Po nedávnom skončení Tour de France prevláda názor, že sa aj navzdory nepriazni počasia v Alpách jednalo o jeden z najatraktívnejších ročníkov posledného obdobia. Pozrime sa teda v skratke na to, čo sa počas uplynulých troch týždňov udialo a ako to ovplyvnilo atraktivitu. To všetko cez prizmu bojov o celkové prvenstvo, teda hlavnej súťaže, ktorá definuje tento cyklistický sviatok.
 

Trasa a priebeh – pred Apokalypsou

Vytvoriť trasu týždňových pretekov je náročná úloha, no pri Grand Tours je to hotová alchýmia, do hry totiž vstupuje kvantum rôznych faktorov – ekonomických, športových a politických. Aj napriek týmto snahám sa dá výsledku stále niečo vytknúť, pravdou však je, že tohtoročná trať vyzerala na papieri relatívne príťažlivo. V konečnom dôsledku tvoria preteky cyklisti, ale aj tí potrebujú nejaký stimul a ten tam bol. Toľko otrepané 'jazdci spravia preteky aj na diaľnici' síce platí, ale ako výnimka a nie pravidlo.

Prvých desať dní bolo nadizajnovaných veľmi pekne a Tour sa dala vo viacerých prípadoch sledovať vedome (teda nie ako podmaz) dlhšie ako len poslednú štvrťhodinu. Vogézy však sklamali – v piatej etape si pelotón povedal, poďme to dať Saganovi a Sunweb nepochopiteľne ťahal do šprintu Matthewsa, ktorý vyslovene oznámil, že mu šprinty tento rok nepôjdu. Ale fajn... So šiestou etapou sa spájali vysoké (a zjavne nerealistické) očakávania, La Planche des Belles Filles je dosť tvrdé stúpanie a objavilo sa dosť skoro na to, aby zneutralizovalo celú etapu. Tento rok bol navyše štrkovou pasážou v závere zneutralizovaný aj samotný kopec, ale aspoň sme dostali prvé indície, čo sa dá zhruba očakávať v nasledujúcom priebehu. Centrálny masív bol fajn s veľmi náročným ôsmym dňom. A na záver ako čerešnička na torte delenie pelotónu na vetre.

Hlavný chod sa začal podávať v Pyrenejách. Trojica etáp (tú pred ITT vynechávam schválne) mala zatriasť poradím, a tak sa aj stalo. Vynikajúcu časovku vystriedal náročný Tourmalet a postaral sa o krásne eliminačné preteky, kedy sa len čaká, kto ďalší už viac nemôže... Napínavé aj bez útokov. Etapa do Foix bola najkrajšou Grand Tour etapou od minuloročného Finestre a ukázala, že krátke horské previerky nie sú ani náhodou tým, čo by Stará dáma nevyhnutne potrebovala. Nenudili sme sa ani kilometer a klasifikácia sa vykryštalizovala do takej podoby, že čakanie na Alpy sa stalo priam neznesiteľným. Ak by sa Tour skončila v tomto bode, chválou by sa iste nešetrilo: Ineos sme nespoznávali, Pinot sa javil ako najsilnejší, Alaphilippe húževnato bránil najcennejší dres a stále nebolo jasné, kto bude víťazom.
 
 
tour 19 etapa 14 favoriti 4 bohfb
Favoriti na Tourmalete (© BORA - hansgrohe / Bettiniphoto)


Po Apokalypse

Tretí blok mal byť o únave a nadmorskej výške a mal definitívne vyselektovať tých najsilnejších a najodolnejších. Trebalo už len prežiť kráľovskú etapu, v ktorej sa z hľadiska celkovej klasifikácie nemohlo nič stať – Galibier cez Lautaret je jednoducho otrasný kopec a jediný človek, ktorý mohol zaútočiť na Izoarde, bol Landa a ten na to nemal alebo nemohol, ťažko povedať, veď kto sa má v tom Movistare vyznať. A potom prišla obrazná aj doslovná studená sprcha a Tour skolabovala. Padol Pinot a kapituloval Alaphilippe, teda symboly dovtedajšieho priebehu, príroda zúrila a Prudhomme musel urobiť extrémne náročné rozhodnutie. A urobil ho správne. V tejto situácii nemohli byť spokojní úplne všetci, to sa napokon ani dosiahnuť nedalo, variant 'etapa sa nestala' aj uplatnené riešenie boli len výberom z menšieho zla. Je obrovská škoda, že preteky museli de facto skončiť v momente, keď sa lámalo poradie a stratili tak ťažko nadobudnutú hybnosť a dynamiku, ktorú už v nasledujúcej mini etape nemali šancu znovu získať. Medzi porazených možno zahrnúť všetkých, vrátane samotnej súťaže aj Bernala. Špekulovať sa dá donekonečna: útok na Iserane a sólo do Tignes sa však mohlo zaradiť medzi najsilnejšie momenty nielen tohtoročnej Tour – takáto výhra a uzurpovanie si žltého dresu by Kolumbijčana okamžite zaradili medzi legendy športu. Namiesto toho ostala divná pachuť v ústach...

