Rozhovor s Norou Jenčušovou: Na olympiáde chce prekonať svoju trénerku, podmienky v BePinku si pochvaľuje

V podstate som spokojná. Jediné, čo ma mrzí, je to, že na vrcholových podujatiach ako majstrovstvá Európy a svetový šampionát mi ušiel lepší výsledok. Na Európe mi ušla medaila o dve sekundy. V Glasgowe som chcela byť aspoň v Top 5, čiže vždy sa dá nájsť niečo, čo mohlo byť lepšie. Ale myslím si, že výsledky boli v poriadku. 

Určite je to aj vďaka trénerke Lenke Litvínovej Ilavskej, s ktorou spolupracujem už tretí rok. Vďaka nej som sa veľmi posunula v tréningovom procese. Ďalším faktorom je kvalitný súťažný program v tíme. Tento rok bol najmä o snahe získať čo najviac UCI bodov do olympijskeho rebríčka. Preto sme vyberali konkrétne preteky, aby sme cielene šli po bodoch.

Príchod Nory Jenčušovej do cieľa MSR v Tlmačoch (© Soňa Niková)

Trochu áno, ale ten záujem je skôr vďaka vyjazdenej miestenke na olympiádu. Je to veľká vec, ktorá sa podarila po 28 rokoch. 

Od októbra do decembra som sa pripravovala v domácich podmienkach, keďže mám aj školské povinnosti. Snažím sa ju zvládať s čo najmenším stresom počas zimného semestra, keďže v letnom semestri som stále odcestovaná. Počas tohto obdobia sa cyklistike venujem minimálne. Na trenažér si sadnem až v decembri, pretože u nás pod Tatrami je zima a sneh. Venujem sa najmä behu, bežkám a plávaniu. Občas idem do posilňovne a na túru. 

Myslím si, že sa to dá kombinovať. Závisí to od samotného človeka a od toho, ako si dokáže zariadiť čas. Mám individuálny študíjny plán, čo znamená, že nemusím v škole sedieť na prednáškach. Skúšky aj zápočty však musím mať urobené načas. Musela som sa naučiť robiť veci rýchlo a nenechávať si nič na poslednú chvíľu. Neľutujem to.

Aktuálne som na úvodnom sústredení v Calpe, kde chcem najmä najazďovať kilometre, pretože mi chýbajú aj v porovnaní s tímovými kolegyňami, ktoré môžu jazdiť vonku celý rok. Možno budem absolvovať aj vysokohorské sústredenie pred olympiádou. Trénovať budem inak doma. Dobre sa mi trénuje na Slovensku, čo sa nedá povedať o Taliansku. Tam bývame v priemyselnej oblasti, kde je veľa kamiónov. Takže väčšinou chodím do zahraničia iba na preteky a potom idem domov. 

Nora Jenčušová počas tréningu pred majstrovstvami Európy v Holandsku (© Matej Červenka)

Samozrejme, ráno vstanem. Viem, že veľa cyklistov chodí na tréning až po desiatej hodine, ale ja som na bicykli už o desiatej alebo skôr. Som na to zvyknutá. Tréning trvá do štrnástej hodiny alebo 14:30, podľa toho, koľko mám najazdených kilometrov. Na obed mám väčšinou cestoviny alebo ryžu. Poobede je už človek unavený a nič sa mu nechce. Vtedy sa venujem posilňovaniu a strečingu. Večer pred spánkom sa idem prejsť, aby som lepšie zaspala. 

Keďže ide o taliansky tím, prioritne komunikujeme v taliančine. Keď je to potrebné, rozprávame sa aj po anglicky, ale taliančina je primárna. V tíme je teraz jedenásť domácich pretekárok. Spomedzi cudziniek sme tam ja, Brazílčanka, Poľka a Švajčiarka. Takmer všetky dievčatá sú nové, takže ja som sa s nimi ani nestretla. Aktuálne prebieha tímové sústredenie v Toskánsku, kde sídlia naši sponzori. Ja som sa rozhodla ísť radšej do Calpe, pretože v Toskánsku je iba približne desať stupňov, čo nie je veľká zmena oproti Slovensku. Zatiaľ teda ešte neviem, aké sú vzťahy. (úsmev)

