Ako cyklista sa nepresadil, ako mechanik vyhral Tour de France. Miki Szabó si rozumie s Van Aertom a plní tím Visma Slovákmi

Peter Sagan síce už zelené dresy nezbiera, no i tak malo Slovensko minulý rok pod Víťazným oblúkom svoje zastúpenie. Bývalý cyklista Miki Szabó totižto vyhral s tímom Jumbo-Visma Tour de France, hoci v tíme začal poriadne robiť iba šesť mesiacov predtým. V rozhovore nám priblížil svoju cestu, ktorá ho zaviedla z basketbalových paluboviek v rodnom Komárne až do najlepšieho ženského a potom aj mužského cyklistického tímu sveta.

Popravde vôbec... Začínal som s futbalom, asi ako väčšina športovo ladených chalanov na Slovensku. Neskôr som prešiel pre zmenu na basketbal, ktorý som hrával až do nástupu na gymnázium. S cyklistikou som začal až ako druhoročák v kadetoch, teda celkom neskoro.

Cyklistiku som sledoval už pred Petrovým nástupom do World Tour, nebol mi nikdy priamo vzorom. No samozrejme, bolo to veľmi motivujúce, že sa Slovákovi podarilo dostať do svetovej špičky a ešte takým spôsobom. K samotnému športu ma však skôr priviedol môj brat Adam, ktorý už v tom čase jazdil dlho, no a v rodnom Komárne som mal aj partiu kamarátov, s ktorou sme často chodili zajazdiť a nejedenkrát sme si aj zapretekali, čo ma bavilo.

Začínal som v tíme Firefly. Pri prechode do kategórie U23 som si však povedal, že ak si nenájdem miesto aspoň v konti sfére, tak s tým skončím. V junioroch som však nemal také výsledky, aby ma zobrali do Dukly. Preto, keď môjho brata Adama poprosili, aby sa stal športovým riaditeľom v akurát vznikajúcom maďarskom konetinentálnom tíme Pannon, neváhal som a začal som sa tam tlačiť. Podarilo sa a zobrali ma.

Dá sa veru povedať, že odmalička. Keď mal Adam osemnásť, chodili sme s ním na preteky a ja som sa ako dobrý desaťročný brat vždy podujal čistiť mu bicykel. Veľmi ma to bavilo, no a hoci to ešte nebola profesionálna robota, robil som to podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, čím som sa postupne zlepšoval. Počas kariéry som vždy dbal na to, aby som mal bicykel v stopercentnom stave. Veď netreba asi hovoriť, že na konti úrovni nemajú pretekári doma tri tréningové bicykle. Aby bol ten môj jeden, na ktorom som pretekal aj trénoval, vždy v skvelej forme, tak som sa aj snažil vzdelávať v tom a učiť ako robiť veci lepšie.

S Blankou sme spolu už roky, zoznámili sme sa ešte keď som bol v Pannone. Samozrejme, jej kariéra vypálila trocha lepšie ako moja (smiech). Je špičkovou cyklistkou a keď išla koncom roka 2021 zajazdiť Svetový pohár v cyklokrose do Ameriky, išiel som s ňou, robiť jej servis. V tíme hneď videli, že viem čo robím a už sme si vymieňali čísla.

Už som bez šance. Vydržím tak hodinový coffee ride. Keď ideme napríklad tri hodiny, už cítim, že mi dochádza. Intervaly už ani nesnívam, tam už je veru niekde inde.

Všetko začalo na spomínaných Svetových pohároch v cyklokrose v Amerike. Nedal som tam číslo iba tímu SD Worx, ale aj jednému zo športových riaditeľov Vismy, ktorého som zaujal. Následne sa mi ale niekoľko mesiacov neozývali, zatiaľ čo SD Worx mi rovno poslal návrh na spoluprácu i nástrel programu na celý rok. Zobral som to, no nebolo to na plný úväzok. Preto keď sa mi z Vismy ozvali počas sezóny, či niekedy neprídem pomôcť na preteky a zoznámiť sa s tímom, mohol som na to prikývnuť. Na Okolo Maďarska 2022 sme sa potom prvýkrát rozprávali o možnosti práce v tíme Visma od ďalšej sezóny. Ponuky na trvalý pracovný pomer som mal z oboch tímov, no Holanďania ponúkali trochu lepšie podmienky a tak som sa rozhodol prijať ponuku Vismy.

