Záver seriálu: Privara cieli na projekt U23 a cyklistické centrum ako najväčšie impulzy

 

 

 

 

Ak môžem, ja by som na úvod poznamenal, že žijeme v dobe, kde sa vyzdvihujú úspechy jednotlivca, ale sformulovala sa akási skupina ľudí, ktorá za akékoľvek neúspechy a problémy viní zväz. Prakticky denne počúvam, ako môžem už pomaly aj za pokazené auto či nebodaj defekt pretekára.

 

 

 

K zväzu. Máme tri hlavné úlohy. Naplniť spoločenskú objednávku, aby športovalo čo najviac detí a razila sa cesta zdravého životného štýlu. Postarať sa o štátnu športovú reprezentáciu, aby sme dobre reprezentovali krajinu a bolo o nás počuť vo svete naprieč všetkými odvetviami. No a nemej dôležitá úloha je podporovať množstvo domácich aj medzinárodných podujatí, ktoré sa u nás konajú. Aby sme mali čo najviac pretekov pod hlavičkou UCI a našu krajinu zviditeľňovali aj týmto spôsobom.

 

Keď som prišiel na zväz, mládež bola v katastrofálnom stave. Deti v jednotlivých kategóriách štartujúcich v slovenskom pohári sme pomaly dokázali spočítať na prstoch. CTMiek bolo päť. Deti z mnohých častí Slovenska nemali možnosť dostať sa do kvalitného klubu. Dali sme si za cieľ to výrazne rozšíriť a dospeli sme do tohto stavu pätnástich CTM a zhruba strojnásobeniu detí.

 

Achillovou pätou našej cyklistiky sú druhý rok juniori a prechod k dospelým. V ideálnom svete by to fungovalo tak, že si dobrých pretekárov s výsledkami po skončení mládežníckej kariéry rozdelia tímy s kontinentálnou licenciou a pokračujú tam. Keď som bicykloval ja, boli tu okrem Dukly aj Inter BA, Dubnica, Žilina, Košice, neskôr Podbrezová... Teraz tu už okrem Dukly nemáme takéto tímy a už vôbec nie také, kde by sa cyklistikou mohli živiť. Mnohí naši dvadsaťtrojkári sú iba jednotlivci roztrúsení kade-tade prakticky bez perspektívy. Problémom je, že my, ak by sme aj neviem ako chceli, nedokážeme riešiť klubovú otázku mužskej cyklistiky. Vo všetkých športoch sa o to starajú súkromné firmy a samosprávy. Nie zväzy. My nemôžeme vziať peniaze mládeži alebo reprezentantom a urobiť kontinentálny tím. Je to veľmi drahá záležitosť. Nemôžeme im hodiť loptu, kúpiť tenisky a odviesť ich každý víkend niekam na zápas. Cyklistika je oveľa náročnejšia. Škoda, že politici majú pred každými voľbami plné ústa pomoci cyklistom prostredníctvom cyklotrás, ale aby podporovali cyklistiku ako šport, to iba raritne.

 

Ďalším takým faktorom je, že zatiaľ čo v CTMkách menšie deti vždy vzhliadajú k starším a často spolu trénujú, junior či dvadsaťtrojkár už nevidí pri sebe žiadny vzor, nemá sa za kým ťahať. Žiaci či kadeti majú fantasticky kvalitné tréningy, jednotlivé kluby na pretekoch bojujú o víťazstvá, body, peniaze, ale ten druhoročák junior už cíti problém, že ho ten klub (väčšina CTM) čoskoro vypustí preč a nemá kam ísť, stráca sa motivácia, často končí.

 

 

 

Doteraz nikto nehovoril o tom, že cestná cyklistika je totálne špecifickým športom v tom, že je to individuálno-kolektívny šport. Nemôže cyklista pol roka trénovať v Michalovciach sám a zrazu vyhrať preteky. Trénovať sa musí v kolektíve, naučiť sa jazdiť, spoznať jednotlivé špecifiká...