Na atraktivitu pretekov sa teda objavujú diametrálne odlišné názory: od najlepšej Tour za posledných x rokov až po totálny odpad. Myslím, že pravda je niekde uprostred. Hlavnou zložkou atraktivity bola nevyspytateľnosť a otvorenosť, veď po druhom voľnom dni bolo v hre o víťazstvo šesť ľudí, v posledných rokoch niečo nevídané. Na druhej strane ale táto vyrovnanosť pretekom nie vždy prospela, oná šestica predstavovala vcelku homogénnu skupinu, v rámci ktorej sa rozdiely na trati robili veľmi ťažko – podobalo sa to trochu na pokračovanie trápenia na Dauphiné. Z tohto pohľadu sa táto Tour určite neradí k tým najpamätnejším – nie nadarmo medzi ne patria tie GT, kde bojujú dvaja (výnimočne traja) najsilnejší jadzci 'mano-o-mano' (Contador-Schleck, Contador-Froome, Froome-Cobo, Contador-Valverde-Rodriguez len z nedávnej minulosti). Toto trochu vyvážil fakt, že žltý dres držal a nechcel pustiť človek, s ktorým sa pred pretekmi nerátalo a pridal tak súťaži úplne inú dimenziu. Sledovali sme tak v podstate súboj šestice jazdcov medzi sebou a zároveň jej podmnožiny proti Alaphilippovi. A čo konkrétne teda prospelo pretekom? Pre mňa to bola hlavne aktivita Alaphilippa, Pinota a Movistaru a pasivita Ineosu.
 
 
tour 19 etapa 14 favoriti 4 bohfb
Ineos ťahá skupinu favoritov (© A.S.O. / Pauline Ballet)


Totalita s ľudskou tvárou?

Trochu nečakaný pohľad sa naskytol na La Planche des Belles Filles – vpredu chýbali bordovo-čierne dresy a v podobnom duchu sa (na pár výnimiek) niesla celá Tour. Áno, brailsfordovci niekoľkokrát v spolupráci s ostatnými tímami nechutne blokovali tvorbu úniku, ale odhliadnuc od toho nedusili preteky, nediktovali tempo, nekontrolovali vývoj. Po Tourmalete sa živo diskutovalo o tom, kto bude režírovať ďalšiu etapu, kto dostane lneos pod tlak (!), teda v minulosti niečo absolútne nepredstaviteľné. Hlavné dôvody sú asi dva. Kwiatkovski a Moscon boli úplne mimo a to hovoríme o kľúčových hráčoch, ktorí sú schopní kontrolovať etapu až po úpätie posledného kopca. Castroviejo je síce solídny vrchár, ale sám nič nezmôže, Poels mal tradične budiť strach v treťom týždni a k tomu už pre známe skutočnosti nedošlo. Druhým dôvodom je Groupama-FDJ, Movistar a Jumbo-Visma. Nedovolili Roweovi ťahať pelotón a v kopcoch sa do toho opreli Gaudu, Soler, Amador, Bennett a De Plus – a to je sila. Presne na toto sa apelovalo a konečne sme sa toho dočkali – kooperácia silných tímov s cieľom uštvať domestikov Ineosu ostro kontrastovala s prezentačným potiahnutím, prípadne akceleráciou, hneď ako niekto ohrozuje akési 5 - 15. miesto v GC v predošlých rokoch. Celkom určite pomohla aj neúčasť Frooma a obmedzenie počtu jazdcov na štarte. No a netypickú Tour pre britský celok ešte podčiarkol Van Baarle, ktorý sa dvakrát objavil v úniku. Nespomínam si veru, aby podobné bláznovstvá skúšali aj predtým...

Preto sa aj na konečný výsledok pozerá inak. Jadzci Ineosu síce obsadili prvé dve priečky, no nie za pomoci dominantného tímu, ale jednoducho preto, že lídri boli ako jednotlivci najsilnejší. Bernal pretekmi preplával bez problémov, prvými dvoma týždňami takmer až anonymne, pozornosť na seba pútali iní. Nepochybne mu prospela aj nálada v tíme, Thomas je tímový hráč a ukážkový charakter, ktorý nenarieka, nesťažuje sa, ale maká, a jeho druhé miesto sa zaobišlo bez dotknutého ega a intríg. Pochopiteľne, nie je u neho dôvod zakrývať isté sklamanie, vo viditeľných problémoch sa ocitol iba raz a dokázal, že môže pomýšľať na ďalšiu GT. Nesúhlasím s názorom že jeho útok na Galibieri mal nejako poškodiť Bernala – Thomas cítil a videl slabosť u ostatných, tak prečo to neskúsiť? Keď to nevyšlo, tak prestal pracovať, nehovoriac o tom že tento útok bol pre Pinota likvidačný – sťahovanie Thomasa bolo pravdepodobne poslednou kvapkou pre jeho zranené stehno.
 
 
tour 19 etapa 14 favoriti 4 bohfb
Geraint Thomas s Eganom Bernalom (© A.S.O. / Pauline Ballet)


Amigos a francúzska renesancia

Movistar pobavil. V dobrom, aj v zlom. Španielsky tím hútal, až dospel k záveru, že to, čo nefungovalo pred rokom, treba vyskúšať ešte raz a očakávať odlišný výsledok. Pre takéto konanie máme nie veľmi lichotivý termín. Nevidíme dovnútra tímu, ale navonok to bolo znova zvláštne a niekoľko momentov až počudovaniahodných. Mančaftu však nemožno uprieť kreativitu a vynaliezavosť: načo sa snažiť dostať na pódium v Paríži jedného alebo dvoch ľudí, keď tam môžu mať všetkých! Vyšlo im to znamenite...

