Vysiela Šport RTVS
Pierre Baguette
Ak patríte medzi nových či mladších fanúšikov cyklistiky, jazdu bez prilieb si už nepamätáte. Tragická smrť Andreja Kivileva pred jedenástimi rokmi 12. marca 2003 na podujatí Paríž-Nice bola tým nešťastným mementom pre UCI a všetkých jazdcov v pelotóne, po ktorom definitívne museli zaradiť nosenie cyklistickej prilby do povinnej výbavy pre profesionálov. Do roku 2003 však táto symbióza nebola zďaleka ideálna.
Neúspešná iniciatíva v roku 1991
Medzinárodná cyklistická únia sa totiž už v roku 1991 premiérovo snažila zaviesť povinné 
nosenie prilby, ale narazila na silný odpor takmer všetkých cyklistov. Pretekári okamžite využili prvé veľké európske podujatie v tej sezóne Paríž–Nice na vyjadrenie svojho odmietavého názoru ohľadom tejto novinky a vstúpili do štrajku. Obraňovali sa právom rozhodovať sami za seba, nepohodlnosťou ich nosenia a v neposlednom rade značným zvýšením ich hmotnosti, čo bol veľmi silný argument hlavne pre dlhé stúpania. UCI musela po tomto zamietavom kroku zo strany samotných cyklistov zrušiť svoju iniciatívu a prilby tak naďalej nosili len amatérski pretekári a juniori.
Francúzsko-kazašská tragédia
Iróniou osudu však o dvanásť rokov bolo, že tragická smrť kazašského cyklistu Andreja Kivileva práve na týchto francúzskych pretekoch nielenže znovu otvorila debatu o nosení prilby, ale ju aj s definitívnou platnosťou uzatvorila. Jedenásteho marca 2003 sa počas druhej etapy 29-ročný jazdec tímu Cofidis zaplietol do pádu na vrchole stúpania prvej kategórie 40 kilometrov pred cieľom a v rýchlosti sa zrazil s dvomi jazdcami tímu Gerolstenier. Andrej Kivilev po hrozivom páde padol hlavou na zem. Najskôr to vyzeralo len na poranenia tváre, ale ešte v ten večer upadol v nemocnici do bezvedomia a vyšetrenia preukázali prasknutú lebku. Ani následná nočná operácia potom nedokázala zachrániť jeho život a ráno dvanásteho marca zomrel.
Uznávaný útočník v horách
Andrej Kivilev patril v pelotóne k rešpektovaným jazdcom, ktorý v roku 2001 obsadil štvrté miesto na Tour de Franca a ktorý bol výborným vrchárom, o ktorom sa pochvalne vyjadril aj Lance Armstrong, preto jeho smrť výrazne zarezonovala v cyklistickej verejnosti. Okrem toho jeho osudný pád sa odohral neďaleko jeho domova pri meste Saint Etienne na dôverne známych cestách a v cieli ho čakala jeho rodina, vrátane manželky a šesťmesačného syna. Veľký smútok prežíval aj Alexander Vinokurov, ktorý s ním spoločne prišiel v roku 1997 za cyklistikou do Francúzska a boli veľmi dobrými priateľmi. Vinokurov si nakoniec uctil svojho priateľa na tomto podujatí najlepším možným spôsobom, keďže v tom roku nakoniec vyhral túto smutnú edíciu Paríž–Nice.
Prilby a hotovo!
Odozva tejto tragédie bola samozrejmá a okamžite sa začalo debatovať o znovuzavedení povinnosti nosiť prilbu, pretože Kivilev ju nemal na sebe počas tej nešťastnej kolízie. Medzinárodná cyklistická únia tentoraz postupovala oveľa razantnejšie a od 5.5. 2003 nariadila túto povinnosť pre všetkých profesionálnych cyklistov a prvýkrát bola aplikovaná na Giro d´Italia. Dohoda na tomto kroku bola výsledkom konsenzu medzi samotnou úniou, cyklistami a organizátormi pretekov.
Čoskoro nepotrebná výnimka
Samozrejme, najväčšie výhrady voči tomuto rozhodnutiu mali jazdci. UCI rešpektovala ich názor na osobnú voľbu, ale zároveň dôrazne vyhlásila, že aj keď pretekár koná na vlastné riziko, žiadny pocit slobody nikdy nedokáže zatieniť tragédiu, ktorá z tohto konania môže vyplynúť. Kompromisom medzi týmito pozíciami bola výnimka, podľa ktorej jazdci nemuseli mať prilbu na záverečnom stúpaní, ktoré je dlhšie ako 5 kilometrov. Toto ustanovenie však postupom času úplne vypadlo z pravidiel po tom, ako sa prilby stávali aerodynamickejšími, ľahšími a jazdci si na ne celkovo zvykli, takže dnes patria k automatickej výbave cyklistu rovnako ako bicykel.