 

No a samostatnou kapitolou je absencia krytého cyklistického štadióna, ktorý má nespočetné množstvo výhod. Dobre to popisoval aj Martin Riška. Dodal by som, že je celoročne dôležitý, pretože aj v zimnom období sa tam dá pripravovať. Deti sa učia základy šliapania na dráhovom bicykli, orientácia v skupine bez bŕzd. Veľmi im to pomôže v technike. Učia sa jazdiť v tempe či šprintovať. Dobre sa tam dá ponastavovať posed. Minimálne polovica profesionálov vo World Tour má dráhovú minulosť. Briti či Holanďania, takmer všetci. Austrália má, tuším, 49 štadiónov. Možno nie všetky kryté, ale sú v každom väčšom meste. Našťastie vďaka nadšencom aj pánovi Delejovi sa podarilo zrekonštruovať prešovský štadión a postupne napreduje, ale v zime je to s ním horšie. Verím ale, že sa postupne na našej mládeži prejavia aj investície do toho štadióna.

 

Ďalším faktom je, že keď sa v minulosti testovali deti pred príchodom do CTM, za talentovaného sa považoval chlapec, ktorý mal koeficient sedem a vyššie. Dnešné deti sú aj na úrovni dva. Je to civilizačný problém. Ďalším je nebezpečnosť tohto športu. V každom našom odvetví deti nespočetne veľakrát spadnú, je tu riziko zranenia.

 

Naša legislatíva nie je na takej úrovni ako v Rakúsku či Maďarsku. Tam je cyklista oveľa viac chránený. Majú tam napríklad vzdialenosť, pri ktorej sa musí predbiehať cyklista, a je to jeden a pol metra. Ak niekto zrazí cyklistu a je to jeho chyba, ide do väzenia. U nás sa to všetko ututláva a cyklisti sú malo chránení. Cesty sú preplnené, vodiči arogantní. Autá sú zbrane. Celá naša spoločnosť je napätá a akoby sme po revolúcii vyskočili z kože, sme nervózni, niektorí vodiči ťukajú na čelo, vytláčajú cyklistov z ciest. Keď vidia cyklistu, o dvoch vedľa seba ani nevravím, často je klaksón v permanencii. V Rakúsku je to bežná prax. Vodiči majú ďaleko väčší rešpekt.

 

 

 

 

V trénerskej oblasti chceme viac školení a seminárov. Školenia sú aj o tom, kto sa prihlási, kto má akú licenciu. No plánujeme aj semináre pre všetkých trénerov CTM a tiež tých reprezentačných. Verím, že ak bude mať čas, príde im dať svoje rady Ján Valach ako športový riaditeľ z World Tour, už sme sa o tom rozprávali. Verím, že sa mu podarí prísť. No a chceme tam mať aj výživového poradcu, tiež športového psychológa. To tu ešte nebolo a chceme sa posúvať. A čo sa týka finančného ohodnotenia trénerov, kluby dostávajú čoraz viac financií a je na nich, ako si ich rozdelia, či sa rozhodnú použiť ich aj na trénerské odmeny.

 

 

 

Ja som plne stotožnený s tým, že keď bol pred pár rokmi rozpočet zväzu malý, nedali sa čakať ani bohvieaké výsledky. No postupne sme rástli, systém sme sa snažili nastaviť čo najlepšie. Prišli už lepšie sústredenia, preteky, materiál, oblečenie, autá atď. a verejnosť, aj tá odborná, už má pravo žiadať kvalitu. No zväz sa stará o systém, napríklad rozpočty, ale potom už nasledujú jednotlivé komisie, subkomisie, kde sú ľudia z klubov a potom je to už aj o ich prístupe, na čom sa dohodnú, akú stratégiu zvolia. A ako som vravel, nahrádzať kluby v mužskej kategórii nemôžeme, nedá sa to. Nerobí to zväz v žiadnom športe. Nedokážeme tu urobiť žiadny zázrak, ak nevzniknú kluby aspoň na úrovni Spartaku Tlmače, ktorý musím vyzdvihnúť. Takýchto klubov potrebujeme aspoň päť-šesť a ani nevravím, že nejaký ďalší kontinentálny tím.