Valverde robil všetko to, čo avizoval pred Tour, akurát presne naopak. Znova sa ukázalo, že tomuto chlapovi netreba veriť pol slova. Nie, Valverde nie je pomocník. Nebol a ani nebude, a nikto to od neho ani neočakáva, ale načo tie reči? Označiť za domestikovanie jeho komickú epizódku vo Vogézach (pelotón ťahal tak, že ostatní zívali) si vyžaduje dávku zveličenia a bujnej fantázie. Valverde sa klasicky venoval svojej vlastnej agende – mínus jeden človek pre Movistar. Trénovať sa dá aj mimo najdôležitejších a najväčších pretekov sezóny. Quintana si podmanil Galibier a predviedol asi najsilnejší atak edície, inak slabota. Landa? Čo ešte musí tento nešťastník dokázať, aby ho budúci rok poslali (kdekoľvek už skončí) na Tour ako samostatného lídra s oddaným tímom?

Movistar ale spomínam hlavne kvôli Solerovi a Amadorovi, ktorí do toho dali všetko a postarali sa o krásne momenty. Síce možno ani sami nevedeli, z akého dôvodu a pre koho to robia, ale okresávali skupinu, neúnavne ťahali, pomáhali, ak sa spojili s niektorým z lídrov a aby toho nebolo málo, museli skákať do únikov kvôli tímovej súťaži. Pred dvoma rokmi som Solera označil za najväčšiu nádej Movistaru na výhru na TdF. S poklesom formy vyzerali takéto vyjadrenia trochu smiešne, ale ten potenciál tam stále je. Je skvelý vrchár aj tempár a v tíme so systematickou prípravou a plánom by to vôbec nemusela byť utópia. Je známe, že v Movistare k týmto veciam panuje uvoľnený prístup a to nemusí vyhovovať všetkým jazdcom.
 
 
tour 19 etapa 14 favoriti 4 bohfb
Julian Alaphilippe (© A.S.O. / Pauline Ballet)
 

Francúzski mušketieri poriadne osviežili preteky a držali krajanov v napätí takmer až do samotného záveru. Pinot predvádzal jeden z jeho najlepších výkonov, no nedá sa ubrániť pocitu, že by v Alpách začal vädnúť. Nakoniec sa k tomu ani nedostal a opäť raz predčasne balil kufre. Vyzerá to, že má problémy manažovať svoje sily počas celých troch týždňov a nakoniec ho zradí buď choroba, zranenie, alebo mu telo jednoducho vypovedá službu v najmenej vhodnom okamihu (jeho typické 'off days'). Pinotovi a Landovi ako keby nebolo súdené objaviť sa znova na pódiu, nieto ešte na tom najvyššom stupni.

Záver patrí mužovi, ktorý si podmanil Francúzsko a do posledných dní živil nádeje na stupne víťazov, aj keď sa viac-menej vedelo, že moment zlomu je nevyhnutný. Alaphilippovo predstavenie však nielen nadchýnalo, ale aj polarizovalo a mnohých vyslovene dráždilo. Často sa spomínala absencia podobných výsledkov v minulosti, ako keby mali byť nejakou prerekvizitou terajších výkonov. Nie, cyklista je živý organizmus, ktorý sa vyvíja – stačí sa pozrieť na Purita, ktorý v desiatke na GT skončil po prvý raz ako 29-ročný, a to bez poriadneho výsledku na týždňových etapákoch. A Alaphilippe má k Puritovi (a Valverdemu) poriadne blízko, že áno. Zrejme sa bude naďalej sústrediť na klasiky a čiastkové úspechy, predsa len úplná odovzdanosť GC veci by zmenila to, čo zdobí tohto francúzskeho cyklistu – už na tejto Tour zrejme prišiel snahou ponechať si žltý dres o jednu alebo dve ďalšie etapy. Či sa to oplatilo? Asi áno, hádam aj toto môže byť cesta predtým než sa bude (a ak sa vôbec bude) sústrediť výlučne na celkový triumf: spraviť show a potom to skúsiť zubami-nechtami udržať. Na takej Vuelte by mu to mohlo priniesť aj pódium. Výhodu má v solídnej časovke, je to slušný univerzál. Kde sú momentálne jeho limity? To je vo hviezdach... Takže, quo vadis, Julian?