Trpel nadváhou, mal bicykel bez plášťov, sedla a pedálov, teraz vyhral Giro

 

Posledné tri týždne všetci ľudia v Ekvádore s napätím sledovali, ako ich hrdina bojuje na Giro d'Italia, dokonca aj tí, ktorí nemali televízor počúvali priamy prenos cez rádio. Po štrnástej etape sa Richard Carapaz obliekol do ružového trička a už ho do konca podujatia nevyzliekol. Stal sa tak vôbec prvým ekvádorským cyklistom, ktorý vyhral niektorú z troch Grand Tours a v jeho rodisku prepukli veľké oslavy. Dedina Playa Alta momentálne žije oslavami, na svojho rodáka sú pyšní všetci občania, cyklistika sa vďaka 26-ročnému pretekárovi stáva najpopulárnejším športom v tejto oblasti.

 

 

Richard Carapaz s trofejou (© LaPresse/Fabio Ferrari)

 

 

 

Richard Carapaz sa v cyklistickom svete objavil ako kométa, no jeho život sa mohol vyvíjať úplne inak. Narodil sa v rodine farmára a celé detstvo strávil vo veľmi skromných podmienkach. Antonio Carapaz a Ana Luisa Montenegrová vychovávali svoje dve deti v malom jednoposchodovom domčeku bez nábytku a dodnes v ňom žijú. Sebastián Arenas napísal, že malý Richard a jeho o rok staršia sestra Cristina spávali iba na dekách obklopení morkami, kravami a zemiakmi. Jediným luxusom ich bývania bol televízor, vtedy položený na zemi, teraz stojaci na práčke.

 

Práca na farme bola ťažká a tiež časovo náročná, preto musela celá rodina vstávať ešte pred svitaním. Malý Richard pred školou musel vyčistiť chliev trom kravám a potom ich podojil. Medzitým jeho mama urobila raňajky. Následne strávil niekoľko hodín v miestnej škole. Učitelia na Richarda ešte teraz spomínajú ako na vzdelaného a rozhľadeného chlapca, ktorý vynikal skoro vo všetkých predmetoch. „Iba matematika mu robila veľké problémy, každý rok mu hrozilo prepadnutie,“ citoval jeho učiteľa Pablo De La Calle vo svojom nedávnom článku.

 

 

 

 

Richard Carapaz sa tak pripravoval na život farmára, ktorým by sa stal nebyť Juana Carlosa Rosera, ďalší Ekvádorčan, ktorý sa presadil za hranicami štátu. Rosero väčšinu kariéry strávil v kolumbijských tímoch. „Zaujal ma jeho životný príbeh, v našom kraji bol celkom známy. Sledoval som jeho úspechy a začal som trénovať,“ spomína Carapaz na návštevu svojho prvého idolu. "Prišiel k nám do školy a rozprával nám o cyklistike," dodáva Camila, sestra. Bohužiaľ, Juan Carlos Rosera zomrel už v roku 2013, mal iba 50 rokov. Nedožil sa tak veľkých úspechov, ktoré momentálne dosahuje jeho oveľa úspešnejší pokračovateľ.

 

Aby mohol bicyklovať, Richard potreboval bicykel. Ako malý mal jeden, lenže mu ho ukradli, preto potreboval nový. „Rodina nemala veľa peňazí, určite nie na nepotrebné veci na farme,“ povedal Diego Castro, švagor. Carapaz hľadal iné spôsoby. Vždy, keď sa dopočul, že sa v dedine zastaví obchodník so šrotom, zašiel za ním a pozrel si každý diel jeho ponuky. Dúfal, že medzi nimi nájde niečo, čo sa podobá na bicykel. Raz sa na neho usmialo šťastie, medzi „tovarom“ našiel hrdzavú konštrukciu, na kolesách neboli žiadne plášte, nemalo to ani pedále, ani sedlo. „Prosil otca, nech mu ho kúpi. Stalo sa,“ dodáva Castro. Dodnes tento bicykel visí na stene v jeho rodnom dome.

 

 

Richard Carapaz (© LaPresse/Marco Alpozzi)

 

 

 

Mal iba 10 rokov, ale medzi ním a bicyklom vzniklo zvláštne spojenie. Ak mal nejaký voľný čas, opravoval ho, chodil na ňom do školy a začal so svojimi susedmi súťažiť. Tí ho prezývali "Lokomotíva". Takto žil ďalších päť rokov, pokým neprišiel na tréning miestneho amatérskeho tímu. Volal sa Coraje Carchense, v ktorom nepôsobil dlho. Čoskoro si jeho talent všimli v celkoch Panavial a RPM. Medzitým sa mu podarilo ukončiť školu a mohol sa venovať už iba farme a cyklistike. Začal pravidelne jazdiť na preteky, dostal sa aj na Okolo Guatemaly, kde zvíťazil v kategórii do 25 rokov. V tom istom roku sa stal víťazom Panamerického šampionátu do 23 rokov.