Pre mňa ako pre mechanika je to nepochybne rozdiel v práci na detailoch. V SD Worx jednoducho chodili kvalitné hotové bicykle zo Specialized a všetko sa sústredilo na pretekárky, aby mali maximálny komfort a vedeli podávať najlepšie výkony. Moc sme nešpekulovali. Vo Visme to je ale úplne o inom. Bicykle sú kvalita, tam nie je čo riešiť, no stále sa snažíme veci vylepšovať. Či už je to nastavenie a optimalizovanie komponentov na konkrétne etapy, hranie sa s prevodníkmi, stále skúšame iné plášte, iné šírky galusiek a podobne.

Mimo pretekov máme Servis Course v Holandsku, kde skladáme bicykle v predstihu pred pretekmi a nakladáme ich do kamiónov. Najrušnejšie to je v zime, makal som na tom už od novembra. Pred začiatkom roka potom dostaneme aj rozpis na celý rok, že kto pôjde na aké preteky, takže to si viete pekne naplánovať. Samozrejme, niekedy niekto ochorie a môžu vás stiahnuť na týždeň neplánovane robiť servis pretekárom na sústredení, no to sa dá pekne vykomunikovať s vedením. Na samotných pretekoch je to potom už o niečom inom. Bicykle sú už poskladané, takže zameranie je skôr na tie špecifiká a drobnosti. Každý pretekár má nejaké preferencie ako mu bicykel nastaviť do jednotlivých terénov. Celkovo je tam ale popravde menej práce, samotné preteky bývajú také oddychovejšie a je to najmä o kontrole. Celkovo robím podľa zmluvy 200 dní v roku, z ktorých maximálne 180 môže byť pretekových.

Nuž, veru mi zabehlo, keď som ako nováčik v tíme dostal do ruky plán a už iba pozerám, a vidím, že v júli mám na programe Tour de France. Tím ma na to ale počas prvých mesiacov sezóny pripravil a celý čas ma uisťoval, že to zvládnem a mám ich plnú dôveru. V lete na sústredeniach a Dauphiné sme už potom boli spolu ako tím a tak som sa aj s pretekármi zoznámil a celé to bolo potom na Tour ľahšie.

Paradoxne to bolo asi najpohodovejšie podujatie roka. Všetci vravia, že tam je väčšia nervozita a podobne, ale z mojej pozície som to moc necítil. Naopak, na Grand Tours tím berie až piatich mechanikov, zatiaľ čo napríklad na Paríž-Nice idú iba traja. Viac sa teda narobíte na malých týždňových etapákoch. Počas tých troch týždňov sme mali aj kopu srandy a celé to bol skvelý zážitok s rozprávkovým koncom.

Samozrejme, bolo to splnenie sna a zároveň to celé bolo také divné, že sa mi takéto niečo podarilo už na prvýkrát. No stále sa je kde posúvať, aj v rámci tímu. Ešte som napríklad nebol hlavným mechanikom na žiadnych pretekoch. 

Asi Wout Van Aert. 

Asi sa to tak dá nazvať, sme už štyria. Ako prvý prišiel Milan Lukáč, ktorý robil v ATT Investments, no veľmi sa chcel posunúť do top cyklistiky a v kuse u mňa zisťoval, či nemáme miesto. Raz som ho potom spojil s vedením, vychválil som ho do neba a keď ho zavolali na skúšku, nesklamal ma a okamžite ich očaril. Hneď sa ma preto aj pýtali, či neschovávam na Slovensku ďalšie talenty a tak som odporučil chalanov Tomáša Persona, ktorý robil v jednom cyklistickom obchodíku a Mateja Červenku, ktorý bol kedysi so mnou v repre. Zobrali aj ich.

Sem tam to vnímame. Ostatné tímy sa k nám správajú s takým zvláštnym rešpektom a niekedy aj chladne. Napríklad na Tour de France, pri drobnostiach ako trošičku nakrivo odparkovaný autobus, mali poznámky, že všetci vedia že máme žltý dres, no to neznamená, že si môžeme parkovať ako chceme. Veľa sa o nás hovorí, že sa správame namyslene a príliš seriózne. Vôbec si nemyslím, že tím Visma je nejak prehnane prísny a profesionálny, alebo že by sme mali byť niečo viac, ako sú ostatní. Rád by som mal dobré vzťahy s ostatnými tímami. Keď som pracoval v SD Worx, všetci boli so všetkými kamarátmi a vedeli ste bežne pokecať aj s ľuďmi z iných tímov.

To by ma síce potešilo, ale nemôžem to potvrdiť. U nás to funguje tak, že sa to všetko nasčíta a na konci roka to ide pretekárom a športovým riaditeľom. Je čisto na nich, koľko nechajú ostatným asi 150 zamestnancom tímu. Zväčša to je okolo desiatich percent celej sumy, takže určite to nie je tak, že by mi z toho, čo naši vyjazdia, išli do vrecka tisíce eur.