Nedávno, 13. mája, si slovenská cyklistika pripomenula tak trochu zabudnuté výročie. Presne pred tridsiatimi rokmi sa odohrala na Pretekoch mieru významná udalosť. Druhá etapa 41. ročníka viedla v roku 1988 celá po slovenskom území, čo bolo dovtedy pomerne vzácne. Ale ešte oveľa dôležitejším faktom bolo, že takúto "domácu" etapu vyhral slovenský cyklista Jozef Regec. Bolo to vôbec prvýkrát v histórii spomínaných, veľmi prestížnych pretekov. Slovenskí fanúšikovia boli nadšení, aj to dali patrične najavo. Oslava víťaza bola hlučná a spontánna.
 
Preteky mieru vznikli ešte v roku 1948 a s pribúdajúcimi ročníkmi stúpala ich športová úroveň. Organizátori vyvíjali obrovské úsilie, aby preteky všestranne rástli. Každý ďalší ročník bol o niečo lepší. Účasť bola dlhé desaťročia obmedzená len na "amatérov", ktorí takýto štatút požívali v socialistických štátoch Európy, hoci mali od amatérov poriadne ďaleko. Cyklistika bola ich živobytím, ich tréningy sa kvantitatívne ani kvalitatívne vôbec nelíšili od prípravy "západných" profesionálov. Ku koncu osemdesiatych rokov sa medzinárodná politické klíma vďaka sovietskej "perestrojke" zlepšovala a malo to významný dopad aj na oblasť športu. Aj v cyklistike padli všetky bariéry. Odrazu mohli vzájomne súperiť tí najlepší cyklisti bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzali. Západné médiá označovali Preteky mieru termínom "Tour de France východu". Bolo to vyjadrenie rešpektu organizátorom i športovej hodnoty podujatia.
 
V roku 1987 sa ľady definitívne prelomili. V štartovnej listine Giro d'Italia sa objavili aj mená Jiřího Škodu a Slováka Milana Jurča. Druhý menovaný pritiahol pozornosť svetových médií po záverečnej časovke jednotlivcov, v ktorej dosiahol senazačné tretie miesto. O pár týždňov neskôr si Jurčo premiérovo vyskúšal aj najslávnejšie cyklistické preteky planéty Tour de France. V roku 1988 opäť zavítal na francúzske cesty, aby si zmeral sily s najlepšími jazdcami sveta a v predposledný deň znova šokoval športový svet. V časovke jednotlivcov na 46 kilometrov nečakane vystúpil na bronzový stupienok, keď za sebou nechal mnohé esá svetovej cyklistiky. Na medzičase v polovici dokonca viedol. Legendárny časovkár, Švajčiar Tony Rominger, ktorý jeden čas držal svetový rekord v hodinovke, bol len o jedinú sekundu rýchlejší než Milan Jurčo. Hrdý Lipták bol lepší než Sean Kelly či Miguel Indurain. Cyklistickým činovníkom vyslal jasný signál, že aj vo východnej Európe existujú cyklisti, kvalitatívne porovnateľní s najväčšími hviezdami Západu. 
 
