Televízny prenos vzniká kamerovaním – odvetil mi dávnejšie kamarát, od ktorého som očakával, že vnesie do problematiky trochu svetla. Hotová studnica múdrosti. Ale v poriadku, možno nemal svoj deň. Takže, kamery... a ďalej? Kto? Ako? Čo je to za mágiu, ktorá nám prináša zábery v reálnom čase priamo domov? Nedalo mi to a po prelúskaní desiatok článkov, reportáží, rozhovorov a videí, sčasti vo francúzštine (krásny jazyk – a ešte krajší by si mi zdal, keby som mu rozumel), som si dokázal poskladať ako-taký obraz. Kamarát neklamal – svoju úlohu v ňom naozaj zohrávajú aj kamery...
 
 
Aj keď sa v súvislosti s produkciou prenosu hovorí hlavne o francúzskej televízii France Télévisions, v skutočnosti ide o tímovú spoluprácu viacerých subjektov. france·tv staticky filmuje iba úplný záver etáp. Mimo nich sa o pôvodné, nespracované zábery stará firma Euro Media France. V pelotóne má päť motoriek s bezdrôtovými kamerami, dve motorky zachytávajúce zvuk a dve, nad hlavami jazdcov vznášajúce sa a špeciálnymi prístrojmi vybavené helikoptéry. Tie spolu s pilotmi dodáva firma Hélicoptères de France. Prenos signálu zabezpečuje dcéra Orange, spoločnosť GlobeCast.

Ako sa však obrázky dostanú do našich príbytkov?

Využiť káblovú infraštruktúru je pri cyklistických pretekoch nemožné. Signál sa teda musí šíriť vzduchom (vo forme vysokofrekvenčných rádiových vĺn) do cieľa etapy, kde sa každý deň rozkladá a skladá príslušné technické a produkčné zázemie. Priamo to nejde, zo samotnej podstaty takejto distribúcie sa musia medzi sebou komunikujúce objekty „vidieť“. Preto sa vytvára akási reťaz, ktorej články si signál postupne posúvajú.

Na trati sú umiestnené tzv. medzistanice – prenosové vozy s vybavením na príjem a odovzdávanie signálu, niečo ako mobilné vysielače. Ich počet sa líši v závislosti od dĺžky etapy a náročnosti profilu, zvyčajne sú to dva alebo tri body situované na otvorenom, najlepšie vyvýšenom mieste. Ani k nim však kvôli členitému terénu nemôže smerovať signál priamo z motorky. Musí stúpať vyššie, tak, aby prekonal všetky prekážky. Následne je nasmerovaný späť na zem.
 

schema small
 
 
Nad motorkami a nízko letiacimi vrtuľníkmi s kamerami sa preto nachádzajú dve retranslačné helikoptéry a nad nimi ďalšie dve retranslačné lietadlá. Táto flotila zachytáva obraz a zvuk, zosilní ho a posiela ho do medzistanice. Zdá sa, že neexistuje presný kľúč, podľa ktorého dané, vopred určené retranslačné letectvo spracováva snímky od danej, vopred určenej kamery. V závislosti od letovej výšky a vývoja pretekov sú toho schopné viaceré objekty paralelne. Technici v medzistanici preto vykonajú selekciu duplicitných až kvadruplicitných snímok, doplnenú o základnú korekciu jasu a farieb. Signál preberie vedľa stojaca prenosová dodávka a posiela ho satelitom do cieľového mesta.

Prečo nejde signál k satelitu priamo z lietadiel? Každý, kto má doma „tanier“ vie, ako je pre jeho správne fungovanie zásadné presné nasmerovanie. To je pre pohybujúce sa letectvo nemožná úloha.

Vyššie opísaná situácia so satelitom platí pre prvý medzibod, teda ten, ktorý je od cieľa najvzdialenejší. Ďalší už vie byť spravidla umiestnený tak, aby sa s cieľom „videl“; prípadne môžu vrtuľníky a lietadlá odovzdať signál priamo anténam v cieli, umiestneným na 50-metrovom žeriave. Tak či onak, v samom závere je už využitie satelitných služieb vylúčené. Spôsobujú totiž drobnú latenciu a pri striedaní záberov z mobilných a statických kamier by to pôsobilo rušivo.

