čiastkových úspechoch, čo vám dodá vôľu ďalej pracovať.
| Ján Andrej Cully na ME v Herningu (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk) |
Super, určite to takto vnímaj ďalej. Určite sa ti teraz výraznejšie zvýšil počet najazdených kilometrov na cestnom bicykli. Koľko už zhruba najazdíš a nie je to pre telo šok?
V roku 2015 som ešte jazdieval hlavne na horskom, teda už vlani bol skok veľký. Teraz to znova skokovo narástlo, ale nevnímam to ako veľký šok pre telo. Myslím si, že je to ešte znesiteľné. Počet najazdených tréningových hodín sa zvýšil zhruba o 35 percent. Ale tým, že sa teraz tomu venujem naplno do toho vstupuje aj veľa regeneračných prvkov, ktoré ten nárast kompenzujú. Na konci sezóny by som mal mať zhruba tých 23 000 najazdených kilometrov. Nie je to ešte na úrovni profíkov, ale už zasa veľa ani nechýba. S 8000 súťažnými (vrátane SP) už dokonca ani príliš nezaostávam.
Telo to ale zvláda? Necítiš sa takto na konci septembra unavený? Mnohé športy majú kratšiu sezónu, vy ešte teraz ani nekončíte. Ideš ešte Almaty, Chantal Biya aj Rwandu.
Telo to zvláda, necítim sa vyslovene unavený. Samozrejme, že v sezóne prídu menšie krízy. Na Okolo Slovenska sa organizmus nesprával tak ako som chcel. Ale to je vrámci bežnej odchylky, nemôže mať cyklista formu celý rok. Postupne z jari sa mi stále jazdilo lepšie a lepšie. V Azerbajdžane to bolo najlepšie a potom som na Okolo Slovenska nevládal. Ale o mesiac na Sibiu Tour a potom aj na ME sa mi šlo dobre. Musím do budúcna popracovať na lepšom časovaní formy. Hlavne na Okolo Slovenska. Ale kolísanie formy beriem ako bežný jav, aj nášmu lídrovi Patrikovi Tyborovi sa nejde stále rovnako dobre.
Do Dukly si prišiel z boku, asi si podrobne nesledoval jej vývoj v posledných rokoch. Pred tým si ani nejazdil v tradičnom klube so systematickou prácou a zázemím. Ako teda vnímaš cyklistickú Duklu? Čo ťa možno prekvapilo?
Ja Duklu vnímam mimoriadne pozitívne. Ako "No name" som dostal šancu. A keby len šancu, ale aj bicykel, všetko vybavenie, sústredenia, regeneračné možnosti v Banskej Bystrici. Pred tým som si musel pýtať od rodičov či privyrábať a šetriť aspoň na to, aby som mohol cestovať na preteky, tu mám všetko, čo potrebujem. Tí, čo sme z ďaleka máme v Banskej Bystrici možnosť využívať ubytovanie. Päťkrát do týždňa masáž, sauny, ľadové kade, cvičenia s trénermi a všetko možné. My sa na pretekoch rozprávame s inými tímami a mnohé môžu o takýchto možnostiach iba snívať. Neviem sa stotožniť s kritikou našich podmienok, ktorú občas počujem alebo čítam. Kto kade-tade na sociálnych sieťach kritizuje podmienky v Dukle, absolútne nevie o čom hovorí, resp. to robí účelovo. Aj keď niekto nevidí do vnútra, pokojne mu stačí pozrieť si iba náš pretekový program pretkaný vyššími podujatiami a každému súdnemu človeku je hneď jasné, kde je sever. S prístupom Martina Fraňa som maximálne spokojný, sadli sme si aj ako ľudia a keď vidíme na sebe, že on aj ja do toho dávame sto percent, funguje to medzi nami veľmi dobre.
Nemôže byť ale všetko len dobré, určite vnímaš aj niečo, čo by sa dalo zlepšiť.
