Práca agenta cyklistov nespočíva len v hľadaní novej zmluvy

 

Lenže tu sa jeho kompetencie ohľadom starostlivosti o pretekárov nekončia. Z pohľadu agenta nestačí už len vybaviť kontrakt pre svojho mandanta, a potom je iba na samotnom jazdcovi, ako bude vyzerať ten nasledujúci. Neustále zvyšujúca sa konkurencia núti cyklistov stále viac a viac trénovať, čím sa v prvom rade zmenšujú ich možnosti, ako nadväzovať tie správne kontakty. A bez nich nie je zmluva. V druhom momente tieto ambície jednotlivých jazdcov zlepšovať sa vytvárajú stále väčšiu konkurenciu, čiže človek v tomto boji nevyhnutne potrebuje byť viditeľným, aby jeho snaha nezostala nepovšimnutá, ale odmenená.

 

Jeden z najznámejších cyklistických agentov Andrew McQuaid uviedol, že "mojou hlavnou úlohou je vybaviť a vyjednať kontrakt pre mojich jazdcov. A potom je to z každého rožku trošku. Sprostredkúvam individuálnych sponzorov pre mojich klientov, dohadujem ich cenu za účasť na nejakej akcii, pomáham im s daňami, zabezpečím finančné poradenstvo, vybavujem víza, spravujem webové stránky a sociálne médiá. Svojím jazdcom hovorím, aby mi povedali všetko, čo potrebujú. Ak to môžem urobiť, urobím to. Ak to nebudem vedieť, nájdem niekoho, kto to dokáže." 

 

 

 

Možnosť využívať služby agenta je pomerne novou záležitosťou. Šéf tímu BMC Jim Ochowicz (na fotografii) si spomína, že v osemdesiatych rokoch, keď viedol úspešný americký projekt 7-Eleven, len dvaja cyklisti z jeho zostavy mali agenta. V nasledujúcej dekáde, pri profesionalizácii a zväčšujúcich sa komerčných možnostiach cyklistiky, už bolo prospešné vlastniť svojho agenta, ale až v treťom tisícročí sa stala funkcia agenta nevyhnutnou pre fungovanie profesionálnych jazdcov. Nie je náhoda, že práve v tomto období začínajú vznikať špeciálne medzinárodné agentúry, ktoré sa venujú zastupovaniu cyklistov.

 

Vzťah medzi pretekárom a agentom má svoju logiku, pretože agent zastupuje jazdcov na rôznych úrovniach a samotný cyklista sa môže nerušene venovať iba zdokonaľovaniu svojej fyzickej kondície. Mať agenta je výhodou hlavne pre začínajúcich cyklistov, o ktorých talente sa tak môžu dozvedieť tí správni ľudia. Agent neustále informuje manažérov tímov o výkonnostných vzostupoch svojich zverencov, a preto sa im ľahšie otvoria dvere do profesionálnych tímov.

 

Pri skúsených a v pelotóne už etablovaných jazdcoch je úloha agenta variabilnejšia. V mnohých prípadoch má na starosti komunikáciu ich mandantov s médiami, zabezpečuje fungovanie sociálnych sietí, vedie rokovania s prípadnými sponzormi alebo niekedy sa stará o ich investície a získané zárobky. Lenže aktivita agenta by bola márna, keby aj samotný jazdec nedokázal ponúknuť vo veľkej mase pretekárov niečo špeciálne. Teda okrem víťazstiev.

 

Svetlým príkladom bol Jens Voigt, ktorý pre svojho zamestnávateľa nezískal veľa triumfov, ale vo verejnosti rezonoval ako bojovný pretekár, ktorý strávil obrovskú porciu kilometrov v únikoch, mnohokrát aj osamote. Táto aktivita podporovala obľúbenosť medzi fanúšikmi a jeho motto "Shut up, legs!" sa stalo svetoznámym. Podobne bol na tom Albeto Contador, ktorého výstrel po víťaznej etape poznali všetci priaznivci cyklistiky a rovnako aj jeho prezývku Pistolero. Pridanú hodnotu k svojim výkonom vie dať Peter Sagan, či sú to netradičné oslavy v cieli alebo jazda na zadnom kolese v najrôznejších podobách. Toto všetko sú dôležité znaky, ktoré pomáhajú športovcom vyčleniť sa v širokej skupine cyklistov, a správny agent by mal vedieť túto skutočnosť patrične využiť.

 

 

 

Austrálsky agent Wayne Evans je presvedčený, že v dnešnej cyklistike sa pretekár nemôže spoliehať len sám na seba. Podľa neho je naivnou predstavou myslieť si, že ak jazdec dosiahne výsledky, všetko ostatné príde samo. V dnešnom svete neplatí, že po tvrdom tréningu a dobrých výsledkoch príde spravodlivá odmena.

 

 

Wayne Evans (© Christine O'Connor)

 

 

Presvedčil sa o tom Andrew Talansky, ktorý mal síce najatých agentov, ale tí nedokázali využiť jeho výsledky, ktoré dosahoval na etapových podujatiach. "Bol som frustrovaný z toho, že v roku 2014 som ovládol Critérium du Dauphiné, ale tento veľký úspech sa nepodarilo pretaviť do mojich zlepšených finančných podmienok. Ukázalo sa, že som nebol pripravený využiť tieto príležitosti. Moji agenti vraveli, že robia všetko, čo môžu. Zdá sa, že ani ich najlepšia práca nebola dosť dobrá", vyznal sa americký jazdec, ktorý už opustil profi-pelotón.

 

Podľa Wayne Evansa je prvoradou úlohou agenta postarať sa o finančné zabezpečenie klienta, ale jeho portfólio by malo byť širšie. "Mojím zverencom ponúkam rokovania o zmluve a so sponzormi, mediálne pokrytie, finančné plánovanie, daňové poradenstvo a podobne. Nie je dobré, ak poviete svojmu jazdcovi, že tu je ročná zmluva na takýto plat a uvidíme sa na konci sezóny, kedy ju opäť prerokujeme. O pretekára sa treba starať počas celého ročníka a nielen po športovej, ale aj komerčnej a súkromnej stránke."  Evans tvrdí, že agent musí riešiť niektoré aspekty aj počas samotných pretekov, na ktoré nemajú dosah športoví riaditelia tímov, napríklad musí dohliadať na exkluzívne partnerstvo jazdca s jeho súkromným sponzorom, alebo pomáhať nájsť kompromis medzi cyklistom a jeho zamestnávateľom, ak medzi nimi nepanuje zhoda ohľadom súťažného programu. 

 

 

 

Niektoré zoskupenia sú nedôverčivé voči agentom, pretože ich funkciu považujú za ohrozenie suverénneho vzťahu medzi jazdcom a tímom, ale v tomto smere sa vyskytlo len minimum káuz, ktoré boli mediálne známe. V roku 2010 rozvíril hladinu agent Richieho Porta. Austrálsky pretekár mal v tom čase podpísaný kontrakt s tímom Saxo Bank a ako nováčik nedostával vysoký plat. Ale keď okamžite dosiahol výborné výsledky (vyhraná časovka na Okolo Romandie a tri dni v ružovom tričku na Gire), dožadoval sa zvýšenej finančnej odmeny, čo Bjarne Riis vzhľadom na platnú zmluvu jednoznačne odmietol a obvinil agenta z narúšania pracovnej atmosféry v tíme.

 

 

Bjarne Riis (© Danmarks Cykle Union / Mads Hansen)

 

 

V roku 2009 rezonovali aktivity začínajúceho tímu Sky, ktorý oslovoval pretekárov bez akejkoľvek konzultácie s ich momentálnymi majiteľmi. Celkom netradične sa skončila veľká snaha angažovať Bradleyho Wigginsa, ktorý mal vtedy ešte ročnú zmluvu s tímom Garmin-Slipstream, a celý spor bol nakoniec urovnaný dvojmiliónovým odstupným. Tento postup sa však nestal v cyklistike precedensom.

 

 

Aj na základe spomínaných okolností UCI v roku 2012 stanovila presné mantinely, v ktorých sa môžu agenti pohybovať. Najväčšou novinkou bolo, že profesionálnym agentom môže byť len ten záujemca, ktorý zloží skúšky stanovené UCI a len na základe toho mu vydá jeho domovská federácia licenciu. To preto, aby sa do jednotlivých rokovaní vniesol poriadok, aby agenti vedeli, ako sa majú správať, aby UCI dokázala regulovať ich správanie a v prípade ich zlyhania ich mohla potrestať. Druhá zmena stanovila začiatok prestupového obdobia na 1. augusta, čo znamená, že pred týmto dátumom nesmie nijaké zoskupenie, ani pretekár podpísať žiadnu zmluvu, a len od tohto momentu sa môžu začať pohovory s potenciálnymi záujemcami.

 

Cyklistu teda môže zastupovať len osoba, ktorá je podľa UCI presne vyprofilovaná (aktuálne pôsobí vyše sto agentov), ale aj v tomto prípade existujú tri výnimky, na ktoré sa nevzťahujú tieto obmedzenia. Do tejto skupiny patria rodinní príbuzní pretekára, ktorí ho môžu zastupovať v rokovaniach, regulácie sa nevzťahujú ani na právnikov, u ktorých UCI berie ohľad na ich odbornosť. A týmto obmedzeniam sa môžu vyhnúť aj tí agenti, ktorí svoje služby ponúkajú zadarmo. Stále sa však nájdu výnimky, keď sa niektorí pretekári spoliehajú len sami na seba, ale tí najúspešnejší jazdci, a teda najzaujímavejší, sa stávajú členmi veľkých športovo – marketingových agentúr, pre ktoré pracuje aspoň jeden agent s licenciou od UCI.