 

 

 

Keďže nám bolo jasné, že problém v kategórii do 23 rokov je akútny a na zelenej lúke nám teraz klub nevznikne, kde nejaký mecenáš dá pár stotisíc, rozhodli sme sa to riešiť my v mantineloch našich možností a maximálneho úsilia. Teda chceme riešiť súčasný stav komplexnejšie ako doteraz. Bohužiaľ, nemôžem ešte rozprávať o finálnom rozpočte ani športovom riaditeľovi. To prvé je v štádiu prípravy a ešte nám nebola schválená dotácia od ministerstva školstva na rok 2019. Predstavu, samozrejme, máme, ale rozprával by som o tom potom ako celku, keď už bude známy aj športový riaditeľ. Poviem, že navýšenie rozpočtu o 20/30-tisíc nič nerieši. Bavíme sa o niekoľkonásobnom zvýšení. Pre šéfa projektu to bude práca na plný úväzok.

 

No a k samotnému človeku na čele reprezentácie U23. Bohužiaľ, veľmi ma to mrzí, no stále ho nemáme. Ako som spomínal, chýba nám jedna generácia trénerov, keď sa neškolili a viacerí dobrí ľudia z cyklistiky odišli. Nie je tu dostupný fundovaný odborník. Aby som povedal konkrétne, tak mojím favoritom bol Pavel Padrnos. Viedli sme viacero rozhovorov, no neodúhlasila mu to rodina, jednoducho by bol od nej často odlúčený a chce sa jej venovať. Ostatní dobrí Česi sú viac-menej rozchytaní a nechcú odísť od niečoho, čo budujú. Uvažujeme aj nad niekým z Ukrajiny alebo ďalších krajín. My to už mesiace riešime, no dnes nie je ešte favorit. Ja osobne z našich ľudí, nerátajúc Jána Valacha, ktorý je vo World Tour, by som si na tejto pozícii vedel predstaviť Martina Rišku s Matejom Vyšňom, no obaja chcú pokračovať v doterajšej práci. Martin ako koordinátor a tréner v Dohňanoch, Matej v Žiline. Roman Broniš sa snaží vybudovať U23 v Trenčíne, to je od neho veľmi odvážne a chvályhodné. Stále hľadáme. U nás ešte musíme zápasiť aj s tým, že veľmi sa do toho nikomu nechce aj kvôli tomu, že je tu mnoho pseudoodborníkov od sociálnych sietí a ľudia, ktorí pracujú, sú pod neustálou paľbou z ich strany. Tie urážky či výsmech sú hrozné.

 

 

 

 

Samozrejme, koncepciu pripravujeme na tri-štyri roky. Čo sa týka prvého sústredenia, áno, uvidíme, ako sa to vyvŕbi, ak sa nedohodneme s novým človekom, tak ešte zrejme požiadame jedného z tohtoročnej dvojice, aby absolvoval zimnú prípravu. A áno, to o mechanikovi s fyzioterapeutom platí, v novom roku určite začnú robiť, ale mená tiež ešte nie sú jasné, koniec-koncov, budú pracovať so športovým riaditeľom, takže sa to potom pospája. Robiť budú aj pre juniorov či iné reprezentácie. Jednoducho tak, ako im budú vychádzať odpracované hodiny.

 

 

 

Aj nás to, pochopiteľne, mrzí. Už sme to chceli mať uzavreté, no premrhala sa generácia trénerov a je taký nedostatok fundovaných ľudí, že nevieme, komu to zveriť. Ale som presvedčený o tom, že schéma projektu od cestnej komisie je dobrá a chytí to reálne kontúry. Verím, že v najbližších týždňoch budeme vedieť definitívu o rozpočte aj meno šéfa projektu.

 

 

 

Myslím si, že pozorní fanúšikovia si v médiách všimli vyjadrenie pána premiéra Pellegriniho, ktorý sa vyslovil v tom zmysle, že po dobudovaní národného futbalového štadióna by mal dostať priestor štadión cyklistický. Prebiehajú veľmi intenzívne rokovania s rôznymi inštanciami. Od pána premiéra po viaceré ministerstvá, najmä školstva a financií. Veľa toho riešime s architektom. Nikdy v živote som si nevedel predstaviť tú tortúru stretnutí, rokovaní, telefonátov, vybavovačiek. Všade musíme chodiť pripravení, orientovať sa v legislatíve, mať správne kontakty. Vzhľadom na veľkosť nášho zväzu je to obrovský a náročný projekt. Chcem poďakovať všetkým ľuďom, ktorí sú zaangažovaní v tomto procese, fandia tejto myšlienke a verím, že sa to podarí. Tiež musím pochváliť spoluprácu so Slovenským olympijským výborom. Je to na dobrej ceste.