Vráťme sa však k spomínanému 13. máju 1988, v istom zmysle prelomovému dňu slovenskej cyklistiky. Druhá etapa 41. ročníka Pretekov mieru viedla z Levíc do Banskej Bystrice. Merala 153 kilometrov a svojim profilom bola dosť náročná. Okrem troch rýchlostných čakali na jazdcov aj štyri vrchárske prémie. Od štartu sa jazdilo aktívne, o úniky nebola núdza, ale pelotón držal utečencov na dištanc. Ak bolo treba zrýchliť, hlavné pole tak urobilo. Žiaden únik neprerástol do nebezpečného štádia. Až ten posledný. Dôležité okamihy prišli pri stúpaní na poslednú horskú prémiu na Ostrej Lúke. Práve vtedy sa na špici odtrhla deväťčlenná skupina, ktorej zloženie napovedalo, že jej únik môže byť pre konečné výsledky etapy zásadný. V silnej skupine šliapali Francúzi Conan a Frebert, ďalej Schur (NDR), Uslamin (Sovietsky zväz), Spruch (Poľsko), Stančev (Bulharsko), Surra (Taliansko), De Paiva (Brazília) a Slovák Jozef Regec, inak kapitán československého družstva. Hlavné pole hnali vpred hlavne reprezentanti NDR. Ak by totiž táto skupina dorazila do cieľa s výrazným náskokom, do čela klasifikácie družstiev by sa vyhupli Francúzi a žlté tričko by stratil Olaf Ludwig. Vo vedúcej skupine šli všetci na doraz, v pelotóne sa priveľmi taktizovalo. Jazdci v hlavnom balíku sa prispôsobovali pokynom svojich trénerov, a niektorí nemali záujem držať vysoké tempo. To všetko spôsobilo, že sa výrazná medzera medzi únikom a pelotónom nezmenšovala. Pred Zvolenom sa na špici oddelili Surra s Frebertom, po skvelej stíhacej jazde sa na nich dotiahli aj Stančev s našim Regecom. Kvarteto príkladne spolupracovalo, všetci sa striedali v udávaní vysokého tempa. Francúzovi Frebertovi postupne došli sily a zo skupinky odpadol. Zato zvyšná trojica letela s vetrom opreteky. Do karát im nahrávalo aj to, že niektoré družstvá, ktoré mali vpredu svojich zástupcov, systematicky spomaľovali tempo hlavnej skupiny. Prvoradý bol však mimoriadny výkon vedúceho trojlístka, ktorý si vybudoval až dvojminútový náskok. V závere etapy pelotón zrýchlil, ale na dostihnutie utečencov to zďaleka nestačilo. V cieľovom špurte využil Jozef Regec znalosti dojazdu a svoje špurtérske kvality a Stančev so Surrom sa pobili už len o druhé miesto. Súboj pre seba rozhodol Bulhar.
 
Jozef Regec poriadne zatriasol celkovou klasifikáciou, ale aj súťažami o jednotlivé tričká. Po strhujúcom výkone v druhej etape si privlastnil žlté tričko vedúceho jazdca klasifikácie jednotlivcov, ružové pre najvšestrannejšieho cyklistu i biele pre lídra bodovacej súťaže. Navyše družstvo Československa sa ujalo vedenia v súťaži tímov.  
 
 
regec podpisuje dusan koutny
Jozef Regec rozdáva mladým fanúšikom podpisy (© Dušan Koutný)
 
 
Po víťaznom dojazde do cieľa Jozef Regec neskrýval radosť. Dovolili sme si vyňať jeho poetapový rozhovor s Ľudovítom Lučaničom z vtedajšieho vydania denníka Šport, ktoré máme k dispozícii: "Takýto priebeh etapy zrejme málokto čakal. Na štart sme nastupovali s hlavnou úlohou aspoň si udržať dosiahnuté pozície. Z histórie viete, že Banská Bystrica bola doteraz pre Čechov a Slovákov tak trochu začarované mesto. Viackrát sa našim jazdcom stalo, že do Banskej Bystrice došli s výraznými stratami."
 
Regec ešte pred štartom Pretekov mieru spomenul, že by jedno etapové víťazstvo v 41. ročníku považoval v tvrdej konkurencii za veľký úspech. Toto predsavzatie dokázal premeniť na skutočnosť už v druhej etape. "Je to pekné, úprimne, v tejto etape som to nečakal. Skôr sme plánovali zaútočiť na víťazstvo v niektorej zo záverečných etáp. Stále som mierne šokovaný, nechce sa mi veriť, že sme to dokázali. Rozhodujúce chvíle podľa mňa prišli vo chvíľach, kedy sa vyformovala silná skupina a vydala sa stíhať dvojicu cyklistov na čele pretekov. A ešte dôležitejší bol úsek pred rýchlostnou prémiou na 122. kilometri vo Zvolene, kde sa vyformovala konečná víťazná skupinka."
 
"Keď na čele jazdila deväťčlenná skupina s dvoma Francúzmi, všetkým silným družstvám to rozhodne nehralo do karát. Čakali sme, že tímy Poľska, Sovietskeho zväzu a NDR urobia maximum pred dolapenie úniku. Približne 40 kilometrov pred cieľom sa však začalo prehnane taktizovať a Surra s Francúzom Frebertom to využili na únik. Bol som presvedčený o tom, že Uslamin a Schur vyvinú maximálne úsilie na zlikvidovanie odstupu vedúcej dvojice, ale oni váhali. Vtedy som sa rozhodol vsadiť všetko na jednu kartu a zariskovať. Pripojil sa ku mne Stančev a spolu sme šliapali úplne na doraz. Ešte pred rýchlostnou prémiou vo Zvolene sme vedúce duo dostihli a vytvorili základné predpoklady pre konečný úsepch."
 
