Daj do toho všetko: Vincenzo Nibali a Alejandro Valverde naďalej tvrdo trénujú

 

 

 

Tvrdo netrénujú len vychádzajúce hviezdy, ktoré sa chcú vyrovnať skúsenejším konkurentom, ale aj starí mazáci, ktorí už majú za sebou čo to odjazdené. Príkladom je Vincenzo Nibali a jeho jedinečná jazda na Tour de France v roku 2014. Vtedy ešte ako 29-ročný cyklista sústredil svoju pozornosť na Starú dámu, v tom čase mu chýbal do kompletnej zbierky výhier na Grand Tour už iba žltý dres. Malo to však jeden háčik, a tým boli výkony Chrisa Frooma a jeho neuveriteľné zrýchlenie v kopcoch, na ktoré sa len ťažko hľadala odpoveď. Ale Nibali a jeho tréner Paolo Slongo sa na to poctivo pripravili.

 

Na začiatku júna absolvovali sústredenie v Dolomitoch. Na stúpaniach Passo di Valparola, Passo Pordoi a San Pelegrino imitovali situácie, ktoré nastanú pri Froomových útokoch, a využili na to jazdu za mopedom. "Simulovali sme vývoj na konci horských etáp a útoky. Na mopede som hovoril Vincenzovi, že som Froome, poď a chyť ma. Cvičenie trvalo v rozpätí desať až pätnásť minút a skladalo sa z niekoľkých akcelerácii. Ja som zrýchlil každú minútu, zatrúbil som na Vincenza a ten vyštartoval za mnou. Presne ako v pretekoch. Musel ma chytiť a následne sa dostať cezo mňa," prezradil pred TdF 2014 známy taliansky tréner.

 

Aj keď to okolnosti zariadili tak, že Nibali sa nestretol s Froomom v priamom súboji v spomínanej edícii, obhajca prvenstva odstúpil po páde, taliansky pretekár sa ukázal na francúzskych cestách v špičkovej forme. Získal štyri etapy, z toho tri končili na cieľovom stúpaní a bezkonkurenčne ovládol klasifikáciu s náskokom sedem a pol minúty pred Peraudom. Aj keď v tom roku nezískal žiadny ďalší úspech (okrem titulu talianskeho šampióna), bol to jeden z najkvalitnejších výkonov na GT posledného obdobia. A viedla k nemu ťažká cesta. La Gazetta dello Sport na konci ročníka uverejnil, že Nibali počas svojej sezóny (11.12. 2013 - 31.10. 2014) odjazdil 32 584 kilometrov, z toho 11 764 kilometrov na pretekoch počas 73. súťažných dní, dosiahol priemernú rýchlosť 32 km/h a v sedle strávil 996 hodín. Takáto snaha bola zaslúžene odmenená žltým dresom.

 

 

Vincenzo Nibali s trofejou po triumfe na San Reme (© LaPresse/Marco Alpozzi)

 

 

 

Nielen dlhovekosť, ale aj nezlomná vôľa patrí k atribútom úspechu Alejandra Valverdeho. V minulom roku prežil tvrdú ranu, keď spadol v prvej etape na Tour de France a sezóna sa pre neho skončila. Ťažké poranenie jabĺčka na ľavej nohe si vyžiadalo operáciu hneď na druhý deň a nútenú rekonvalescenciu, čo ho zabrzdilo v tom najhoršom momente. Musel sa stiahnuť vo svojej najlepšej forme. 37-ročný cyklista však nezúfal a bol pripravený urobiť všetko potrebné, aby nový ročník odštartoval v čo najlepšom rozpoložení. A skutočne sa mu to podarilo.

 

Hoci dosiahol v predchádzajúcej sezóne pokročilý vek, stále mu zostala silná vôľa, aby už sedem týždňov po páde znovu trénoval na ceste, pričom na bicykel vyskočil oveľa skôr, aj keď si ešte nemohol obuť tretru na ľavej nohe. Bol rozhodnutý, že napriek tomu, že sa už nezúčastní na žiadnych pretekoch, chce sa na konci roka dostať do svojej najlepšej formy.

