Preteky v Belgicku, v anglickej transkripcii nazývané Tour of Flanders, po slovensky Okolo Flámska, sa konali prvýkrát v roku 1913 z iniciatívy Karela Van Wijnendaeleho, editora športového týždenníka Sportwereld. (Písal pod týmto pseudonymom, v skutočnosti sa volal Carolus Ludovicus Steyaert.) Zámerom (ako u niekoľkých ďalších cyklistických pretekov) bolo spopularizovať uvedené periodikum a zvýšiť jeho predajnosť. Pred druhou svetovou vojnou termín pretekov kolidoval so známym Miláno - San Remom. To bol hlavný dôvod, prečo Tour of Flanders viacmenej ignorovali renomovaní francúzski a talianski cyklisti. V oklieštenej konkurencii dominovali spočiatku Belgičania, v predvojnových časoch sa stalo iba jeden jediný raz, že celkovo vyhral cudzinec. Po vojne dôležitosť podujatia výrazne stúpla, stalo sa súčasťou "Challenge Desgrange - Colombo", série prestížnych pretekov, ktoré sa oveľa neskôr pretransformovali na dnešnú UCI Pro Tour.

Na začiatku 20. storočia nebola cyklistika v Belgicku zďaleka taká populárna ako dnes. Prelomové bolo v tomto smere prvé celkové víťazstvo Belgičana na Tour de France. V roku 1912 vyhral flandry-historiaTour Odile Defraye, hoci mal iba 20 rokov a pobláznil celú krajinu. Jeho triumf bol impulzom pre zorganizovanie Tour of Flanders. Editor Karel Van Wijnendaele pochádzal z chudobnej belgickej rodiny s pätnástimi deťmi, keď mal Karel jeden a pol roka, jeho otec zomrel. Už od štrnástich rokov Karel tvrdo pracoval, vystriedal profesie pekára, pastiera kráv či umývača fliaš. Ako neskôr Van Wijnendaele uviedol, ťažké detstvo ho poriadne zocelilo. V ďalších rokoch svojho života potvrdil, že vytrvalosť a húževnatosť sú mu vlastné. S neúnavnou energiou sa pustil aj do organizovania Ronde Van Vlaanderen, z ktorého spravil spoločne s kolegami preteky celoeurópskeho významu.

Už 25. mája 1913 sa preteky Ronde Van Vlaanderen konali prvý raz za účasti 27 cyklistov. Cieľ organizátori určili na drevenej dráhe, divákov neprišlo veľa. To, čo sa vyzbieralo na vstupnom, pokrylo iba polovicu celkových prémií pre najlepších jazdcov nehovoriac o ďalších nákladoch. Cyklisti si rozdelili 1 100 belgických frankov, no výška prémií v ďalších ročníkoch rýchlo rástla. V roku 1935 to už bolo 12 500 frankov, víťaz si „polepšil" o 2 500, ešte devätnásty v cieli si prilepšil o 125 frankov. V čase druhej svetovej vojny boli organizátori nútení s cenami improvizovať, a tak cyklisti dostávali aj nezvyčajné dary. Balíček žiletiek, piecka, zopár fliaš vína či komponenty na ich bicykle. V roku 1949 dostali poslední štyria jazdci v cieli fľašu masážneho oleja. V počiatkoch Ronde van Vlaanderen sprevádzali zmätky súvisiace hlavne s húfmi nedisciplinovaných divákov. Pelotón križovali desiatky áut, ktorých posádky chceli vidieť pretekárov čo najčastejšie a najdetailnejšie. Podľa odhadov polície sledovalo každoročne preteky okolo pol milióna fanúšikov a ak vezmeme do úvahy ich správanie, je malým zázrakom, že nedošlo k žiadnej fatálnej zrážke. Na niektorých miestach trate bolo na okraji cesty toľko ľudí, že pelotón mal problém úzkym koridorom vôbec prejsť. Problémom boli aj cesty. Po vojne ostali ako tak zachované iba hlavné dopravné tepny, menej frekventované cesty (po ktorých viedla značná časť pretekov) boli v zúfalom stave. Pretekári tak museli zdolávať mnoho úsekov s dlažobnými kockami.

Podmienky pre cyklistov boli v prvých ročníkoch tvrdé, pravidlá vylučovali akúkoľvek cudziu nuyens-flandry-2011pomoc. Každá vážnejšia porucha bicykla znamenala koniec. Trochu sa to zmiernilo až v tridsiatych rokoch, pri zdeformovaní rámu, kolesa či riadidiel pri havárii bolo povolené vymeniť bicykel. Počas druhej svetovej vojny preteky Ronde Van Vlaanderen pokračovali, hoci Belgicko bolo celé okupované fašistickým Nemeckom. Sportwereld naďalej vychádzal, ale po vojne boli niektorí redaktori obvinení z kolaboranstva s fašistami. Týkalo sa to aj Van Wijnendaeleho, ktorý „vyfasoval" doživotný zákaz pracovať ako novinár. Pomohol mu slávny britský generál Montgomery, ktorý písomne potvrdil, že Van Wijnendaele počas vojny riskoval svoj život. Vo svojom dome skrýval pred nacistami niekoľkých britských vojnových letcov zostrelených v Belgicku.

