Hodnotíme tímy na Gire: Astana s Movistarom kraľovali, výborný Etixx, Trek pod dekou

 

 

Každé Giro a Vueltu bojujú o pozíciu najlepšieho celku Astana s Movistarom. Sky je schopné sa miešať do tohto súboja iba na Tour de France. Rovnako je to aj s uplynulým Girom. Astana bola v kopcoch najsilnejším tímom, hoci nie až tak markantne ako pred rokom. Vytvárali tempo, pomáhali Nibalimu takmer bezchybne. Vinokourovci dokázali rovnako ako vlani Vueltu celkovo vyhrať napriek tomu, že Aru a teraz Nibali neboli v životnej forme, ale súperov etapu po etape sekundu po sekunde zlomili silou tímu. Sicílskemu rodákovi totálne obetovali aj Michele Scarponiho, ktorý mal zjavne na slušnú pozíciu v Top 10 celkového poradia. Dokonca sa nedostal ani do jedného súboja o etapový triumf, a tak musel svoju kvalitu ukázať v časovke do vrchu, kde Nibaliho porazil o minútu a pol. Samotný žralok vyhral už svoju štvrtú Grand Tour a je na desiatej pozícii v historickej tabuľke. Viac si dokázali podamiť iba Merckx, Hinault, Anquetil, Contador, Coppi, Indurain, Bartali, Binda a Gimondi. Veľké legendy. O Nibalim a jeho súperoch na Gire 2016 ste mohli podrobne čítať v predošlom sumári. Okrem Scarponiho sa veľmi dobre ukázali aj Kangert, Zeits a Fuglsang. U posledného menovaného bola badateľná jasná snaha aj popri pomoci lídrovi dostať sa druhý raz v kariére na GT do Top 10, ale Dánovi sa to nepodarilo. Niektoré etapy mu vyslovene nevyšli.

Pochvalu si Astana zaslúži aj za fakt, že vyhrali tímovú klasifikáciu a na Giro 2016 prišli so slabšou zostavou ako vlani, veď tu chýbali Aru, Cataldo, Rosa a z ich pohľadu aj Landa. Na Vuelte sa dokonca stretli Nibali, Aru aj Landa. Vieme, ako to dopadlo s Vincenzom... V porovnaní s Movistarom zaostali v menej dôležitejšom boji o etapové vavríny. V úniku dva týždne nemali cyklistu. V tom poslednom všetci na konci etáp čakali lídra. Pre zaujímavosť dodajme, že Astana dokázala vyhrať minimálne jednu etapu už na siedmich Grand Tours za sebou, na čo nesiaha žiadny iný celok. V Top 10 celkového poradia majú zástupcu nepretržite už od Gira 2013. Svedčí to o obrovskej konzistentnosti a konkurencieschopnosti tohto celku, ktorý nemá na všetko jedného pretekára. Áno, štatistiky sú neúprosné, je to najlepší tím na Grand Tours.

Plných päť hviezdičiek sme Astane neudelili, pretože napriek najsilnejšej zostave nedosiahli viac etapových triumfov, nedostali do Top 10 druhého pretekára a ružový dres mali na sebe iba v Turíne. Napriek tomu, že nič z toho nebola ich priorita.

 

 

 

