Milan Novosad: "Pocity sú zmiešané."

Milan Novosad si znova vyskúšal pozíciu trénera Petra Sagana. Tentoraz na olympiáde v Londýne, z ktorej si odniesol zmiešané pocity. Čo ho prekvapilo, aké mali problémy a v čo verí v budúcnosti?

Peťo bol z londýnskeho 34. miesta sklamaný. Aké pocity ste prežívali Vy a ako hodnotíte tento výsledok s odstupom jedného týždňa?

Pocity sú zmiešané. Tak ako tie Petrove. Obaja sme boli prvýkrát na takomto podujatí, i keď som už zažil mládežnícke olympiády. Peter zažíval prvýkrát veci ako vstupy a odchody z olympijskej dediny, celý okolitý program alebo trochu iný harmonogram pretekov. Na Peťa to pôsobilo trochu novo, no nemyslím si, že nejako veľmi stresujúco. Bolo to niečo iné a pripadalo mu to možno chaotické. Organizácia však bola vzhľadom na takéto veľké podujatie veľmi dobrá.

 

Vyskytli sa aj nejaké problémy?

Pre nás cyklistov sú vstupy a výstupy z olympijskej dediny o niečo zložitejšie, keďže potrebujeme aj mechanické autá. V Londýne sa tiež nedalo bicyklovať, premávka bola hrozná. Keď som dostal mechanické vozidlo a išiel som namontovať vysielačku, tak som prechádzal úsek dlhý 20 míľ (cca 32 km) skoro dve a pol hodiny. Ešte o päť míľ ďalej bol oficiálny tréning a pre cyklistov bolo nemysliteľné, aby sa tak dlho presúvali. Zvolili sme preto variantu, že trať sme boli pozrieť ja a Peťov otec. Podobné rozhodnutia spravili aj ostatní. Navyše okruh sa išiel až deväťkrát, takže každý cyklista vedel už po prvom kole, čo ho čaká. Trať teda nebola najprv uzavretá ako na MS. Na druhej strane každý mal rovnaké podmienky. Navyše každý sa presúval na štart po vlastnej osy a niektoré krajiny mali s tým problémy. Organizátori to nedotiahli do perfekcionizmu, ale preteky a súhru prítomných to určite nenaštrbilo.

 

Objavili sa tiež informácie o veľkom teple na izbách športovcov, načo sa sťažoval aj samotný Peťo Sagan.

Olympijská dedina je vždy veľký komplex. V miestnostiach bolo naozaj horúco, s klimatizáciou sa nepočítalo. Najhorší bol prvý moment, keď ste vošli do izby, no dalo sa nato zvyknúť. Našťastie cez noc bolo chladno a dalo sa dobre vyspať. Problémy robil v noci skôr hluk. Tri dni pred otváracím ceremoniálom vždy o polnoci nacvičovali ohňostroj. V prvý deň mali všetci otvorené okná a mysleli si, že je to akýsi teroristický útok. Potom už to nebolo také zlé, keď nás nato upozornili.

 

Chutila cyklistom strava z jedálne?

Jedáleň fungovala 24 hodín v kuse. Kedykoľvek sa v nej dalo najesť a bola tam strava od výmyslu sveta. Peťo hovoril, že na jeho vkus to bolo až príliš obrovské. V jedálni sa nachádzalo asi 5000 stoličiek. Keď si chcel niekto vybrať jedlo, tak sa musel aj poprechádzať (smiech). V jedálni sme sa na večeri napríklad stretli s talianskymi cyklistami. Aj o tom je olympiáda. Všetci sa v jedálni stretávali. Zažili sme tiež rôzne príhody. Napríklad keď prišiel na raňajky Usain Bolt, tak ten sa takmer ani nemohol najesť. Každý sa s ním chcel odfotiť. S Petrom Saganom sa zase chceli fotiť napríklad športovci z Tanzánie alebo Mozambiku. Hviezdni športovci možno nemajú až takú pohodu a sú obletovaní aj samotnými športovcami, i keď sa novinári a bežní ľudia do olympijskej dediny nedostanú. Športovci robia akýsi lov na veľkých športovcov (smiech). Chcú byť s nimi zvečnení a mať spomienku na olympiádu, pretože v takejto blízkosti sa s nimi možno už nikdy nestretnú (úsmev).