Ronde van Vlaanderen je charakteristická krátkymi, no strmými kopcami. Na vrcholoch viacerých z nich čakali najrýchlejších lákavé finančné prémie alebo hodnotné dary. Trebárs v roku 1950 obdržal najlepší vrchár Maurits Blomme kvalitný nábytok. A organizátori sa snažili zo všetkých síl motivovať jazdcov. V tom istom roku podnikol Fiorenzo Magni úžasný sólový únik, ktorý sa mu sakramentsky vyplatil. Zinkasoval 30 000 frankov, dosť na to, aby si za uvedenú sumu kúpil pekný rodinný dom.

Rekordérov v počte víťazstiev je celkovo päť, z toho štyria Belgičania - Achiel Buysse, Eric Leman, Johan Museeuw a Tom Boonen, medzi ktorých sa vklinil aj Talian Fiorenzo Magni. Všetci dosiahli tri prvenstvá. Po výborných výkonoch v sezónach 2013/14 sa do tohto elitného klubu prepracoval aj švajčiarsky kúzelník na kockách Fabian Cancellara.
 
Posvätným miestom cyklistiky sa stal Murr van Geraardsbergen alebo Kapelmuur. Obávaná stena na kockách pri známej kaplnke rozhodovala rok čo rok toto podujatie za obrovského jasotu fanúšikov. V roku 2012 však organizátori rozhodli, že tento berg vypadne z itinerára pretekov, čo vyvolalo búrlivé reakcie nielen zo strany priaznivcov, ale aj samotných pretekárov. Novým finišom sa stali okruhy pri meste Oudenaarde, kde hrajú kľúčovú úlohu kopce Oude Kwaremont a Paterberg.
 
Zmena záveru podujatia mala veľký komerčný úspech, pretože diváci až trikrát videli bojovať jazdcov na týchto stúpaniach, vrátane toho kľúčového súboja. V roku 2013 ten svoj najdôležitejší na Paterbergu prehral Peter Sagan s Fabianom Cancellarom, a v cieli sa musel uspokojiť s druhým miestom. Švajčiarsky jazdec ukázal svoje majstrovstvo aj v ďalšej edícii, keď na páske pokoril v silovom špurte troch belgických súperov.
 
V sezóne 2015 zakončil perfektnú klasikársku jar veľkým víťazstvom na Ronde Alexander Krisstoff. Nórsky jazdec našiel na trati spojenca, Nikiho Terpstru, s ktorým sa vydali na riskantnú cestu do cieľa, ale žiadny z favoritov už nenašiel odpoveď na ich atak. Najbližšie k nim boli Avermaet a Sagan, slovenský jazdec sa objavil v cieli na štvrtom mieste.
 
Peter Sagan si ale všetko vynahradil v sezóne 2016, keď krásnym víťazstvom vybojoval svoj prvý titul na monumente. Podarilo sa mu to prekvapujúcim útokom ďaleko pred cieľom, ktorým najskôr paralyzoval svojich súperov, a potom bravúrne udržiaval svoj náskok. Týmto úspechom sa revanšoval Fabianovi Cancellarovi za prehru z roku 2013. Po Paterbergu tentoraz ťahal za kratší koniec švajčiarsky jazdec, ktorý sa na rovinatých záverečných kilometroch nedokázal dostať k Saganovi.  
 
V ďalšom roku to Petrovi nevyšlo. Krásne a špeciálne víťazstvo získal Phil Gilbert. Vo Flámsku sa všetko podstatné udialo na legendárnom kopci Muur, kde zaútočila početná skupina. Sagan tam chýbal. Na ďalšom kopci Kwaremonte pre zmenu zaútočil samotný Belgičan. A vyšlo mu to, dotiahol to do víťazného konca. Druhý finišoval Greg Van Avermaet, tretí Niki Terpstra. Peter Sagan finišoval na 27. priečke. Spadol totiž a musel meniť bicykel. Podľa jeho vyjadrení ani poriadne nevedel, čo sa stalo. Na pretekoch sa predstavil aj Juraj Sagan, ktorý si z Flámska odniesol 112. pozíciu.
 
Po víťazstve na Gent – Wevelgem sa Peter Sagan automaticky zaradil medzi najväčších a najvážnejších adeptov na výhru aj vo Flámsku. Podobne ako v predchádzajúcom roku mu to však nevyšlo. Radosť mu prekazil Niki Terpstra, ktorý napodobnil atak z E3 a opäť bol úspešný. Holanďana na jar zdobila fantastická forma a keď sa dostal do trháku bolo o všetko rozhodnuté. Dlho s veterným mlynom zvaným Terpstra bojoval Mads Pedersen, ale nakoniec sa musel pred umením elitného klasikára pokloniť. Víťaz vlaňajšieho ročníka, Philippe Gilbert, sa musel uspokojiť len s treťou pozíciou, ale keďže vyhral jeho dobrý kamarát a tímový kolega, v cieli neskrýval radosť ani z tretieho miesta. Peter Sagan sa v tomto roku dokázal dlho držať vpredu, ale po finálnom ataku Terpstu zostal v belgickej skupine, v ktorej viazla spolupráca.