Španielsky celok už tradične prezentoval najaktívnejšieho ducha, snažil sa bojovať o etapové víťazstvo v každej kopcovitej a horskej etape, hoci sa mu to podarilo iba raz, zanechal na nás dobrý dojem. V etapách vhodných pre únik neváhali dopredu poslať troch až štyroch ľudí, hoci odstúpili Moreno a neskôr aj Betancur. To by Astana nikdy neurobila. V niektorých momentoch ostávali Valverde s Amadorom sami, ale v tých dôležitých sa väčšinou niektorý z kolegov zjavil pred nimi. Rovnako ako na vlaňajšej Vuelte sa dokázali až dvaja zverenci Josého Garcíu dostať do celkovej Top 10 napriek tomu, že Andrej Amador už zažil lepšie tri týždne. Vlani sa dokázal dostať až na štvrté miesto a zdolať Hesjedala, Königa a Kruijswijka. Sťažovať sa však nemôže, narozdiel od Valverdeho sa mu podarilo obliecť do maglia rosa. Apropo Valverde. Štvornásobný víťaz rebríčka World Tour ťahá neuveriteľnú sériu troch umiestnení v Top 10 na troch po sebe idúcich Grand Tours v rade. Také niečo sa v novom miléniu podarilo iba Contadorovi a Rodríguezovi. Vieme, že bude štartovať aj na Tour de France... Áno, tvrdí, že bude pomáhať, ale ktovie.
Giovanni Visconti dosiahol najvyššie celkové umiestnenie v kariére - trináste miesto, no paradoxne bol v porovnaní s minulými rokmi najmenej viditeľný. Vlaňajší víťaz vrchárskej súťaže tento triumf nezopakoval, sústredil sa na neho iba krátko. Tiež nevyhral etapu. Na Cima Porzus mu šikovne ušiel Mikel Nieve, ktorý zachraňoval česť Sky. José Rojas sa nepresadil. Veľkú poklonu si Movistar zaslúži aj za neustále pokračujúcu sériu s minimálne jedným pretekárom v Top 10 na Grand Tour. Začali ju už na Vuelte 2012, teda sú na čísle jedenásť, pričom iba Astana a Tinkoff majú viac ako dva. Vzhľadom na formu Quintanu nemusia mať žiadny strach ani v júli.

 

 

Alejandro Valverde vyhral 16. etapu (© Movistar Team)

 

 

Vlani po Tour de France sme tvrdili, že Lefeverovci zažili najlepšiu Grand Tour svojej histórie, ale tohtoročné Giro to podľa nás ešte prekonalo. Marcel Kittel, Gianluca Brambilla a Matteo Trentin sa postarali o štyri etapové víťazstvá, Bob Jungels získal biely dres a spolu s Kittelom i Brambillom mali tú česť obliekať aj ružový. Takmer polovica belgického tímu zanechala na týchto pretekoch obrovskú stopu.

Bob Jungels má za sebou perfektné tri týždne. Už na konci minulého leta sme si všetci ťukali na čelo, prečo ho Trek pustil ku konkurencii a veru môže banovať. Luxemburčan jazdil veľmi aktívne, ale nie premotivovane ako to niekedy robil v Etixxe Kwiatkowski. Zubami-nechtami sa držal najlepších vrchárov a získal aj cenný dres, hoci tento rok o biely bojovala najnižšia konkurencia za posledné roky. Veď druhý Sebastian Henao stratil na Boba až pol hodiny a celkovo bol aj vďaka dobrému úniku sedemnásty.

Brambilla vynikal perfektným taktickým myslením, vyhral etapu, blízko bol aj v osemnástke, kde to v závere ukážkovo ukočíroval na Trentina. Ukázal sa ako najlepší zjazdár v pelotóne a hoci to zjavne jeho kolegovia aj súperi dlho vedeli, verejnosti sa takto výrazne ukázal až teraz. Matteo Trentin získal ocenenie pre najbojovnejšieho jazdca pretekov. A nesmieme zabudnúť na Marcela Kittela, ktorý sa dostal iba do dvoch špurtov ešte v Holandsku, ale triumfoval jednoznačne. Etixxáci na Gire dosiahli hranicu možného a rozšírili počet víťazstiev v sezóne na 29, druhý Movistar má 21.