 

V novembri, štyri mesiace po páde, mohol povedať: "Odvtedy som urobil v tréningu šesťtisíc kilometrov. Hneď ako som začal trénovať, zaumienil som si, že sa dostanem na takú výkonnostnú úroveň, aká len bude možná. Odviedol som dobrú prácu a ak by som začal okamžite pretekať, určite by som nebol ďaleko od toho, aby som opäť vyhrával. Môžem ísť naplno, aj keď moja ľavá noha je slabšia, ale počas zimy budem pracovať, aby bola stopercentná." Valverde tvrdo trénoval aj v polovici novembra a jeho dávka predstavovala sedemsto kilometrov týždenne. Bol natoľko motivovaný pred novým ročníkom, že potreboval simulovať "normálny" koniec sezóny v plnej sile, aby si mohol dať krátky odpočinok, a v decembri "normálne" nabehnúť na zimnú prípravu. Urobil to perfektne a v roku 2018 nebolo badať na jeho výkonoch žiadne následky nepríjemného zranenia.

 

 

Alejandro Valverde (© LaPresse / Fabio Ferrari)

 

 

 

Len talent nestačí. Vedel by o tom rozprávať Julian Alaphilippe, ktorý napriek svojmu nesmiernemu nadaniu čakal na veľké víťazstvá až do tejto sezóny. Už v ročníku 2015, keď jazdil druhý rok medzi profesionálmi, upútal druhými miestami na Valónskom šípe a L-B-L, ale podľa vlastných slov mu to skôr ublížilo. "Po týchto výsledkoch si mnohí mysleli, že v nasledujúcom roku automaticky ovládnem ardenskú klasiku. Ale monument nevyhráte zo dňa na deň. K cyklistike patria aj sklamania. Niekoľkokrát som bol blízko k tomu, aby som vyhral zvučnú jednorazovku, ale každé sklamanie má svoj účel. Jednoducho ma urobilo hladnejším po úspechu a motivovalo k tvrdšej práci," povedal francúzsky jazdec po svojom triumfe na Mur de Huy, kde zosadil z trónu Alejandra Valverdeho. "To, že som vyhral, nebolo dielom náhody alebo šťastia, ale pomohla mi drina, ktorú som pre to urobil," dodal spokojne.

 

Julian Alaphilippe je výborne typologicky stavaný na ardenské klasiky a v spomínanom ročníku 2015 to patrične deklaroval aj priamo na trati. V drese Etixx - Quick-Step mal síce pomáhať Kwiatkowskému, ale svojho poľského kolegu zatienil. Vďačil za to najmä ťažkým tréningom. Magazínu L’Équipe povedal, že v týždni pred klasikami absolvoval 8-hodinové tréningové jazdy. Najskôr musel ísť štyri a pol hodiny na bicykli do bydliska svojho bratranca, a potom zvyšný čas jazdil za jeho mopedom. Išli veľmi rýchlo, aby imitovali rýchlosť pelotónu v pretekoch. Bol na pokraji šialenstva, no táto únava v svaloch ho robila silnejším po mentálnej stránke. Ťažkú prípravu zvolil aj pred MS v Innsbrucku. Záverečné zrýchlenie trénoval v Centrálnom masíve na kopci Col de la Croix Morand a na jeho 5-percentných sklonoch si naordinoval intervaly s dĺžkou 45 sekúnd. A dosiahol pri tom rýchlosť v rozpätí 32-35 km/h. 

 

Za jeho tohtoročnými výsledkami nestojí len intenzívnejší tréning (spolu s Jungelsom trénoval v kopcoch ako nikdy predtým), ale aj posun po mentálnej stránke. Horkokrvný temperament mu bránil v tom, aby na konci pretekov volil správne rozhodnutia. Emócie vyhrávali nad zdravým rozumom. Až keď sa mu podarilo zmeniť aj tento faktor, prišli úspechy. "Musím priznať, že mám ťažkú povahu, ale v istom zmysle je to aj moja výhoda. Ale podarilo sa mi upokojiť, viac sa ovládam a aj to je jeden z dôvodov, prečo som začal vyhrávať v tomto ročníku. V predchádzajúcich sezónach som niekedy zažíval na konci pretekov frustráciu, až bolesť. Ale pomohli mi to napredovať. Milujem cyklistiku. Je to však náročná práca, ktorá vyžaduje veľa obetí, a váš životný štýl musí byť takmer dokonalý. Milujem život, milujem tvrdo pracovať a trpieť. Veľmi mi pomáha, že som už pokojnejší." Toto pre zmenu povedal po svojej prvej výhre na TdF, po parádnej sólovej jazde vedúcej do Le Grand-Bornand. Len talent nestačí a cyklista musí usilovne pracovať nielen na svojej výkonnosti, ale musí myslieť aj na psychickú pohodu.