V dvanástej etape 39. ročníka Pretekov mieru v roku 1986 viedla trasa z východonemeckého Karl-Marx-Stadtu do českých Karlovych Varov a merala 130 kilometrov. Nebola to vzdialenosť, vzbudzujúca u pretekárov obavy, ale rozhodne nebola ľahká. Okrem dvoch rýchlostných totiž musel pelotón zdolať aj šesť vrchárskych prémií. Jedna z nich bola najťažšej, 1. kategórie a viedla do známeho horského strediska Oberwiesenthal. Práve v horských pasážach sa mali podľa predpokladov diať podstatné veci.
 
Hneď od úvodných kilometrov sa to vpredu „mlelo“, aktivitou hýrili hlavne cyklisti Bulharska. Tesne po štarte sa odtrhol od zvyšku pelotónu Petrov, odetý v zelenom tričku priebežne najlepšieho vrchára. V čele zotrval len krátko. Stihol si pripísať bonifikáciu za prvenstvo na prvej vrchárskej prémii, potom ho však pelotón dostihol. Len pár stoviek metrov bolo hlavné pole pohromade, keď sa k smelému úniku odhodlal ďalší reprezentant Bulharska Stajkov. Podarilo sa mu vytvoriť si až minútový náskok, ako prvý dosiahol dve vrchárske prémie a líderskú pozíciu si uchránil aj na najvyššom bode etapy v Oberwiesenthale. Tu nastali dôležité chvíle etapy. Od tohto momentu totiž pelotón radikálne zvýšil tempo. Stajkov strácal sekundu za sekundou a bolo len otázkou času, kedy ho súperi dobehnú. Napokon únik Stajkova trval takmer päťdesiat kilometrov.
 
Vytrvalo ho stíhala štvorčlenná skupina, ktorá sa oddelila od hlavnej skupiny, tvorená Škodom (Československo), Ždanovom (ZSSR), Poliakom Bartkowiakom a Bulharom Zajkovom. V tiahlom zjazde do českého Jáchymova sa na čele vytvorila početná skupina (39 cyklistov), z ktorej sa zopár jednotlivcov rozhodlo uniknúť. Trojici Ampler (NDR), Petrov (Bulharsko) a Puľnikov (ZSSR) sa podarilo vybudovať si menší náskok, lenže postupne ich aktivita vyprchávala a hlavné pole sa k nim rýchlo blížilo.
 
Cieľové mesto Karlove Vary už bolo pomaly na dohľad, v pelotóne to doslova vrelo. Na špici sa na pár stoviek metrov oddelil Soviet Romanov, o čosi neskôr aj Nemec Radtke, ale celkom nádejne vyzerajúce pokusy o únik pelotón razantne ukončil. V posledných dvoch kilometroch sa na čele objavovali dresy tímu Sovietskeho zväzu, jeho pretekári sa pokúsili o viacero atakov, lenže každý z nástupov sa skončil nezdarom. Hlavní súperi, cyklisti NDR, boli neustále v strehu a žiadne sólo nedopustili. Priamo v uliciach známeho českého kúpeľného mesta nastúpilo veľmi silné duo Škoda s Puľnikovom, ale ani im súperi nedovolili výraznejšie sa vzdialiť.
 
Tak sa rozhodovalo v cieľovom špurte početnej skupiny. Tesne pred vjazdom na štadión si vytvorili výborné pozície pre špurt československí reprezentanti Fořt a Novosad, rovnako nádejne vyzerali šance Sajtova (ZSSR) a Raaba (NDR). Záver etapy najlepšie takticky zvládol Slovák v drese Československa Anton Novosad. V poslednej zákrute pred cieľovou rovinkou zariskoval, prešiel ju veľmi odvážne a rýchlo. V priamom súboji o víťazstvo spôsobil menšiu senzáciu, bol napokon rýchlejší než obaja vynikajúci špurtéri Sajtov a Raab. Navyše nechal za svojím chrbtom aj fenomenálneho špurtéra Olafa Ludwiga, ktorý v tomto ročníku v záveroch etáp neraz dominoval.
 
Karlove Vary boli dovtedy svedkom piatich československých etapových víťazstiev na Pretekoch mieru, ale to posledné sa konalo ešte v roku 1972. Vtedy bol na cieľovej páske prvý Antonín Bartoníček, v roku 1986 asistent trénera tímu ČSSR. Po štrnástich rokoch teda v svetoznámych kúpeľoch opäť zvíťazil cyklista v drese s československou trikolórou. Anton Novosad zvládol špurt brilantne, po ťažkej etape s náročnými stúpaniami bol jeho triumf tak trochu nečakaný, no o to vzácnejší. V posledných kilometroch prišlo na čele pelotónu k hádam desiatim razantným nástupom a pre Novosada bola úloha udržať sa na špici spolu s najväčšími ťahúnmi vrcholne náročná.
 
Do konečného poradia tohto ročníka Pretekov mieru výrazne prehovorila časovka. Tradičná doména jazdcov NDR tentoraz ich verných fanúšikov hlboko sklamala.  V prvej desiatke poradia v časovke sa ocitli len dvaja cyklisti NDR Ampler a Kummer, no ani oni nedosiahli na stupne víťazov. V časovke excelovali borci Sovietskeho zväzu, patrili im štyri prvé miesta, pričom ich kompletná zostava sa vtesnala do prvej desiatky poradia časovky. O dva roky neskôr uvedené duo z Nemeckej demokratickej republiky Uwe Ampler a Mario Kummer sa o dva roky neskôr podieľali na výkone, ktorý šokoval celý cyklistický svet. Na letnej olympiáde v Soule 1988 boli členmi kvarteta NDR, ktoré vyhralo časovku družstiev na 100 kilometrov v dychberúcom čase 1:57:47. Dosiahli priemernú rýchlosť výrazne nad 50 km/h. Cyklistickí experti nazvali tento výkon rekordom pre tretie milénium.
 
V najlepšej desiatke celkovej klasifikácie sa ocitli dvaja „východní“ Nemci, dvaja jazdci z ČSSR (siedmy Jozef Regec a desiaty Jiří Škoda), ale až šiesti reprezentanti Sovietskeho zväzu.  No v celkovom poradí jednotlivcov triumfoval mimoriadne rýchly Olaf Ludwig s náskokom 34 sekúnd pred Puľnikovom. Ludwig s prevahou vyhral aj bodovaciu súťaž, bol najaktívnejším jazdcom, len zelené tričko kráľa vrchárov si uchmatol cyklista z tímu Sovietskeho zväzu. „Sborná“ si náladu mierne vylepšila aspoň ziskom trofeje pre najlepší tím.