 

 

spolubývajúci Brambilla s Jungelsom (© Etixx - Quick-Step / Tim de Waele)

 

 

Na rozhraní štyroch a troch hviezdičiek sa ukázalo Lotto Soudal. Napokon sme mu udelili tri, pretože tak ako bravúrne zvládali rovinaté etapy v prvej polovici pretekov, v tej druhej zmizli. Post štvrtého najlepšieho celku si ale určite zaslúžia. Na rovinách pracovali najusilovnejšie aj napriek tomu, že im Etixx dve víťazstvá vyfúkol. André Greipel dokázal triumfovať trikrát. Perfektný deň zažili aj vo štvrtok 12. mája, keď Tim Wellens z úniku suverénne ovládol ťažkú etapu na Aremognu. Po odstúpení Greipela pred 13. etapou sa akoby z pelotónu vytratili. Wellens sa zďaleka ani len nepriblížil k spomínanému výkonu v šiestej etape. Svoju klasickú nenápadnú jazdu predviedol Maxime Monfort, ktorý má celú kariéru voľné ruky v boji o celkové poradie a tentoraz to dotiahol na pätnástu pozíciu. Pekný výsledok bez tímovej podory, ale už päťkrát bol vyššie. Adam Hansen prišiel do cieľa štrnástej Grand Tour v rade, ale neprežil šťastné týždne. Keď Vás v jeho prípade prenasledujú zdravotné problémy, musíte jazdiť veľmi nenápadne, aby ste do cieľa prišli.

Dodajme, že André Greipel, ak nastúpi na Grand Tour, vždy vyhrá minimálne jednu etapu. Toto konštatovanie platí už od neuveriteľného roku 2008 a spolu desať pretekov.

 

 

Klasický bojovný výkon na domácej Grand Tour má za sebou aj Lampre-Merida. Hanbiť sa nemusí. Na rovinách a v boji o červený dres sa ukazoval Sacha Modolo, ktorému pomáhalo celé družstvo. Tam sa však úspech nedostavil. Obsadil tri tretie aj štvrté miesta. Puncherom zas a znova kraľoval Diego Ulissi. Vyhral dve etapy a bojoval na každom fronte. Vysoko skončil vo všetkých súťažiach. Spolu s Brambillom mu väzy v celkovom poradí zlomila etapa na Altu Badiu, kde prišiel do cieľa v grupette, ale inak každý ťažší deň bojoval naplno. Epické boli oba triumfy. Už sme písali, že vo veku 26 rokov má na konte úctyhodných šesť vavrínov z Gira. Mladučký Valerio Conti skončil v tretej desiatke celkovo, ukázať sa chcel aj ešte mladší Matej Mohorič. Za zmienku stojí tiež fakt, že jazdci Lampre-Merida vyhrali minimálne jednu etapu už na piatich Grand Tours za sebou čím sa nemôže okrem Astany pochváliť nikto.

 

 

Ulissi má s oslavami na Gire prax (© Lampre-Merida / BettiniPhoto)

 

 

Giant-Alpecin výborne zvládol polodomácu holandskú časť s miestnym hrdinom Tomom Dumoulinom. Perfektné by bolo, ak by maglia rosa pred Kittelom ubránili, ale nebolo to možné. Vlaňajšie prekvapenie Vuelty splnilo očakávania triumfom na úvod v Apeldoorne a prvý týždeň sa veľmi dobre držalo. Od Kittela si ešte Dumoulin na štyri etapy vzal dres späť. Problémy začali na konci prvého týždňa a keď sklamal v druhej časovke, bolo jasné, že sa jeho dni krátia. Druhé etapové víťazstvo pridal Nikias Arndt. Nemecký šprintér sa rozhodol nepokračovať v kariére s Marcelom Kittelom a počkal si na svoju šancu. Využil ju s veľkým šťastím v Turíne, na to sa ale história pýtať nebude. Blízko k veľkému úspechu bol aj Georg Preidler, ktorého celodenný únik zlikvidovala iba dvojica Cháves - Kruijswijk a v špurte proti nim už nemal šancu.

 

 

Dumoulin sa previezol aj v maglia rosa (© Courtesy Slipstream Sports / Graham Watson 2016)

 

 

Už dávno sa na pódium nedostal pretekár, ktorý mal takúto slabú tímovú podporu ako Esteban Cháves. Až na jeden dôležitý okamih bol všade sám a zrejme aj kvôli tomu napokon súboj o celkové víťazstvo prehral. Na Astanu stratila Orica v tímovej súťaži tri a pol hodiny, čo značí, že v tých najťažších etapách mal mladý Kolumbijčan kolegov ďaleko. Prekvapujúco sa vôbec neukázali ani Amets Txurruka a Ruben Plaza, veľmi kvalitní borci, ktorí prišli do Orici pred sezónou s cieľom pomáhať lídrom a ukazovať sa v dobrých únikoch. Nesplnili nič. V prvej polovici pretekov sa šetrili a v druhej už mali strach ísť do únikov, aby boli pri Chávesovi, ktorého aj tak príliš skoro opúšťali. Od oboch Španielov sme čakali ďaleko viac.

Slabé výkony predvádzal aj Caleb Ewan, ktorý dobre špurtoval iba v 12. etape a potom odstúpil. Bez nôh bol aj starnúci Svein Tuft. Ostatní potiahli iba určité rovinaté úseky, na viac nemali. O úspech klokanov sa postaral výlučne Esteban Cháves. Udeľujeme mu tri hviezdičky a predpovedáme víťazstvo na Grand Tour v blízkej budúcnosti.

 

 

Briti šli na Giro zavrieť ústa neprajníkom, že sa nevedia presadiť na iných Grand Tours mimo Tour de France alebo bez Frooma a pred sezónou nakúpili Mikela Landu, tretieho muža vlaňajšieho Gira. Ten sa však hneď od úvodu trápil a počas desiatej etapy odstúpil. Sky sa tentoraz vôbec nesnažilo tvrdiť muziku, takže po jeho odstúpení sa ani nemali ako rozsypať, čo sa stalo na vlaňajšej Vuelte alebo Tour 2014. Česť znova zachraňoval Mikel Nieve. Ten síce zaznamenal najhorší celkový výsledok na Grand Tour v živote - 25. miesto (pred tým bol na desiatich GT najhoršie 23., všetky klobúky dole), ale na jar nemal požadovanú formu. Ale napriek tomu mohol byť spokojný. Z Talianska si odniesol modrý dres pre najlepšieho vrchára, ktorý získal až na poslednú chvíľu, na predposlednom kopci pretekov, keď si už nikto nemyslel, že by o neho mohol Damiano Cunego prísť. V 19. a 20. etape získal šialených 102 bodov. Okrem týchto dní, kde nemal ďaleko ani od triumfu, parádny výkon predviedol najmä týždeň pred tým v etape so štyrmi stúpaniami s cieľom v Cividale del Friuli. Bol najsilnejším borcom z úniku a na pásku prišiel sám. Tu si zapísal 50 vrchárskych bodov, takže kompletne všetkých 152 získal v troch etapách. Myslíme si, že nikdy v histórii Grand Tours sa nestalo, žeby získal dres najlepšieho vrchára cyklista, ktorý bodoval iba v troch etapách. Takže dve hviezdičky pre statného kombajnistu Nieveho. Zaujal ešte 22-ročný Sebastian Henao, celkovo sedemnásty, hoci neviditeľný. Viviani s Rochem sa absolútne nepresadili. Na záver klasická fráza: Od najbohatšieho celku sa čakalo viac.

 

 

 

Švajčiarsko-americký celok šiel na Giro bez Van Garderena, Porteho, Carusa či Sáncheza a bol odsúdený na neúspech. Akoby toto Giro obetoval budúcim cieľom. Z Darwina Atapumu bol prvý raz v kariére líder na celkové poradie a s touto úlohou sa vysporiadaval veľmi ťažko. Polovicu Gira to vyzeralo tak, že do boja o Top 10 sa ani nedostane. Strácal všade-možne, časovku V Chianti akoby úplne vypustil, veď v nej dostal 6,5-minúty. Kolumbijčanovi neostávalo nič iné len sa púšťať do únikov. Hneď ten prvý v desiatej etape mu takmer vyšiel, ale ešte nebol v dobrej pohode a na Cicconeho s Rovnym nemal. Do úniku sa pustil aj v 14. etape, a tá bola veľmi dôležitá, v celkovom poradí nastali veľké rozdiely a dostal sa vyššie. Znova však v etapovom boji vyšiel naprázdno. Rovnako tak v poslednej ťažkej, kde skončil druhý za Taaramaem. Napokon to vytiahol na celkové deviate miesto, hneď za všetkých top vrchárov, ktorí celé Giro absolvovali spolu a nechodili do celodenných únikov.

Za zmienku ešte stojí Daniel Oss, ktorý dostal od tímu voľné ruky a mohol sa ukázať. Nepodaril sa mu síce žiadny výsledok, ale aspoň splnil význam výrazu "ukázať sa" a strávil najviac kilometrov v úniku, až 557. Vyhral teda miniklasifikáciu unikajúcich pretekárov. Ostatní jazdci BMC zapadli do priemeru.

 

 

 

 

Rafal Majka v debate s Vincenzom Nibalim (© Courtesy Tinkoff Team / BettiniPhoto)

 

 

Nasledujú tri celky, ktoré zanechali na Gire podobný dojem a odišli aj s rovnakým úspechom - etapovým triumfom pričom nepatria medzi najbohatšie celky. Elitný domáci prokontinentálny tím a v súčasnosti už licenčná dvojka za Lampre-Merida Bardiani - CSF zažíva práve v máji vrchol sezóny a na svoju Grand Tour sa každý rok vedia veľmi dobre pripraviť. Chcú byť v úniku každú etapu, prezentovať svoje farby a každoročne produkujú svetovej cyklistike budúce hviezdy, či už to boli Pozzovivo, Brambilla alebo Modolo. Tentoraz sa krásne ukázal 21-ročný a tretí najmladší pretekár na Gire Giulio Ciccone. Vedel, že tri týždne nevydrží, takže ako taký sup čakal na tú správnu chvíľu a prišla v desiatej etape. Dostal sa do úniku, tam ho podcenili a Atapumovi s Rovnym ukázal, ako sa vyhráva. Do cieľa na vrchole stúpania prišiel sám. Potom to ešte skúsil v superťažkej štrnástke, nešiel do úniku, ale povedal si, že príde do cieľa s vrchármi. S Jungelsom sa mu to podarilo, ale to ho zničilo a v poslednom týždni odstúpil.

S vrchármi sa držal a nakoniec v druhej desiatke ostal aj Stefano Pirazzi. Sem-tam sa ukázal aj dobrý puncher Sonny Colbrelli, v poslednej etape dokonca skončil na zemi po kolízii s fanúšikom. Sklamaním bol zasa minuloročný objav Francesco Bongiorno. Na záver dodajme, že tento prokontinentálny celok na Gire vyhral minimálne jednu etapu od roku 2012 vždy, teda už päť rokov aspoň raz otvárajú šampanské. Aj to si zaslúži pochvalu.

 

 

Prvej Grand Tour sa po rokoch dočkali aj RusVeláci, ktorých vždy sponzoroval Gazprom, ale tento rok zo svojho gigantického rozpočtu hodil viac kostičiek a "diplomacia" hneď zapracovala. Veľa sa čakalo od Sergeja Firsanova, ktorý mal perfektnú jar, a tak bol povinne odsúdený na boj o celkové poradie hoci nikdy vo svojej dlhej kariére neabsolvoval dlhšie ako desaťetapové preteky. A to sa prejavilo. Do 12. etapy sa držal s tými najlepšími, hoci sa na nich pozeral z druhej desiatky, lebo absolútne nezvládol časovky. Potom začal strácať dych a keď videl, že z toho nebude miesto v Top 10, zameral sa na horskú časovku. Tú zvládol bravúrne na štvrtom mieste. Nabudený pozitívnou energiou sa ešte s najlepšími držal v 16. etape, ale potom to už iba ukočíroval do Turína, stratil hodinu a pol. Práve spomínanú časovku do kopca vyhral jeho kolega Alexander Foliforov, čo bolo jedno z najväčších prekvapení Gira. On už suverénne vyhral horskú časovku do olympijského komplexu Laura na podujatí Okolo Soči, ale že sa mu to podarí na Gire, by si asi nikto netrúfol odhadnúť. Zjavne ho tento vlaňajší triumf na obyčajných pretekoch 2.2 motivoval, celé Giro šetril a 22. mája to rozbalil. V úniku sa objavil ešte aj v poslednej ťažkej 20. etape a skončil piaty. Rozhodne si vyjazdil minimálne ďalšiu zmluvu v RusVele. Tú už ale nevieme či dostane najväčšia hviezda Alexandr Kolobnev. Dvojnásobný vicemajster sveta bol neviditeľný ako plášť Harryho Pottera.