 

 

 

Nemyslím si. Len enviromentálna štúdia sa vyhotovuje rok. K financovaniu má čo povedať aj Brusel, protimonopolný úrad. Byrokracia s tým spojená je extrémne náročná aj zdlhavá. Verím v rok 2020 a súčasné stavebné možnosti, keď sa pracuje už prakticky celoročne, predpokladajú relatívne rýchle postavenie. Do dvoch rokov.

 

 

 

Samozrejme, že myslíme na to a máme vypracované aj tieto štúdie. Oslovili sme rôzne inštitúcie aj zahraničné zväzy, ktoré majú záujem využívať centrum. Tiež tu chceme časom organizovať popredné medzinárodné súťaže na dráhe, BMX a ďalších odvetviach, teda budú sem prichádzať aj pretekári, ktorí budú využívať ubytovacie služby. Nehovoriac o našich kluboch, ktoré ušetria množstvo peňazí, ktoré musia vrážať do zahraničných sústredení a nevidím problém v tom, že by sa centrum nevyužívalo.

 

 

 

Jednoznačne. Verím, že to bude motivovať druhoročákov juniorov, ktorí budú vidieť pred sebou perspektívu ďalšieho uplatnenia a vytvoríme niečo na spôsob vrcholového strediska. Dvadsaťtrojkári sa budú spoločne pripravovať so základňou v tomto centre. Budú môcť na sebe ďalej pracovať pod odborným vedením a bude sa tak zvyšovať konkurencia v našom športe. CTMky budú mať povinné tréningové kempy. Čaká nás ešte veľmi veľa práce k tomuto cieľu, ale budeme makať.

 

 

 

 

Úprimne poviem, že dostávam k tejto problematike emaily od rôznych ľudí, väčšinou fanúšikov a nespokojných hobby cyklistov. Ale ja na to časovo nestačím. Deväť odvetví, Okolo Slovenska, NCC. Domov chodievam večer. Nie je to ale úloha pre mňa. Potrebovali by sme legislatívca, ktorý by dostal určitú odmenu za daný počet hodín, počas ktorých by spolu s nami ako cyklistami pripravil takýto zákon alebo novelu nejakého existujúceho o väčšej ochrane cyklistov na cestách. A následne by ho dostal až do parlamentu. Ak nás napríklad kluby na konferencii poveria takouto úlohou a vyčlenia sa na to peniaze, viem si to reálne predstaviť. Samozrejme, museli by sme ešte takéhoto človeka nájsť. Vzhľadom na to, aká hystéria sa tvorí a aby ma niekto neobvinil, že je to môj sused alebo bratranec, museli by sme to urobiť maximálne transparentne, že hľadáme legislatívca, ktorý by nám s tým pomohol. Mohol by to byť aj človek u ministerstva dopravy, vnútra. Len to nikto zadarmo robiť nebude a už vidím hlasy, že komu zasa dávame zarobiť.

 

 

 

Jednoznačne by mali byť deti testované v tomto medzisezónnom období. Kedysi to za dvesto eur robila škola v Žiari nad Hronom, tak keď je teraz veľa CTM, nech to urobí napríklad vo dvoch dňoch. Bude to stáť niekoľko stoviek eur viac, nevadí. Len o tom nerozhodujem ja, ale trénersko-metodická komisia. Rovnako som za to, aby dráhová komisia odsúhlasila dráhové testy v lete pre všetky CTM, ktoré jazdia dráhovú cyklistiku. Môže sa reálne stať, že testy odhalia niečo zaujímavé. Môže sa tam skrývať chlapec, ktorý sa nevie v pretekoch presadiť, no testy by ukázali, že je veľmi výbušný a malo by sa s ním pracovať napríklad na dráhe.

 

Takže v zime určite všeobecné testy zručnosti, no tie odhalia, to, čo v ostatných športoch, že pracujeme s deckami, ktoré sú v ďaleko horšom stave ako v minulosti. Vôbec sa nehýbu, telesná výchova na školách takmer nie je, alebo je na okraji záujmu. Učiteľ deťom hodí loptu a hrajú futbal celú hodinu. Toto sa práveže robievalo po škole, no teraz deti utekajú domov k počítaču. Ale cez hodiny sa cvičilo, rozvíjali pohybové zručnosti. Vytratila sa branná výchova, niektoré školy už nemajú ani plavecký alebo lyžiarsky výcvik. Rovnako ulica. Po škole sme sa celé dni hýbali, cez prázdniny u babky... Teraz síce vymysleli športové poukazy, ale v tomto som skeptický. Ja si myslím, že ekonomika šliape a už má mnoho rodín pár desiatok eur mesačne pre dieťa, aby športovalo. Len to musí dieťa i ten rodič chcieť.

