Pre cyklistických odborníkov je uznávanou persónou, pre mladších fanúšikov tak trochu neznámy. No Walter Renner bezpochyby patrí medzi osobnosti slovenskej cyklistiky. Ako chlapec sa budúci vynikajúci cyklista naháňal za futbalovou loptou, v zime sa rád lyžoval. Celé dni trávil v pohybe. K cyklistike ho vlastne priviedla náhoda, jeho strýko si kúpil bicykel, a keď ho Walterovi občas požičal, ten sa na ňom preháňal čo mu sily stačili. Zažíval na ňom krásne pocity z rýchlosti a voľnosti. Mal už sedemnásť rokov, keď sa prihlásil na svoje prvé preteky v rodnom Kežmarku. Zrejme každý tréner by skonštatoval, že na vrcholovú cyklistiku je už neskoro. Ale talentovaný mladík preteky nečakane vyhral a víťazstvo mu chutilo veľmi sladko. Túžil po ďalších prvenstvách. Začal sa aktívne venovať cyklistike, len sám, na vlastnú päsť. Chýbal mu tréner, zozačiatku toho veľa o cyklistickej metodike a modernom tréningu nevedel. No o to viac mal vôle a vytrvalosti.
 
Jeho výkonnosť sa poctivým, pravidelným tréningom neustále zlepšovala. Okrem stoviek kilometrov v sedle stále hrával futbal a na atletickom ovále behával dlhé trate. Ako atlét tiež rozhodne nebol zlý, dokonca si vo vytrvalostných behoch zmeral sily aj s legendárnym Emilom Zátopkom. Na futbalové zápasy jazdieval niekedy aj pár desiatok kilometrov na bicykli, domov sa vracal rovnako. Kamaráti žasli nad jeho kondíciou, všimli si ho cyklistickí tréneri a zlanárili do ozajstného oddielu. Ako riadny registrovaný člen dostal skutočný pretekársky Favorit, ktorý si cenil nad zlato. Cieľavedomý mladík si svojími výsledkami vybojoval aj reprezentačný dres. Bol to pre neho splnený sen, presadiť sa v tvrdej konkurencii výborných československých jazdcov bolo poriadne náročné. Dvakrát štartoval na pretekoch Berlín – Praha – Varšava, na ktorých sa schádzali najlepší amatérski cyklisti sveta. Aj preteky Okolo Slovenska mali vysokú úroveň. Štyri roky titul víťaza smeroval do zahraničia, no v roku 1958 celkovú klasifikáciu prvýkrát vyhral Slovák – práve Walter Renner.
 
Jeho súperi hovorili, že bol mimoriadne rýchly a silný. Bol vraj schopný ťahať unaveného kolegu niekoľko kilometrov tak, že sa ten pevne chytil náhradnej galusky, ktorú v tých časoch mávali jazdci opásanú okolo drieku. Walterovi nerobilo žiaden väčší problém ťahať za dvoch. Renner nebol iba úspešným cyklistom, ale aj človekom, ktorý okolo seba neustále šíril dobrú náladu. Veselý, optimistický, vtipný. O niektorých jeho žartíkoch kolujú dodnes populárne historky. Jeho cyklistický naturel vystihovali aj prezývky, ktoré mu prischli. Volali ho Killy, po fenomenálnom francúzskom alpskom lyžiarovi, vraj preto, lebo v zjazdoch bol Renner nedostihnuteľný. Málokto s ním v jazde dolu kopcom dokázal udržať tempo. Walter akoby vôbec nevedel, čo je strach z pádu. Aj druhá prezývka – Sahara, mala racionálny pôvod. Kolegovia a súperi ho tak nazývali preto, lebo počas horúcich dní v sedle, keď všetci liali do seba litre a litre vody, Renner nepotrboval ani glg. Nikto jeho „vodoodolnosť“ nevedel primerane vysvetliť a lekári nad touto jeho dispozíciou iba nechápavo krútili hlavami.
 
Dva roky po tridsiatke ukončil svoju aktívnu činnosť, ale s cyklistikou sa nevedel rozlúčiť. V Kežmarku začal trénovať mladých, nádejných cyklistov a niektorí z jeho zverencov boli neskôr úspešní už medzi mužmi. Preteky ho zaviedli do mnohých cudzích krajín, ale Slovensko bolo jeho srdcu najmilšie. S manželkou Danielou si v dedinke Stráne, neďaleko od Kežmarku, postavili dom. Pôvodne mal domček stáť v Kežmarku, ale mestskí radní Rennerovu žiadosť o pozemok zamietli. Čudné rozhodnutie, keďže máloktorý z Kežmarčanov svoje mesto zviditeľnil tak, ako on.
 
Zomrel v roku 2008, na jeho počasť sa v Kežmarku organizuje cyklistický Memoriál Waltera Rennera. A cyklistická dynastia Rennerovcov sa rokmi rozrastá. Veď v tomto roku sa na spomínanom Memoriáli Waltera Rennera vo vrchárskej časovke objavili ďalší Rennerovci. A rozhodne neboli do počtu. V žiackych kategóriách suverénne vyhrali jeho vnučka Sandra a vnuk Walter. 
 
 
Ďalšie osobnosti slovenskej histórie: