Kariéru ukončili útočník Chavanel, húževnatý Gerrans či mladá hviezda Cunego

 

 

 

 

     
Sylvain Chavanel bol predstaviteľom útočného a aktívneho štýlu, ktorí tak milujú francúzski fanúšikovia. Vedel sa pohybovať v únikoch, aj na najťažších etapových pretekoch, kvalitné výkony podával na klasikách a k tomu všetkému disponoval výbornými tempárskymi schopnosťami, čo z neho robilo zaujímavého cyklistu schopného bojovať o výhru na rozmanitých profiloch. Najväčšie úspechy dosiahol v tímoch Cofidis a Quick-Step a jeho najobľúbenejším podujatím bola jednoznačne Stará dáma. Len kvôli nej si predlžoval kariéru a nikto sa iný v histórii sa nemôže pochváliť osemnástimi účasťami na francúzskej GT.

Svoje prvé víťazstvo na TdF vybojoval v roku 2008, keď mu v priebehu devätnástej etapy robil spoločnosť v brejku iba Jérémy Roy, a potom svojho mladšieho súpera porazil v šprinte v meste Montlucon. O dva roky neskôr získal na domácej GT svoje posledné dva triumfy, ktoré takisto vybojoval po únikoch. Pamätná bola najmä druhá etapa končiaca v Spa, kam prišiel Chavanel osamotený do cieľa so 4-minútovým náskokom na hlavný balík. Jazdci na celkové poradie však vo finále spomalili kvôli nebezpečným podmienkam na trati. Francúzsky cyklista jazdil počas obidvoch spomínaných ročníkov veľmi aktívne a zaslúžene bol v obidvoch prípadoch vybraný za najbojovnejšieho pretekára podujatia.

 

 

Chavanel vyhráva siedmu etapu na TdF 2010

 

Rád pretekal aj na Paríž - Nice. Vyhral tu tri etapy a niekoľkokrát finišoval v poradí v najlepšej desiatke. Najvyššie sa umiestnil v sezóne 2009, keď skončil za LL Sánchezom a Fränkom Schleckom. Stal sa šesťnásobným francúzskym šampiónom v časovke a celkové triumfy si užíval na menších etapových pretekoch ako Tour du Poitou-Charentes. Tri dni De Panne Koksijde alebo Štyri dni Dunkerque. Jeho najväčším klasikárskym úspechom bola výhra na GP Ouest France - Plouay, ktorú dosiahol v roku 2014. Od toho roku už pôsobil v menších tímoch (IAM Cycling, Direct Energie), a aj keď už nedosahoval svoju niekdajšiu výkonnosť, meno Sylvain Chavanel stále reprezentovalo to najlepšie z francúzskej cyklistiky posledného obdobia.

 

Do športového dôchodku odišiel aj Simon Gerrans, austrálsky predstaviteľ odolného jazdca s rýchlou koncovkou. Cyklistický cestovateľ, ktorý počas kariéry pôsobil vo francúzskom, v švajčiarskom, britskom, austrálskom a napokon americkom celku. Najskôr získal slávu na austrálskych podujatiach Jayco Herald Sun, kde dominoval v rokoch 2005 a 2006, a v sezóne 2006 vyhral klasifikáciu aj na Tour Down Under. Na tomto podujatí napokon ovládol poradie až štyrikrát, čím drží víťazný rekord, a pri štrnástich účastiach vybojoval päť etáp. Postupne sa z neho stal špecialista na klasiky ardenského typu, no ešte predtým uchmatol svoje výhry na Grand Tour. V roku 2008 získal svoje víťazstvo na Tour. V pätnástej etape bol najsilnejší v úniku na stúpaní Prato Nevoso. Svoj druhý a zároveň posledný úspech na TdF pridal v tretej etape sezóny 2013, keď v kopcovitej previerky o milimetre zdolal v špurte okresanej skupiny Petra Sagana. Na Gire a Vuelte vybojoval po jednom triumfe, v obidvoch prípadoch sa mu to podarilo v roku 2009.

 

 

Gerrans poráža hlavných favoritov na LBL 2014

 

Simon Gerrans vo svojej najlepšej forme pôsobil ako mimoriadne odolný jazdec, ktorý si dokážu udržať vysokú rýchlosť aj po náročnom priebehu pretekov a ktorý miluje krátke kopce. Presvedčili sa o tom Cancellara s Nibalim v sezóne 2012, keď austrálsky borec ustál ich atak na Poggio na MSR a na páske ich porazil. Alebo o dva roky neskôr Valverde, Kwiatkowsky a Caruso, ktorí sa nestačili čudovať, že na konci L-B-L zostal na čele pretekov aj Gerrans, a ten sa naplno prejavil aj v nepríjemnej koncovke v Ans. Okrem spomínaných monumentov vyhral jednorazovku GP Ouest France - Plouay (2009), dvakrát sa tešil v Québecu (2012, 2014) a raz si podmanil aj Montréal (2014). Stal sa prvým cyklistom v histórii, ktorý vyhral obidve kanadské klasiky v jednej sezóne. Simon Gerrans pokračoval v nasadenom trende odolných austrálskych šprintérov, ktorý rozvinul Stuart O'Grady, a môže ho tešiť, že aj on nechal v profi pelotóne ďalších nasledovníkov.

 

 

V pelotóne bude chýbať Damiano Cunego, ale je pravda, že v tomto desaťročí bol iba tieňom toho cyklistu, ktorý raketovo vstúpil na scénu na začiatku tretieho tisícročia. Celý čas jazdil len v talianskych zoskupeniach a práve na domácej pôde vybojoval svoje najväčšie úspechy. A ten najslávnejší vybojoval na začiatku kariéry, keď ako 22-ročný šokujúco vyhral Giro d'Italia v sezóne 2004. V takomto mladom veku mal byť na podujatí pomocníkom pre Simoni Gilbertiho, ktorý obhajoval titul, ale Malý princ predviedol dokonalé predstavenie a so štyrmi víťaznými etapami dostal do tranzu tifosi po celej krajine.

Po tomto výkone sa stal okamžite novým národným hrdinom, ale vysoké očakávania sa mu nepodarilo naplniť. Už sa nikdy nedostal na stupne víťazov na Grand Tour a ani nevyhral etapu na Gire. Obľuboval však týždňové etapové preteky, kde sa umiestňoval na vysokých priečkach, a tri razy ovládol Giro del Trentino. Miloval klasiky, najmä Il Lombardia, a na talianskom monumente triumfoval trikrát, plus pridal jednu výhru na Amstli. Na GT sa pripomenul v roku 2009 na Vuelte, keď ukoristil dva dojazdy na vrchole stúpania, ale tieto úspechy boli zároveň poslednými v jeho kariére. Po roku 2009 prišiel výkonnostný a výsledkový zlom a Damiano Cunego už nedokázal rozvíjať svoj sľubný talent.

 

 

Na pohode mu nepridalo ani dopingová kauza okolo tímu Lampre - Merida, ktorá vypukla v roku 2011 a ktorá hovorila o nedovolených praktikách v tomto celku. Cunego bol jedným z  podozrivých jazdcov, ale na konci sezóny 2015 ho súd uznal nevinným. Napriek tomu, že posledných niekoľko rokov nepatril medzi smerodajných jazdcov, jeho obrovský talent dlho rezonoval medzi fanúšikmi.

Zo scény odchádza aj ďalšia výrazná osobnosť talianskej cyklistiky. Franco Pellizotti prežil všetky útrapy, ktoré ponúkala talianska scéna v treťom miléniu. Ako vynikajúci vrchár sa pohyboval prevažne na miestnej scéne a svoje najlepšie obdobie prežil v tíme Liquigas, za ktorý pretekal v rozpätí rokov 2005 – 2010. Trikrát sa objavil v najlepšej desiatke na Gire, v sezóne 2008 finišoval štvrtý, a všetko smerovalo k tomu, že raz bude bojovať o celkový titul na talianskej GT.

Mimoriadne sa mu darilo v roku 2009, keď na Gire skončil tretí v poradí a na Tour ovládol vrchársku súťaž, ale situácia sa radikálne zmenila v nasledujúcej sezóne. Pellizotti doplatil na nezrovnalosti v biologickom pase, ktoré sa objavili pred štartom TdF v roku 2009. Dostal dvojročný zákaz činnosti a prišiel o tretie miesto na Gire a bodkovaný dres zo Starej dámy. V tom období to nebolo najtransparentnejšie obdobie talianskej cyklistiky. Po vypršaní trestu v roku 2012 hneď vyhral domáci šampionát v cestných pretekoch a nasledujúcich päť rokov pôsobil na pro-konti scéne v celku Androni - Giocatolli. Stále patril medzi silných jazdcov, ale už nedokázal konkurovať tým úplne najsilnejším. Vítaná zmena nastala pre neho v sezónach 2017 a 2018. Spomenul si na neho dobrý kamarát a niekdajší spolujazdec Vincenzo Nibali, aby mu robil spoločnosť v Bahrajn - Merida, a takmer 40-ročný Franco Pellizotti pristal na túto úlohu a predstavil sa v pozícii kvalitného pomocníka na Grand Tour.

 

 

 

Igor Anton bol zosobnením spomienky na Euskaltel - Euskadi. V uvedenom baskickom celku dosiahol svoje najlepšie výsledky a nemohlo tomu byť inak ako po odvážnej jazde v kopcoch. Na Vuelte vybojoval štyri etapové triumfy a jeho víťazné portfólio tvoria cieľové kopce Calar Alto, Valdepeňas de Jaén či  finiš do andorrského lyžiarskeho strediska Pal. Etapový triumf zaknihoval aj na Gire, v roku 2011, a ako jeden z mála dokázal zdolať Monte Zoncolan. Po rozpade Euskaltelu sa presunul do Movistaru a Dimension Data. V španielskom celku plnil úlohu domestika a v nasledujúcom pôsobisku chcel ešte nadviazať na svoj útočný štýl v kopcoch, ale mimo svojho domovského tímu už nedosiahol prenikavé výsledky.

 

 

Igor Anton triumfuje na Andorra Pal na Vuelte 2010

 

 

Po spoločných MSR a ČR prišla prekvapujúca správa, že s cyklistikou sa lúči Michael Kolář. Vo veku 25 rokov už nemal motiváciu, aby sa naďalej naplno venoval profesionálnemu športu. Typologicky rýchly jazdec strávil na úrovni WT v spoločnosti Petra Sagana päť rokov, ale ešte predtým, v roku 2013, zaujal v drese Dukly Trenčín, keď vyhral jednorazovky Košice - Miškolc a Banja Luka Belgrade I a následne získal etapu na Pretekoch karpatských kuriérov a na Okolo Srbska.

Po prestupe do spoločnosti WT dostával svoje príležitosti najmä na podujatí Tour de Langkawi a zbieral cenné skúsenosti na dôležitých etapových pretekoch. A zaujal pri svojej premiére na Paríž - Roubaix, kde sa dostal do hlavného úniku. Neskôr sa vyprofiloval ako cenný pomocník Petra Sagana a najslávnejšie momenty prežil na svetových šampionátoch v Richmonde a Dohe, keď spolu s Jurajom Saganom mal veľký podiel na zisku dúhového dresu. Nechýbal ani na majstrovských oslavách v Bergene a Saganovi robil spoločnosť priamo na trati aj pri triumfe na Okolo Flámska.