Vnímam takú potrebu lepšej komunikácie počas pretekov v pelotóne. Viaceré popredné celky jazdia väčšinou spolu, snažia sa byť v prvej polovici balíka. Všímam si, že veľmi pekne jazdieva Amplatz, vždy zgrupený okolo svojich lídrov. My jazdíme tak trochu všelijako a jednotlivca oveľa ľahšie súperi vylakťujú preč z priestoru, ktorý chcú mať pre seba. Jazda vzadu stojí často viac síl a je riskantnejšia. Sám mám s pozičnou jazdou problémy, vnímam to ako veľký nedostatok, tak verím, že to zlepšíme.
| Ján Andrej Cully na MSR v Žiari nad Hronom (© Jaroslav Maliňák, Cycling-Info.sk) |
Počas sezóny sa z vášho tímu ozývali hlasy, že niektorí, hlavne, mladí chalani do toho nedávajú všetko. Ulievajú sa z tréningov, niekedy vymýšľajú výhovorky, aby mohli namiesto tréningu ísť niekam za frajerkami. Martin Fraňo vyjadril myšlienku, že chce vašu prípravu centralizovať a mať viac pod kontrolou, aby ste netrénovali sami roztrúsení po krajine, ale mohli zároveň využívať vymoženosti Dukly v Banskej Bystrici. Chystáš sa teda z Bratislavy presťahovať do Banskej Bystrice?
Ja osobne nemám problém povedať, že ak sa s Martinom na niečom dohodnem, odtrénujem to kdekoľvek. Keby som mal podvádzať, oklamal by som v prvom rade samého seba. Preteky človeku všetko rýchlo zrátajú. Ale áno, uvažujeme teraz nad tým. Nie, žeby som bol sedem dní v týždni v BB, ale aspoň polovicu tréningového času určite. Rád by som trénoval s chalanmi, v Bystrici je aj Marek Čanecký, od ktorého by som sa tiež rád čo-to naučil. Martin Haring je našou špičkou vo viacerých odvetviach. S nimi by boli tréningové jednotky určite kvalitné. Chcel by som do toho ísť. Aj kvôli regeneračným možnostiam vo VŠC.
Fraňo i Kováč dávajú tvoj prístup za príklad mladým pretekárom. Nie je tajomstvom, že keďže v budúcej sezóne už nebudeš dvadsať trojkárom, z tímu bude musieť odísť jeden elitný pretekár, ktorého by si mal v danej tabuľke nahradiť. Berieš to ako odmenu za tohtoročnú prácu a ďalšiu motiváciu?
Určite áno. Veľmi sa teším, že mi takto dôverujú a bol to môj cieľ, keď som prerušoval štúdium. Chcel som tento rok využiť naplno, aby nadomnou uvažovali pre budúcnosť, lebo počet elitných pretekárov je obmedzený a keby som musel odísť, asi by som skončil a vrátil sa do školy. Teším sa, že vidia vo mne potenciál a budem sa to snažiť vrátiť na pretekoch.
Čo vlastne chceš byť? Šprintér, klasikár, vrchár?
Šprintér určite nie, lebo na to nemám genetické predpoklady. V tomto som veľmi slabý. Neviem aký vrchár tiež zo mňa asi nebude, lebo som vysoký a ťažký. Ale rád by som šiel smerom ako Patrik Tybor či Marek Čanecký, že sa vedia presadiť vo zvlnenom teréne alebo v malých skupinách. V tejto kontinentálnej sfére takýto pretekári získavajú body a úspechy.
Na záver nemôžeme vynechať úvahy o budúcnosti. Skoro každý pretekár má svoje sny, chce sa dostať do dobrého tímu vyššej ligy. Dosiahnuť nejaké víťazstvá. Čo Ján Andrej Cully? Aký máš podľa teba potenciál?
Fúha. Popravde, snažím sa ďaleko do budúcnosti nerozmýšľať. Mohol by som naivne rozprávať o World Tour, ale neuvažujem takto. Tak ako som vravel, chcem do toho dávať sto percent a verím, že sa budem zlepšovať. V mojom veku sa už asi zázraky neudejú, hoci príklad Primoža Rogliča poznáme, ale to je fakt výnimočný zjav. Podľa mňa sa teraz po roku aktívnej cyklistiky ani nedá povedať aký mám potenciál.