Najlepšie podmienky na tréning sú v Španielsku. Výnimočne nás nejaký vodič vytrúbi, aj keď ideme v dvojičkách. Dosť veľa ľudí tu chodí na bicykli a cyklisti sú tu tolerovaní. V Taliansku to závisí od oblasti. Na Slovensku nie sú vodiči na cyklistov zvyknutí. Navyše sú tu aj úzke cesty, takže je problém ísť dvaja vedľa seba. Vždy sa snažím byť maximálne ostražitá. Keď som na časovkárskych tréningoch, nikdy nedržím hlavu dole, čo by bolo dobré pre aerodynamiku. Vždy sa pozerám pred seba, čo je niekedy vidno na časovkách. Tam si musím hovoriť, že mám držať hlavu dole. Mám veľký rešpekt. Navyše ma už raz zrazilo auto na kruhovom objazde, keď som šla z bežeckého tréningu. Vždy si dávam pozor. 

Záujem som evidovala, ale začala som to riešiť dosť neskoro. Väčšina agentúr, ktoré tieto záležitosti riešia, mala naplnené stavy a niektoré boli iba začínajúce, takže som nechcela riskovať. Ďalším faktorom boli školské povinnosti. Veľmi málo WT tímov by ma pustilo na mesiac na Slovensko robiť skúšky, trénovať v domácich podmienkach a nepretekať. Súťažný program je poriadne nabitý. Každý víkend sú preteky a niekedy sa prekrývajú. V BePink mám naozaj dobré podmienky. Kým nebudem mať ukončený bakalársky stupeň, rozhodla som sa ostať a mať istotu. Tím, ktorý sa zaujímal o moje služby, nebudem menovať.

Nora Jenčušová na V4 v Novej Bani (© Ján Melicher)

Okrem týchto pretekov ešte neviem povedať. Presnú podobu kalendára dostávame väčšinou mesiac až dva mesiace pred pretekmi. Najbližšie mám v pláne ísť UAE Tour, ktorá je od 8. februára. Miestenku na preteky zatiaľ majú iba World Tour tímy, ale vlani sme tam tiež štartovali. Zatiaľ to vyzerá tak, že ak tam budeme štartovať, pôjdem tam aj ja. Uvidím, ako na tom budem, keďže len teraz začínam najazďovať kilometre. 15. januára som absolvovala prvý tréning na ceste. Uvidíme, ako na tom budem.   

Pri tvorbe programu nemám. Niekedy si môžem povedať, kde by som chcela ísť, keď sa preteky prekrývajú. Ale nemôžem si sama vyberať preteky. 

To je ďalšia výhoda toho, že som sa rozhodla ostať v BePink. Tento rok s tým nemali problém. Preto som vymeškala veľa tímových pretekov. Mala som ísť na ženské Giro d'Italia, dokonca som už mala kúpenú letenku, ale vtedy sa konala aj UCI časovka primátora mesta Žiar nad Hronom. Tri dni som mala dilemu. Po večeroch som pomaly plakala nad tým. Veď kto by nechcel štartovať na Gire? Nakoniec som si povedala, že by ma mrzelo, kebyže nám body chýbali na olympiádu. Riaditeľ tímu ma vždy pustil, aj keď som tímu chýbala a nemal s tým veľký problém.   

Bola by som veľmi rada, kebyže som získala medailu a nie zemiakovú. Určite sa budem snažiť o Top 5 na majstrovstvách Európy aj sveta v časovke do 23 rokov. Minimálne v elitnej pätici chcem byť aj na majstrovstvách Európy v dráhovej cyklistike, ale cieľom je odtiaľ vziať medailu. 

Lotte Kopecká ukazuje, že sa to dá, aj keď ona je zjav. Ale myslím si, že je to možné. Keď chce byť cyklista dobrý na ceste, nedá sa chodiť na množstvo dráhových podujatí. Navyše, príprava na dráhové preteky prebieha primárne na ceste. Tento rok budem na dráhe štartovať na slovenskom šampionáte, čo bude príprava na Európu. Chceli sme sa kvalifikovať na svetový šampionát v bodovačke, ale museli by sme mať viac bodov. Neviem, či tento rok budem mať priestor na to, aby som jazdila iné dráhové preteky. Cestná cyklistika je pre mňa zatiaľ prioritou.  

Uvidíme, ako sa mi podarí vyladiť forma počas sezóny a ako sa budem cítiť. Bolo by super, keby sa mi podarilo prekonať výsledok trénerky (24. miesto z olympíjskych hier 1996 v Atlante, pozn. autora), čo je dosť vysoko nastavená laťka. Chcem zajazdiť čo najlepší výsledok a možno ju pokoriť.