 

 

 

Treba hovoriť o tom, že spoločnosť je nastavená zle. Vo viacerých krajinách, aj v západnej Európe, už deti nemôžu počas vyučovania používať mobily. U nás je to rarita. Prosto to treba zakázať. Dieťa si odloží mobil v na to určenej skrinke a vyberie po vyučovaní alebo po súhlase učiteľa. V globálnom pohľade by som povedal, že deti nevedia, čo je dobré. Robia to, čo im rodičia a spoločnosť dovolí. Máme mládež, ktorá je výborná na hernej konzole, ale nie na bicykli alebo ihrisku. Oni ale nemôžu za to, aké detstvo sme im pripravili. My sme im to dovolili. Mňa napríklad vyrušuje to, ak aj cyklisti vrátane malých detí na tréningu telefonujú. To je veľmi nebezpečné. Samozrejme, že práve kvôli bezpečnosti si musia vziať telefón na tréning, no hoci zvoní, neriešiť to. Bude pauza, zastavíme, pozriem sa. Alebo mobily odovzdávať trénerovi. Chcem apelovať na našich trénerov, že to treba regulovať aj na pretekoch a sústredeniach. Deti musia vedieť, čo je prioritou a mať večierku. Vtedy a vtedy môžem telefonovať, byť na sociálnych sieťach. Ale po tejto hodine už telefón odovzdám trénerovi. Musia byť tvrdší, malý diktát musí byť. Ak chce byť x hodín denne zavesený na telefóne a pozerať sa tam na nejaké hlúposti, nemôžem byť športovcom.

 

 

 

Od nás jednoznačne snaha je, ale musíme si uvedomiť, že to nie je len o ceste, ale aj ostatné odvetvia majú Slovenský pohár, reprezentantov, mládež. O tom, ako sa podporí dané odvetvie, rozhoduje príslušná komisia, teda tá povie, koľko peňazí sa vyčlení na podujatia. Musíme to riešiť veľmi citlivo, pretože sa nedá každý rok pridávať ceste a ostatným nie. Ale snažíme sa stále pomaličky rásť vo všetkom. Aj v podujatiach. Rozhodcovia majú techniku, vysielačky sa už používajú. No každý rok musíme riešiť, kde nás tlačí topánka. Tento rok sme kupovali autá, budúci rok je to U23, no svoje projekty majú aj ďalšie odvetvia - dráha, či napríklad ženská cyklistika. No pre rok 2019 sme si stanovili, že najväčším problémom je prechod z juniorskej do mužskej kategórie. To je naším základným cieľom. Aby junior videl pred sebou možnosť ešte ďalej systematicky bicyklovať a pretekať na medzinárodných podujatiach. Aj keď sa ako prvoročák nedostane do zahraničia či do Dukly, ešte stále bude mať šancu ukázať sa a presadiť. Tak bude v hre neskorší posun inam.

 

 

Štartová brána slovenského pohára (© Ján Melicher / jmphoto.sk)

 

 

Toto bola záverečná časť nášho seriálu o mládežníckej cyklistike na Slovensku. Problematike sme venovali viac ako sto hodín práce a pripravili materiál v rozsahu 28 096 slov, čo je rozsah dizertačnej práce. Nikdy sme netvrdili, že sa nám podarí pomenovať a pýtať na všetky problémy. Najmä otázky o projekte reprezentácie U23 ešte ostávajú nezodpovedané, takže sa im budeme venovať v úvodných mesiacoch nového roka. Veríme však, že náš seriál pomohol menej zainteresovaným priblížiť fungovanie nášho športu a priamym účastníkom prispel k živeniu diskusie o tom, ako napredovať a dopracovať sa k vytúženým výsledkom. My sme si ako záväzok určili informovanie o každom kole Slovenského pohára na ceste v roku 2019 naprieč všetkými vekovými kategóriami.