Preteky Paríž - Roubaix sú jedným z najstarších a najslávnejších jednodňových cyklistických podujatí na svete. Spomedzi mnohých prívlastkov, ktoré im "prischli", spomeňme aspoň jeden - „Kráľovná klasík". Ich prvý ročník sa konal ešte v roku 1896, teda dávno predtým ako napríklad Tour de France. Pretrvali až dodnes, iba počas oboch svetových vojen mali prestávku. Tak ako aj zopár iných pretekov, Paríž - Roubaix má okrem namáhavej trasy a premenlivého, občas veľmi nepriaznivého počasia aj ďalšiu záludnosť. Tou sú pasáže s dlažobnými kockami. Havárie na nevyspytateľnom povrchu sú oveľa častejšie než na kvalitných asfaltkách, tento zradný protivník si od výrobcov bicyklov postupne vynútil špeciálne rámy, kolesá i galusky. Poruchy bicyklov, defekty a pády neraz zásadne prehovorili do výsledkov pretekov. A organizátori prejavili aj svojský zmysel pre humor. Od roku 1977 venujú celkovému víťazovi popri iných cenách aj originálny artefakt - umelecky „stvárnenú" dlažobnú kocku.

Hlavne počas prvých ročníkov boli podmienky na cestách medzi Parížom a Roubaix pre cyklistov veľmi tvrdou skúškou. Do cieľa prichádzali zablatení od hlavy až po päty, vyčerpaní, uzimení. Po pariz-roubaix-historia-vacsiprvej svetovej vojne sa pre tieto preteky „ujal" aj ďalší prívlastok - „Peklo severu". Počas globálneho vojnového konfliktu bolo mnoho ciest zničených ťažkou technikou alebo poprerušovaných zákopmi. Na pelotón čakali hlboké, záludné výtlky, pasáže po prašných poľných cestách, kde aj tí najlepší lapali po dychu. A organizátorom i pretekárom spôsobovali veľké starosti aj belgickí fanúšikovia, ktorí vyberali z ciest tisíce dlažobných kociek a brali si ich domov ako suveníry. Cesty sa každoročne opravovali, investovali sa do nich desaťtisíce frankov, no efekt sa tak strácal.

Dĺžka pretekov Paríž - Roubaix v súčasnosti dosahuje okolo 260 kilometrov. Párkrát sa stalo, že organizátori nestanovili za miesto štartu Paríž. Inak vytyčujú trasu tak, aby zachovali istú výnimočnosť, aby úseky s dlažobnými kockami nevymizli. Pretekári stále musia prekonávať tieto záludné, nebezpečné pasáže, ktorých je takmer tridsať, z toho tri krajne obtiažne. V posledných ročníkoch sa jazdí po „mačacích hlavách" aspoň 50 kilometrov. A nároky na cyklistov zvyšuje aj skutočnosť, že tento nebezpečný povrch sa vyskytuje aj v záverečných kilometroch, kedy sú už unavení. Podľa niektorých vyjadrení z minulosti sú iní cyklisti oproti Belgičanom v nevýhode. Ako dôvod uvádzajú, že práve Belgičania môžu doma dosýtosti trénovať na dlažobných kockách, čo potom jasne zúročujú v samotných pretekoch.

Aj dojazd do cieľa odlišuje Paríž - Roubaix od iných pretekov. Často sa finišuje na známom otvorenom velodróme v Roubaix, kde sa na dráhe rozhoduje o víťazovi.

Počas vyše storočnej histórie sa na cestách medzi Parížom a Roubaix odohrali desiatky podivuhodných udalostí. Dojímavých aj smutných. V roku 1949 vyhral André Mahé, ale dodatočne ho diskvalifikovali, pretože na velodróm vošiel nesprávnym vchodom. Smutnou iróniou bolo, že ho tam nasmerovali samotní organizátori. V roku 1981 vyhlásil legendárny Bernard Hinault po dojazde v Roubaix, že „tieto preteky sú vrcholne hlúpe". Veľmi nečakané slová, pretože Hinault vtedy preteky vyhral vo veľkom štýle. Mal neuveriteľných sedem pádov, posledný iba 13 kilometrov pred cieľom, kde mu do cesty vbehol pes. V tom čase bol v nádejnom úniku s piatimi ďalšími pretekármi, ktorí ho v rozpore so zaužívanými zvykmi nepočkali a šliapali rýchlo ďalej. Hinaulta to rozzúrilo a vydal sa na úchvatnú stíhaciu jazdu. Päticu Roger De Vlaeminck, Francesco Moser, Hennie Kuiper, Guido Van Calster a Dirk de Meyer dostihol a vo boonen-roubaix-2012finiši všetkým ukázal chrbát. V roku 1988 sa dvom v podstate neznámym pretekárom podaril husársky kúsok. Švajčiar Thomas Wegmuller a Belgičan Dirk Demol boli členmi skupiny papierových outsiderov, ktorá ušla pelotónu už po 27 kilometroch od štartu a pelotón ich nedostihol až do cieľa. Roubaix už bolo na dohľad, keď spomínaná dvojica „odišla" vedúcej skupinke a v závere mal viac síl Demol. Až tretí došiel s takmer dvojminútovou stratou známy Francúz Laurent Fignon. V roku 2006 sa prihodila skutočná kuriozita. Trojica Leif Hoste, Peter Van Petegem a Vladimir Gusev síce došla za Fabianom Cacellarom, ale jury ich dodatočne diskvalifikovala. Dôvod bol zvláštny – spomínané trio prešlo cez uzatvorený železničný prejazd tesne predtým, ako tade šiel nákladný vlak. Nahnevaný Van Petegem si neodpustil jedovatý odkaz pre organizátorov: "To bolo absurdné. Bolo takým veľkým problémom zastaviť ten vlak?"