 

 

 

Celok, ktorého vedenie počas pretekov oznámilo zánik, naozaj neprežíva dobré obdobie a od vstupu do World Tour sa nevie presadiť. Nezamestnávajú hviezdy, a tak im vždy niečo k presadeniu sa chýba. Konečne to zlomil skúsený Roger Kluge nečakaným atakom kilometer pred cieľom 17. etapy. Vybojoval krásny triumf. Bývalý rekordér v hodinovke Matthias Brändle bol blízko k úspechu v dlhej časovke, kde sa musel skloniť iba pred vynikajúcim Primožom Rogličom. Aktívne jazdil aj Stefan Denifl poškuľujúci po vrchárskom drese, ale úplne vybuchli šprintéri Matteo Pelucchi s Heinrichom Hausslerom. Do Turína prišli iba piati pretekári, čo bolo najmenej spomedzi všetkých celkov. Na tom môžeme vidieť, že na Gire nebol veľký "odpad". Pamätáme si aj situácie dvoch statočných v cieli. V Orice by vedeli rozprávať.

 

 

S prižmúrenými očami pridelíme ešte dve hviezdičky aj Treku. Zdravotne indisponovaný Fabian Cancellara opustil preteky smutný, že sa mu na poslednom Gire nič hmatateľné nepodarilo. Ružový muž z roku 2012 Ryder Hesjedal znova strácal v prvom týždni, ale v kopcoch nejazdil zle a zdalo sa, žeby to na hranicu Top 10 mohol uhrať, no znenazdajky v 14. etape odstúpil. Aktuálny majster Austrálie Jack Bobridge skončil posledný v GC a Giacomovi Nizzolovi v poslednej etape vzali triumf, takže na bielo-čiernych spadla veľká deka. Ale práve partia okolo Nizzola sa snažila makať v rovinatých etapách a boli z toho dve druhé aj dve tretie miesta pre lídra. Tiež jedno desaťminútové víťazstvo. Talian získal už druhý raz červený dres na Gire (hoci sa súperi porazili sami odstúpením) bez toho, žeby vyhral etapu, ktorá sa mu starostlivo vyhýba. Rovnako ako Petrovi Saganovi na Tour de France. Môže si s ním podať ruku. Narozdiel od Petra na Tour, Giacomo ešte etapu na Gire nevyhral nikdy, ale má už deväť druhých miest. Sagan šestnásť, ale aj štyri bradaté triumfy. Nizzolo bol zároveň aj symbolom šprintérskej talianskej smoly na tohtoročnom Gire. Vlani tu vyhrali Nemci jednu etapu, tento rok sedem. Hlavne na úkor domácich farieb.

 

 

sporný špurt Giacoma Nizzola v 21. etape (© Lampre-Merida / BettiniPhoto)

 

 