 

Čo Vás ešte v Londýne prekvapilo?

Neviem ako to nazvať. Možno výbuch (smiech). Prekvapila ma totiž obrovská popularita českej výpravy. Módna dizajnérka navrhla športovcom gumáky, čo bola pri veľkom teple bomba. Nevyznelo to príliš dobre. Asi to nedomysleli. Hovorilo sa, že záber na českých športovcov trval dve sekundy a na gumáky vyše tridsať sekúnd. Navyše niektorí športovci odchádzali z ceremoniálu bosí alebo s otlakmi. Nohy im horeli.

 

Ako hodnotíte priebeh preteku s hromadným štartom a taktiku Veľkej Británie?

Preteky sa vyvíjali podľa očakávania, všetko bolo podriadené Cavendishovi. Napokon to nestačilo, keďže na kopci Box Hill išli podľa mňa Briti príliš pomaly. Šetrili Cavendishove sily. Potom odchádzalo veľa pretekárov. Napokon sa vytvorila veľmi silná skupina a takmer celý ostatný svet sa spojil proti Britom. Netaktizovali a bojovali, aby ich vyčerpaní Angličania nedostihli. Možno sa viac mohli pridať Nemci alebo Austrálčania. Žiaľ, nepodarilo sa únik dostihnúť. To bola smola, pretože Peťo sa cítil fyzicky veľmi dobre, bol nabudený a chcel bojovať o medailu. Taktické manévre mu však zabránili dosiahnuť lepší výsledok. Mal nato ísť aj do úniku, ale v tej chvíli nikto nepredpokladal úspech úniku. Mohla to byť samovražda.

 

Britom pomáhal sťahovať únik aj Rakúšan a kamarát Cavendisha Bernhard Eisel. Aký je nato Váš názor?

Angličania videli a cítili, že skupina vpredu je silná. Trochu to asi podcenili. Síce sa nepoužívali vysielačky, ale Angličania mali informácie skvele zmapované. Skoro každý kilometer sa meralo a neustále sa oznamoval časový odstup. Pre Angličanov to mohlo byť aj deprimujúce, keď išli desať kilometrov na hrane, ale nestiahli ani sekundu. Potom vyzvali aj ostatné tímy bez zastúpenia v úniku, aby im pomohli. Prehovorili aspoň Rakúšana Eisela. Ten išiel určite aj pre seba, pretože keby dostihli únik, tak by malo Rakúsko šancu na lepší výsledok.

 

Štartovali aj také krajiny ako Guatemala alebo Kuba. Bolo cítiť v depe alebo v pelotóne, že nemajú toľko skúseností?

Bolo vidieť rozdiel. Napríklad Alžírčania nám ale veľmi milo fandili, keď sme boli spolu v depe. Videli veľkých cyklistov, s ktorými sa bežne nestretnú. Mali z toho radosť a športový zážitok.

 

Ako hodnotíte práve nominačné kritériá na olympiáde pre cestnú cyklistiku, ktoré umožňujú štart aj takýmto menej cyklistickým krajinám? Aj kvôli tomu sa nenominoval Peter Velits...

Je to na veľkú diskusiu. Ale i o tomto je olympiáda. O festivale celého športu a o rôznych krajinách z rôznych zemepisných dĺžok. Podľa mňa to nie je až také nespravodlivé. Otázkou skôr je, že ako si v ktorej krajine dokážu vyjazdiť body a ako v ktorej krajine k tomu pristupujú. Je to určite aj záležitosť štátu. Odpadli nám napríklad možné body z podujatia VC Dubnice, na ktorú sa nenašli peniaze. Štátna reprezentácia je tiež obmedzovaná a nie je dobre finančne ohodnotená. V minulosti sme už mali aj viacerých cyklistov na MS alebo olympiáde, pričom sme nemali vždy niekoho v ProTour. Kritéria sú dané, ale je to naozaj aj o prístupe štátu. Dúfam, že Saganománia a úspechy našich cyklistov sa pretavia aj v lepšiu podporu štátu. Dúfam, že sa štát nebude správať macošsky a rozpočet pre cyklistiku nebude pomaly na úrovni štvorbobu.