Hovorí sa, že Paríž - Roubaix bez dažďa a blata by neboli tými pravými pretekmi. Je to rozhodne jedinečné podujatie a tomu zodpovedajú aj komentáre priamych účastníkov. Jedna z veľkých cyklistických hviezd nedávnej minulosti Brit Chris Boardmann má krajne kritický názor: „Je to cirkus. A ja nechcem byť jedným z klaunov." Holanďan Theo de Rooij bol v roku 1985 veľmi blízko k víťazstvu, lenže pád jeho nádeje zmaril. V jeho rozhovore po pretekoch sa expresívami nešetrilo: „Driete ako zviera, nemáte čas sa ani vycikať, celý ksicht máte od blata. Tieto preteky sú ako kopa sračiek!" Ale keď sa ho reportér opýtal, či bude na Paríž - Roubaix ešte niekedy štartovať, de Rooij odvetil: „Jasné, že áno, sú to tie najúžasnejšie preteky na svete!"
 
Počas histórie len dvaja jazdci dokázali vyhrať toto podujatie štyrikrát. V sedemdesiatych rokoch sa to podarilo belgickému jazdcovi Rogerovi de Vlaeminckovi a o tri desaťročia neskôr jeho krajanovi Tomovi Boonenovi. Tri úspechy majú na svojom konte Eddie Merckx, Rik van Looy, Francesco Moser, Johan Museeuw, Gaston Rebry, Octave Lapize a Fabian Cancellara. Práve švajčiarsky pretekár má veľkú ambíciu posunúť sa v tejto tabuľke ešte vyššie, bez šance osamostatniť sa na čele nie je ani Tom Boonen.
 
Fabian Cancellara po svojom triumfe v roku 2013 už nestihol pridať ďalší titul. V nasledujúcej sezóne všetkých prekabátil Niki Terpstra, ktorý ušiel skupinke favoritov, a Spartakus sa musel uspokojiť s tretím miestom. V roku 2015 sa presadil ďalší nováčik. John Degenkolb sa po hrdinskom výkone prepracoval do vedúcej skupiny, kde si už v šprinte nenechal vziať víťazstvo.
 
Sezóna 2016 pripravila veľmi dramatické predstavenie. Pomerne skoro po štarte sa vyprofilovala skupina, ktorá nakoniec dostala možnosť bojovať o celkový titul. Keďže v nej chýbalo množstvo zaujímavých mien, veľkú príležitosť v nej cítil najmä Tom Boonen, ktorý mohol myslieť na rekordný zápis. Belgický jazdec bol k tomu naozaj blízko, ale na páske ho prekvapujúco zdolal austrálsky veterán Mathew Hayman. Na jednej strane tak zavládla obrovská radosť, ale Boonen musel byť nesmierne sklamaný, že nedokázal využiť túto historickú príležitosť.         
 
Ani rok 2017 nebol nudný. Bojovalo sa, no únik sa vytváral len veľmi ťažko. Veľkú dávku smoly si na "Pekle severu" vybral náš Peter Sagan. Pokúšal sa o únik, robil čo mohol, no odstavili ho až dva defekty. Záver vypustil a do cieľa na staručkom velodróme dorazil až na 38. mieste s odstupom piatich minút. Do cieľa dorazil aj jeho brat Juraj, Michael Kolář preteky nedokončil. O víťazstvo si to rozdala pätica jazdcov. Vyhral Greg Van Avermaet, ktorý tak konečne získal niektorý z monumentov. Vychutnal si druhého Zdeněka Štybara, ktorý útočil príliš skoro. Tretí skončil Sebastian Langeveld z Cannondalu.
 
„Peklo Severu“ si aj v roku 2018 pripravilo pre fanúšikov parádnu zápletku. Tradičné úseky na mačacích hlavách, prach a masívny počet kilometrov sú synonymom náročnosti cyklistiky a inak tomu nebolo ani v tomto roku. Bohužiaľ, jeden mladý cyklista počas pretekov zomrel, náročnosť trasy bola pre neho až priťažká. To však neplatilo o Petrovi Saganovi. Slovák otrávený prístupom niektorých jeho súperov si v tento deň povedal, že na nikoho nebude čakať a čo sa má stať, stane sa. Už 60 kilometrov pred cieľom sa oddelil od skupiny favoritov, dotiahol sa do čelnej skupinky a pokračoval ďalej. Stalo sa však niečo, čo ani samotný Peter nečakal. Silvan Dillier s ním dokázal udržať krok, ale nielen to. Švajčiar až do posledných metrov spolupracoval a tak elitní klasikári, ktorí nezachytili moment Saganovho útoku nedostali šancu dostať sa do čela. Následne si to duo Sagan Dillier rozdalo na legendárnom ovále a Peter tu potvrdil svoju veľkú dominanciu. Dočkal sa tak prvého víťazstva na tomto podujatí a navždy sa zapísal medzi legendy. V cieli okamžite poďakoval Dillierovi, pre ktorého bolo aj druhé miesto veľkým úspechom. Tretí bol Niki Terpstra.