 

Príbeh Richarda Carapaza však nebol úplne ako z rozprávky. Na jar 2014 počas tréningu spadol a zdalo sa, že talentovaný cyklista bude musieť svoj milovaný šport dať na vedľajšiu koľaj. „Lekári mi oznámili, že tak skoro nebudem môcť chodiť a pravdepodobne už nikdy nebudem môcť jazdiť na bicykli,“ spomína na desivé obdobie samotný jazdec. Celých šesť mesiacov Carapaz postupoval všelijaké liečenia, snažil sa zranenie rehabilitovať a po pol roku vysadol na bicykel. Prebudil sa z nočnej mory a mohol sa opäť venovať tomu, čo mal najradšej. Lenže za šesť mesiacov bez tréningu sa zmenilo jeho telo, pribral.

 

 

 

 

Jeho ďalšie kroky smerovali do Kolumbie, do celku Bicicletas Strongman–Colombia Coldeportes, a to napriek tomu, že bol tučnejší. „Trpel nadváhou, bolo to aj z toho dôvodu, že nebol veľký. Tak či tak, na svoju výšku mal o pár kíl viac ako by mal mať,“ spomína na 20-ročného Richarda tréner Luis Alfonso Cely. „Musel som ho naučiť, že ak chce byť úspešný, musí sa naučiť správne jesť. Tiež, že je dôležité striedať krátke a dlhé tréningy, ale aj dni voľna.“ Carapaz vraj neustále šliapal do kopcov, dennodenne zdolával masívy, na bicykli trávil šesť hodín denne. Potom si vedel dopriať milovanú pochúťku, pečeného moriaka. 

 

Jeho veľký talent si všimli už aj v Európe. V roku 2016 Richard Carapaz opustil Južnú Ameriku a stal sa súčasťou španielskeho tímu Lizarte, vtedajšej farmy Movistaru. Carapaz aj napriek tomu, že o neho prejavili záujem iné celky, ktoré mu boli ochotné platiť, sa rozhodol jazdiť zadarmo. "Bolo to veľmi riskantné," spomína na to jeho sestra. „Získal si nás vďaka svojej povahe a osobnosti. Richard k nám prišiel, vzdal sa všetkých profesionálnych zmlúv. Nejazdil na seba, vždycky bol pripravený plniť tímový plán. Spolupracoval so svojimi kolegami, a to vo všetkom," povedal Juan Oroz, riaditeľ tímu Lizarte.

 

 

 

Po polroku sa z neho stal profesionál. Podpísal zmluvu s Movistarom a začal písať novú kapitolu svojho života. O rok neskôr sa objavil na svojej prvej Grand Tour, štartoval na Vuelta a España. Ďalší rok sa predstavil už aj na Giro d'Italia a podarilo sa mu vyhrať ôsmu etapu. Stal sa tak prvým ekvádorským cyklistom, ktorý vyhral etapu na Grand Tour. Richard Carapaz najzaujímavejší príbeh svojho života stále ešte píše, posledný veľký triumf ho vyniesol na výslnie. Jeden veľký cieľ však stále ešte pred ním leží. Na Tour de France nikdy Ekvádorčan neštartoval a je viac ako pravdepodobné, že aj tento míľnik Carapaz zlomí.  

 

 

 

Počas života Richard Carapaz musel prekonať veľa problémov, aby sa nakoniec stal tým, čím dnes je. Na svojej ceste ale nekráčal nikdy sám. Jeho otec, mama a sestra ho podporovali od samého začiatku, mama aj napriek vážnemu ochoreniu. "Mama mala rakovinu, bol som vtedy v puberte. Veril som, že sa uzdraví. Momentálne je už zdravá, vyhrala veľkú bitku a je pre mňa veľkou inšpiráciou," uviedol samotný cyklista v rozhovore pre Sports Yahoo. Ešte na škole spoznal svoju celoživotnú lásku. Stala sa ňou Tania Roserová, menovkyňa prvého veľkého idolu Richarda Carapaza.

 

 

Richard Carapaz s dcérou (© LaPresse/Marco Alpozzi)

 

 

Po niekoľkých rokoch sa zosobášili. "Mala som rada jeho bojovnosť, páčil sa mi aj jeho pozitivizmus," opísala Richarda jeho manželka, s ktorou má dve deti. Starší syn, Santiago, má momentálne päť rokov a sníva, že bude kráčať v otcových šľapajach. "Stále sa chce len bicyklovať," uviedol s úsmevom Diego Castro. Dcéra Sofia má ešte len dva roky. Tania deti vychováva spolu so starými rodičmi, neprekáža jej to. "Som pyšná, že môžem byť ženou Richarda Carapaza. Je pravda, že niekedy ho nevidíme aj niekoľko týždňov, ale voláme si a tešíme sa z každého jeho úspechu."

 

Tania, Santiago a Sofia prišli podporiť Richarda Carapaza aj na Giro, strávili s ním posledný víkend. Spolu s nimi sem pricestovali aj jeho rodičia. Všetci piati boli v Európe po prvýkrát. Nestihli tak jeho narodeniny. Tania však svojmu manželovi ešte z domu poslala jeho obľúbené sladkosti a list. "Prišiel presne v ten deň, kedy mal," uviedol Carapaz, ktorý na ďalší deň získal na Vincenza Nibaliho ďalších niekoľko sekúnd. Povolený doping zaúčinkoval. Aj z tohto príkladu vidieť, aké miesto má rodina v živote Richarda Carapaza.