 

Aj my dúfame! Ak sa ešte vrátime k olympiáde, zaujímavé je, že sa tiež hovorí o menšej prestíži olympijskej medaily oproti Tour de France alebo MS. Niečo podobné sa hovorí o olympijskom futbale alebo tenise. Súhlasíte?

Do určitej miery áno. V danej chvíli sa hovorí viac o Tour de France. Dnes si lepšie spomenieme na únik Petra Velitsa v najťažšej horskej etape na Tour ako keby uspel na olympiáde. Ale keď ukončí kariéru, tak na Slovensku sa na toto možno trocha zabudne, keď napríklad nebudeme mať zastúpenie na Tour. Potom by išla veľmi do popredia olympijská medaila. Vidíme to na príklade olympijského víťaza Antona Tkáča, na ktorého si väčšina ľudí spomenie. Na Tour de France si ľudia možno až tak nespomenú. Olympijská medaila je preto cenená skôr historicky. Je to ale veľmi diskutabilné. Každý cyklista to môže cítiť inak.

 

Olympijskými víťazmi v Londýne sa napokon stali Alexandre Vinokourov a Bradley Wiggins. Ako hodnotíte ich nezabudnuteľné triumfy? Zaslúžili si to?

Potom čo predviedol Vinokourov na Tour de France a v priebehu olympiády si to určite zaslúžil. To nemôže nikto spochybňovať. Myslím si však, že keby sa niekto pred olympiádou spýta, či vyhrá Vinokourov, tak by dostal asi 0,3 % hlasov (úsmev). Asi to tu ale riadi aj niekto mimo nás, keďže Vino je takmer najstarší cyklista v pelotóne a končí svoju kariéru. Chce sa venovať politike a športu z inej pozície. Takéto ukončenie kariéry je ako z ríše snov (úsmev). Je to preňho obrovská odmena zato, čo spravil pre cyklistiku, pre Pro Tour, tím Astana, Kazachstan. Svojim menom a olympijským titulom môže teraz Vinokourov ľahšie pomáhať športu. No a v časovke Bradley Wiggins potvrdil svoju fantastickú formu z Tour de France.

 

Ako fungovalo mechanické vozidlo Petra Sagana?

Čo sa týkalo trate a zabezpečenia, tak sme boli spojení s tímami Alžírska a Slovinska. Slovinci s talianskym mechanikom a so svojim mechanikom riešili z mechanického vozidla problémy jazdcov na trati a občerstvenie pre tri krajiny. Ja som bol v depe na občerstvovačke. Keďže štartovalo veľa štátov, tak sa podľa počtu cyklistov na porade dohodlo, ako sa rozdelia mechanické vozidlá. Prvých jedenásť alebo dvanásť štátov s najväčším počtom cyklistov malo mechanické auto iba pre seba.

 

Využil Peťo pomoc mechanického vozidla?

Asi desať kilometrov po štarte mal menší technický problém s brzdou, ktorý hneď vyriešili.

 

Peťo teda odchádzal z Londýna sklamaný, ale čakajú ho ďalšie výzvy. Veríte, žeby mohol byť Peter Sagan na olympiáde ešte úspešnejší?

Šanca uspieť na olympiáde bola veľká a uvidíme, či sa ešte v budúcnosti naskytne takáto šanca. Peťo mal podobne ako Wiggins po Tour de France stále dobrú formu. Za štyri roky bude iná trasa, iní ľudia. Peter Sagan je však mladý. Očakávam, že cyklistika bude teraz viac podporovaná sponzormi a štátom. Potom môžeme mať na štarte možno aj štyroch cyklistov a na ďalšej olympiáde by sme mohli mať viac variant, možností si navzájom pomôcť. Dúfam, že podobná šanca na olympiáde ešte príde. Pre Petra alebo iného slovenského cyklistu.