A ako videl víťaz druhej etapy záverečné kilometre? "Uslamin so Schurom sú zrejme lepší vrchári než som ja, ale v kopcoch som dokázal udržať sa s nimi. Pri dojazde som mal miernu výhodu, posledné stovky metrov som poznal, kým Stančev so Surrom zrejme nie. Vyhovovalo mi aj to, že pred cieľom bolo mierne stúpanie."
 
Po skončení druhej etapy si československí cyklisti vychutnávali radosť z úspechu i ovácie desaťtisícov nadšených slovenských fanúšikov. Nikto z nich netušil, že už nasledujúci deň všetko radikálne zmení. Tretia etapa viedla z Banskej Bystrice do Dubnice nad Váhom, bola dlhá 162 kilometrov a dojazd bol na štadióne. Mimochodom, bolo to jediný raz v celom 41. ročníku, kedy sa nešpurtovalo na ceste. V žltom tričku jazdiaci Regec mal dva kilometre pred cieľom pád, pri ktorom si prepichol galusku. Bol nútený počkať na mechanický voz. Pri návrate do hlavného poľa mu obetavo pomáhal iba devätnásťročný debutant na Pretekoch mieru, Miroslav Lipták. Lenže zlikvidovať celú stratu na pelotón sa im napokon nepodarilo. Cieľovú čiaru preťali so stratou 41 sekúnd. Družstvo Československa si udržalo modré tričká pre vedúci tím klasifikácie, ale Jozef Regec o pozíciu lídra prišiel. Privlastnil si ju Bulhar Stančev, strata druhého Regeca predstavovala 32 sekúnd.
 
V nasledujúcej etape, horskej časovke na 32 kilometrov, ktorej 19 kilometrov odšliapali cyklisti v súpaniach, sa naši reprezentanti evidentne trápili. Platilo to hlavne pre Jozefa Regeca, ktorého brzdili bolesti kolena. Na víťazného Amplera nabral stratu vyše 10 minút. Po dojazde etapy si vypočul Regec ďalšiu zlú správu. Lekár našej výpravy MUDr. Pavel Machotka po vyšetrení Regeca oznámil, že Jozef má poškodenú chrupavku pravého kolena. Bol to dôsledok ťažkého pádu v predchádzajúcej etape. Napriek veľkej smole bude Jozef Regec navždy zapísaný v kronikách slovenskej cyklistiky. Jeho víťazstvo malo obrovskú hodnotu, konkurencia bola mimoriadne silná.
 
Ak si totiž preštudujeme štartovné listiny Pretekov mieru v závere spomínaného desaťročia, nájdeme veľmi zvučné mená. Vypichneme naozaj len tých najúspešnejších. Džamolidin Abdužaparov vyhral deväť etáp na Tour de France, trikrát získal celkovo zelený dres pre víťaza bodovacej súťaže. Patrí medzi trojicu jazdcov v celej cyklistickej histórii, ktorí získali zelené tričko na všetkých troch pretekoch Grand Tour, teda Gire d'Italia, Vuelte a Espaňa a Tour de France. Okrem neho to dokázali len Eddy Merckx a Laurent Jalabert. Pavel Tonkov v roku 1996 vyhral celkovú klasifikáciu na Gire d'Italia, v nasledujúcich dvoch ročníkoch skončil celkovo druhý. Olaf Ludwig získal zlato na olympiáde 1988 v Soule, v roku 1990 bol na Tour de France najlepší v bodovacej súťaži a v roku 1992 celkovo vyhral Svetový pohár. Vyhral tri etapy na Tour de France. Piotr Ugriumov dosiahol druhé miesto celkovo na Gire 1993, kde aj vyhral jednu z etáp.
 
 
Toto bol článok venovaný okrúhlemu výročiu triumfu Jozefa Regeca na Pretekoch mieru. Ak by mali naši čitatelia záujem o podobné zmapovanie triumfov všetkých slovenských cyklistov na tomto podujatí, budeme uvažovať o mini seriáli.