Signál máme teda vo finiši etapy, kde sa po finálnom doladení dostáva z produkcie Euro Media pod taktovku obrazovej a zvukovej réžie France Télévisions. Tu má hlavné slovo Jean-Maurice Ooghe. Alebo teda mal, minulá edícia bola pre neho po dvadsiatich troch rokoch na režisérskej stoličke tou poslednou. Toto meno zrejme fanúšikom nič nehovorí, avšak práve on je ideovým otcom moderného prenosu z Tour de France, ktorý premenil na dokonalý, hranice cyklistiky presahujúci produkt s takmer až dokumentárnymi kvalitami. Pri mixovaní obrázkov mu pomáhal Ronan Pensec, bývalý cyklista, sám nositeľ žltého trička. „Čítal“ preteky a dbal na to, aby šéfovi neušlo nič podstatné z diania v pelotóne, a aby bol prenos bezchybný aj po športovej stránke.

Technicky vzaté, francúzska televízia vyrába dva prenosy – jeden pre domáci trh s (ale ba!) francúzskejším zameraním a druhý medzinárodný. Po pridaní grafiky sa ten medzinárodný odovzdá káblom alebo satelitom ostatným televíziám, ktoré si do neho vkomponujú reklamné bloky, vlastnú grafiku, komentár alebo iné vsuvky, či už priamo z Francúzska, alebo zo štúdia v domovskej krajine. Signál sa tak napokon dostáva ku koncovým užívateľom.

Celý tento (zdanlivo zdĺhavý) proces sa odohrá približne za pol sekundy. Príprava trvá vyše pol roka.
 
 
helikoptera vrtulnik ilustrak crof
Vrtulník na pretekoch (© Tour of Croatia / KL Photo)
 

Je január 2019. Foťákom a diktafónom vyzbrojený Ooghe si sadá do auta, aby sa naposledy vydal na služobnú cestu okolo Francie. Na svojej púti si podrobne značí každú zákrutu, kruhový objazd, tunel, veterné úseky, povrch ciest, elektrické vedenia... skrátka všetko, čo môže byť dôležité pre jeho pešiakov s kamerami. Okrem toho objavuje kultúrne a prírodné pamiatky v 10-15 kilometrovej blízkosti naplánovanej trasy. Dohaduje sa s farmármi, ktorí sa chcú kreatívne prezentovať v prenose. Značí si GPS súradnice. To všetko vyústi do knihy plnej detailov, ktorú odovzdáva vodičom motoriek, pilotom helikoptér a po doplnení informácií o pamiatkach aj televíziám a ich komentátorom. Zároveň má v hlave prvý návrh scenára – čo a kedy sa objaví v prenose.

Trasu si potom prečešú helikoptéry. Tie, ktoré letia riskantne nízko sa potrebujú oboznámiť so všetkými nástrahami, či už sú to stromy, vedenia, budovy, stĺpy, komíny alebo čokoľvek, čo by mohlo ohroziť plynulosť prenosu alebo nedajbože privodiť nejaké nešťastie. Zisťuje sa, do akej miery trasa križuje prírodné parky, atómové elektrárne, alebo vojenské priestory, zabezpečujú sa povolenia pre prelet a následne aj bezletové zóny počas trvania etapy. Trénujú sa rôzne bezpečnostné manévre, simulujú sa scenáre, kedy nejde všetko podľa predstáv. Je nutné určiť pristávacie zóny, spojiť sa s letiskami resp. inými, na tento účel vhodnými plochami.

Kvôli bezpečnosti musia byť kamerové helikoptéry dvojmotorové. Zhltnú asi 180 litrov paliva za hodinu – majitelia vyhliadnutých pozemkov musia odobriť prístup tankovacích kamiónov, ideálne čo najbližšie k trase. Euro Media a GlobeCast si na trati vytipujú strategické miesta pre medzistanice a potom ich, prirodzene, kontrolujú v teréne. Vykonávajú sa prvé technické (ako to funguje) a umelecké (ako to vyzerá) skúšky.