Francúzi s nízkym rozpočtom nemajú na to, aby si rozdelili sily na viacero Grand Tours v roku, a tak im to chodí zachraňovať Domenico Pozzovivo. Aj ten už ale starne a verte či neverte jeho celkové dvadsiate miesto je jeho najhoršie v kariére na Grand Tours! Sedemkrát bol na tom lepšie, na Gire aj piaty. K pozícii na konci Top 10 mal nakročené aj tentoraz, ale prišla katastrofálna posledná horská etapa, kde vybuchol a finišoval až v grupette. Stratil pol hodiny, desať miest a aj postavenie svojho tímu v tomto sumári o dva tímy vyššie. Predposledný deň bol určite veľkou ranou pre celý tím, ktorý dostal do druhej desiatky až troch ľudí. Totálne nenápadný Hubert Dupont skončil jedenásty a Matteo Montaguti devätnásty. Ten mal na dosah etapový triumf v ôsmej etape, ale na poslednom kopci mu ufujazdil Brambilla a skúsený Talian stále nevie zlomiť prekliatie etapového triumfu na prestížnych pretekoch. Na Giro nastúpil aj v tejto sezóne trápiaci sa Jean-Christophe Péraud, ale znova to dopadlo ako zvyčajne, intímnym stretnutím s asfaltom. Veterán si kufre balil už po tretej etape. Do autobiografie si bude môcť napísať paradoxnú kapitolku, že vo svojej kariére štartoval na Gire raz, ale v Taliansku neprešiel ani kilometer.

 

 

Mierne slabším odvarom Bardiani boli cyklisti Nippa. Prezentovali sa podobne. Snažili sa byť v úniku každý deň a domáci miláčik Damiano Cunego sa viac ako polovicu pretekov vyhrieval v modrom drese. Všetko nasvedčovalo tomu, že ho získa, 102 bodov z posledných dvoch dní od Mikela Nieveho ani najväčší fanúšik tohto Baska nemohol čakať. Proti tomuto famóznemu záťahu bol starnúci víťaz Gira z roku 2004 bezmocný a  dovolíme si povedať, že ho aj trošku podcenil, pretože ešte mohol skúsiť vziať aspoň pár bodíkov na úvodných kopcoch, ale tieto etapy vyšiel úplne naprázdno. Ostatní boli na televíznej obrazovke v únikoch, ale hmatateľný výsledok nedosiahli.

 

 

Damiano Cunego bojuje o body (© Courtesy Slipstream Sports / Graham Watson 2016)

 

 

Na predposledné miesto dávame FDJ, ktoré tu spolu so Southeastom neprišlo ani s jedným vrchárom, vo všetkých ťažších etapách jazdili účastníci tohto celku v grupette, teda pardon, odvážlivec Benoit Vaugrenard to skúsil v dvoch únikoch a skončil z tímu suverénne najvyššie celkovo - 91. so stratou štyroch hodín. V tímovej súťaži stratili 11,5-hodiny, čo bude isto na pár Grand Tours rekord. Prvý týždeň bol ale optimistický. Arnaud Démare bojoval o víťazstvá a bol blízko, v druhej a piatej etape bol prvým porazeným nemeckými valcami. Odstúpil dva dni na to, ako povedal, že by chcel o červený dres bojovať až do Turína. Zastavila ho hrôzostrašná 14. etapa. Následne to odpískali v celom tíme a ľudia v oboch mechaničákoch si mohli prezerať prírodu.

 

 

Bývalé ISD či Farnese Vini jazdieva na Giro pravidelne. Tím, ktorý počas každej sezóny aspoň raz zmení meno, tu vždy odhodlane bojoval o etapové vavríny, ale tento rok to bolo jedno obrovské trápenie. Ich najväčší žolík Jakub Mareczko zamával na rozlúčku už v piatej etape po absolútne nevydarenom vstupe do pretekov, keď sa vôbec nedostal do špurtu. Od ostatných to bolo veľmi slabé. Filippo Pozzato sa prebral na Miláno - San Remo, ale bolo to asi iba chvíľkové zmŕtvychvstanie. Luca Scinto bude mať čo robiť, aby zachoval existenciu tohto celku.

 

Na záver dodajme, že pozvánku na tohtoročné Giro nedostalo Androni Giocattoli, teda tím, ktorý až na problematický rok 2007, keď ich na poslednú chvíľu opustil sponzor, nechýbal na slávnom podujatí štrnásť rokov. Vytlačil ich Gazprom a ako sa ukázalo, Čierneho Petra mal radšej dostať Southeast.