Vytvárajú sa aj postupy pre rôzne scenáre vývoja pretekov. Hoci to už je do značnej miery automatizované, dotvára to komplexnosť celej operácie. Tak napríklad: jedna helikoptéra je určená na snímanie úniku; druhá, ktorá zostáva s pelotónom môže odlietať k pamiatkam, ktoré sa nenachádzajú v bezprostrednej blízkosti trasy. V tom prípade sa k nej pripojí aj jeden retranslačný vrtuľník. Druhý ostáva nad balíkom, okrem obrazu a zvuku cez neho ide aj Radio Tour, technické a tímové vysielačky, GPS dáta atď.

Lietadlá sú pomocou GPS centrované na motorky, nad ktorými „tancujú“ v troj- až štvorkilometrových kruhoch. (Peknú grafiku pohybu lietadiel a helikoptér na Tour spravila na základe flightradar dát firma ItoWorld.) Ak odchádza motorka číslo 1 (+ helikoptéra č. 1) k úniku, presúva sa s ňou aj jedno retranslačné lietadlo. Časové odstupy medzi únikom a pelotónom môžu byť pomerne veľké a cestovanie signálu až k retranslačným vrtuľníkom a lietadlám pri pelotóne by šlo na úkor jeho kvality. Z tohto dôvodu nemáme ani zábery grupeta. Vyžadovalo by si to dedikované letectvo a dodatočné náklady na niečo, na čo nie je aj tak nikto zvedavý. Toto je len jeden najklasickejší scenár. Využitie techniky sa mení podľa vývoja pretekov a počasia, avšak každá situácia musí byť zvládnuteľná s týmito vstupnými prostriedkami.

Posádku motoriek, helikoptér a lietadiel netvoria žiadni brigádnici nájdení na Profesii týždeň pred podujatím, ale skúsení mazáci. Každá dvojica – vodič/pilot – kameraman, a v prípade retranslácie pilot – technik – je zohratá a presne vie, čo od seba v záujme kvality prenosu a bezpečnosti očakávať. Na každú z nich číhajú rôzne nástrahy; motorkári (často bývalí cyklisti) sa musia vedieť pohybovať v pelotóne, piloti zas nad ním – obe skupiny musia zároveň koordinovať a zosúladiť pohyb svojich strojov s potrebami kameramana. Retranslačné vrtuľníky zas dávajú pozor na to, aby sa im pod rotory neplietlo ďalších päť VIP helikoptér (áno, aj nad pretekmi je celkom slušná premávka). Piloti lietadiel bojujú s počasím a turbulenciami. V najnezávideniahodnejšej pozícii sú asi motorkári, tí si to pri pochybení zlíznu od pretekárov aj verejnosti najviac.

Celý prenos, ako ho vnímame, je teda výsledkom viac ako šesťmesačnej práce početného tímu ľudí. Ak si odmyslíme nepredvídateľnosť pretekov, takmer žiadny záber nie je náhodný. Všetko, čo sa dá naplánovať, je naplánované a prenos odsýpa podľa presného scenára a réžie. Koľko celý tento cirkus stojí? Presné číslo vie málokto, odhaduje sa na niekoľko sto tisíc eur počas každého dňa Tour. Francúzsky hospodársky denník Les Echos písal v roku 2014 o sume 10 miliónov eur.

Ľudí však oveľa viac zaujíma to, čo z toho má organizátor ASO. O tom nabudúce.
 
 

 
 
Redakcia ďakuje autorovi za ďalší blog! Máte zaujímavý nápad, s ktorým by ste sa chceli podeliť s cyklistickou komunitou? Teraz je tá vhodná doba. Jednoducho napíšte blog ak už ste to v minulosti u nás robili cez rozhranie, ktoré sme vytvorili. Ak nie, pošlite nám Váš text emailom na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. a my ho zverejníme. Ďakujeme!